Obrazy z iného sveta

Na SZŠ nás učila slovenčinu a latinčinu pani profesorka Elena Hatalová. Bola to veľmi vzdelaná dáma, ktorá študovala na univerzite Sorbonna v Paríži. Chodievala som aj k nim domov, občas mi rozprávala svoje zážitky. Pri spomienke na ňu mi prichádzajú prvé na um dve z nich.

Prvá spomienka bola akýmsi živým obrazom. Bolo to cez 2. svetovú vojnu. Išla po ulici, keď sa náhle ozvala siréna, upozorňujúca na blížiace sa nepriateľské lietadlá. Všetci ľudia sa utekali skryť do úkrytov. Ona už nestihla do najbližšieho úkrytu, tak vbehla, spolu s ďalšími, pod nejaký most. Bombardéry hučali, stíhačky svišťali – a vtom vidí ako po ceste, smerom do poľa, ide obyčajný, starší sedliacky voz. V ňom bol zapriahnutý jeden koník, ktorý kráčal pomaly, z nohy na nohu. Na kozlíku sedel dedko, pokojne, bez nervozity. Akoby ani nepatrili do tej vojnovej situácie, plnej hroznej úzkosti, bolestí a strát, …

V druhej spomienke opäť zneli sirény, upozorňujúce na blížiace sa bombardéry. Opäť nejaký most alebo niečo podobné ako úkryt. Boli tam viacerí ľudia, medzi nimi mladá žena, ktorá pri každom blížiacom sa hukote lietadla nahlas kričala a v zúfalstve si trhala vlasy. Pani profesorka mala novú sukňu z drahšieho materiálu a keď už útok trval dlho, sadla si v tej sukni na zem. V tom tá zúfalá mladá žena vo chvíľkovej pauze náletov lietadiel pozrela na profesorku a povedala: „Pani, v takej drahej sukni vy sedíte na zemi? Však si ju zničíte.“

Je paradoxné, že v situáciách, keď ide o život a človek prežíva paniku a hrôzu, odniekiaľ príde pokoj. V takej situácii nie je dôležité odkiaľ, ale že príde. Pretože vďaka pokoju máme šancu prežiť.

Elena Speváková