Skalické priezviská VII – Tomík, to máš jak Tomáš

Tomík je priezvisko, ktoré v súčasnosti patrí v Skalici medzi najrozšírenejšie. Až 65 jeho obyvateľov a obyvateliek má toto priezvisko zapísané v matričnom liste a občianskom preukaze. Na Slovensku sa v roku 1995 vyskytovalo v 52 lokalitách v počte 194 mužov a 215 žien. Pritom v Skalici žilo 49 mužov a 43 žien s priezviskom Tomík/ová. V susedných Čechách momentálne žije 79 Tomíkov, z toho 11 vo Frýdku-Místku. Pôvod tohto priezviska je jednoznačný – vzniklo odvodením od krstného mena Tomáš.

V Skalici sa prvýkrát priezvisko objavuje v 70. rokoch 17. storočia. Pravdepodobne sa do Skalice dostalo z Chvojnickej doliny, kde sa v rôznych formách vyskytovalo od začiatku 17. storočia v Lopašove. Ďalšie dve desaťročia sa vyskytuje v dvoch formách, buď ako Tomík alebo ako Tomek. Pravdepodobne sa tak dialo v závislosti s tým, ako farári zapísali toto priezvisko do matrík. Prvým významným zástupcom rodu bol Ján Tomík, ktorý bol v rokoch 1693/94 centumvirom, teda volencom obce, čo bola významná zastupiteľská funkcia v mestskej správnej štruktúre. V priebehu 18. storočia sa do rodiny Tomíkovcov privydali v Skalici dievčatá z rodín Černochovcov, Čížekovcov, Čermákovcov, Formánkovcov, Krajsovcov, Bernátovičovcov, Klúčnikovcov a Tomečkovcov. V 19. storočí sa Tomíkovci spriaznili s rodmi Hránek, Kucharič, Blaha, Jursa, Okánik, Nosolič, Bundala, Staša, Richarič, Špálik a Granský, no nie všetky rody boli čisto skalické.

Na prelome 19. a 20. storočia sa najznámejším Tomíkom stal Michal (*9. 4. 1869 – +19. 10. 1953), popredný skalický roľník a pred rokom 1918 spolupracovník Dr. Pavla Blahu. Bol vraj vynikajúcim hercom v Katolíckom kruhu. Bol členom výboru Gazdovsko-potravného spolku, Pomocnej pokladnice, Mliekarenského družstva a knihovníkom Spolku sv. Vincenta. Už na Okánikovej inštalácii za skalického kňaza predniesol vlastnú báseň, potom v roku 1903 i na slávnosti Leva XIII. v Katolíckom kruhu. V roku 1904 o ňom Anton Bielek napísal: „ …rázny mešťan skalický, človek vzdelaný, sčítaný až radosť s ním prehovoriť. Istý náter zádumčivosti vyčítať mu na tvári …“

V roku 1913 (22. 11.) rečnil na roľníckom zjazde o poistení, 21. 6. 1914 na slávnosti Božského Srdca, rečnil aj na námestí 28. 1. 1914 na slávnostnom zasadnutí zastupiteľstva. Tu podal návrh, aby pozdravné reči boli zvečnené v mestskej zápisnici. Na bankete po tomto zastupiteľstve povedal prípitok za gazdov. Po roku 1918 sa rozišiel s Blahom politicky a stal sa čelnou osobou Slovenskej ľudovej strany (SĽS), za ktorú bol i senátorom. Tá sa neskôr premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS), no v roku 1936 ho, spolu aj s ďalšími členmi HSĽS v Skalici, zo strany vylúčili z dôvodu, že sa nevedel vymaniť z pozícií československej vzájomnosti. Michal Tomík stál pri zrode spolku Roľnícka jednota, ktorý bol v roku 1919 zlúčený s Roľníckou besedou. Pomáhal aj pri zakladaní telovýchovnej jednoty Orol. Ako predseda spolku sv. Vincenta bol aktívny pri vedení dlhého procesu proti Blahovej rodine vo veci predaja budovy Katolíckeho domu do ich vlastníctva.

V prvej polovici 20. storočia pôsobili Tomíkovci ako úspešní živnostníci. Ľudovít Tomík bol kolárom, Anton Tomík holičom, Jozef Tomík stolárom a Rudolf Tomík mäsiarom. V druhej polovici 20. storočia sa meno Tomík objavuje v umeleckých kruhoch. Fero Tomík (16. 11. 1941 – 24. 1. 2020) reprezentoval Skalicu ako filmár, fotograf a pedagóg. Patril k významným reprezentantom slovenskej fotografie. Vyštudoval kameru na FAMU v Prahe. V 60. rokoch pracoval v Krátkom filme v Prahe a Bratislave, v rokoch 1972 – 1974 ako fotograf v Slovenskej národnej galérii vo Zvolene, neskôr dlhé roky pôsobil ako pedagóg a vedúci oddelenia a fotografie na SUPŠ v Bratislave. Venoval sa reportážnej fotografii, neskôr najmä výtvarnej. Kurátorsky pripravil desiatky profilových i kolektívnych výstav profesionálnych fotografov. V oblasti amatérskej fotografie pôsobil viac ako štyridsať rokov ako lektor, člen a predseda porôt súťaží amatérskej fotografie. Žil v Bratislave, avšak ako skalický lokálpatriot sa pravidelne vracal do Skalice, do rodičovského domu a obľúbeného vinohradu. Skalica hrala v jeho živote a tvorbe významné miesto a v jej premenách ju zaznamenával viac ako pol storočia.

Vladimír Petrovič,
genealóg a historik