Priezvisko Bundala môžeme na Slovensku považovať za čisto skalické. Vo svete sa však vyskytuje najviac v Tanzánii, na východnom pobreží strednej Afriky, kde by ste mohli stretnúť vyše tisíc Bundalovcov. Úradnou rečou v Tanzánii, ale aj v okolitých štátoch, je svahilština. Pôvod priezviska je však nezistiteľný, pretože vo svahilštine nič neznamená. Asi najexponovanejším je slovo Bundala v názve národného parku na Srí Lanke, ktorý nesie toto meno. Bundala je názov významného zimoviska pre sťahovavé vodné vtáky, ktoré sa v roku 1993 stalo národným parkom s medzinárodným presahom.
Ako sa však dostalo priezvisko Bundala na Slovensko je doposiaľ zahalené tajomstvom. Je možné, že vzniklo z podstatného mena bunda, ktoré sa používalo už v 17. storočí. Historický slovník slovenského jazyka k tomuto heslu hovorí: „bunda ž. rod, maď. dlhý kabát podšitý kožušinou, kožuch: chimastrum: bunda (NP 17. st); pellicea tunica: kabát, kožuch, bunda; gausape: huňa, bunda (KS1763); bunda a moge menteky, kepen a bjele ssati magu se daty memu otcowy (S. ĽUPČA 1784); gedna obnosena vlčura, to gest wlčy bunda (s. l. 18. st.) b. podšitá kožušinou z vlka. V maďarčine bunda znamená kožuch, odev.“
Zatiaľ ani nevieme ako sa toto priezvisko dostalo do Skalice, no vieme presne identifikovať ako sa rozšírilo. Prvýkrát sa objavuje v skalických matrikách až v 18. storočí v tej súvislosti, že 8. júna 1712 sa do rodiny Jána Bundalu z Mokrého Hája a jeho manželky Anny narodil a bol pokrstený syn Ján. Pravdepodobne prvorodený. Nasledovali ho deti Juraj (*1715), Martin (*1718), Pavol (*1721), Michal (*1724) a Marína (*1728). A tieto deti Jána Bundalu sú „prapra… rodičmi“ všetkých Bundalovcov, ktorí dnes žijú v Skalici i blízkom okolí.
V 18. storočí sa deťom Jána Bundalu a ich deťom a vnúčatám narodilo 109 detí, ktoré nosili priezvisko Bundala. Aj v 19. storočí patrilo priezvisko medzi početné a v tomto období zaznamenali skalické matriky 81 krstov detí s priezviskom Bundala.
Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1995 sa na Slovensku priezvisko Bundala nachádzalo 26-krát v ôsmich lokalitách. Najviac Bundalovcov, samozrejme, v Skalici – deväť. Nasledovali Trenčín (5), Vrádište (3), Zlatovce (3), Petržalka (3) a Kyselica, Senica a bratislavské Staré Mesto po jednom nositeľovi priezviska Bundala. Priezvisko Bundalová v roku 1995 na Slovensku nosilo 20 žien v siedmich lokalitách. Opäť najviac v Skalici, sedem. Nasledovali Vrádište (4), Podolie, Trenčín, Zlatovce a bratislavská Petržalka po dvoch a bratislavské Staré Mesto s jednou nositeľkou priezviska Bundalová.
V rukopisnej práci Dr. Jozefa Šáteka Významní Skaličania sa objavujú štyria Bundalovci. Najstarším je pravdepodobne mešťan Ján Bundala, ktorého Jozef Šátek zachytil medzi predplatiteľmi Katolíckych novín v roku 1871. V roku 1875 figuruje ako riadny člen Podporného spolku a v rokoch 1878/79 bol členom školskej stolice pre vyššiu dievčenskú školu. 1. 8. 1884 bol členom deputácie mesta k ministrovi školstva, ktorá protestovala proti poštátneniu ľudovej školy.
Druhým Jánom, ktorého zachytáva Jozef Šátek vo svojej práci, je kňaz Ján Bundala (*27. 1. 1864), ktorý sa narodil mešťanom Jánovi Bundalovi a Márii, rod. Škutilove, v dome so súpisným číslom 305. Po štúdiu na skalickom gymnáziu študoval teológiu. Na kňaza bol vysvätený 31. 7. 1887 a bol najskôr kaplánom v Šaštíne, no, už v roku 1888 kaplánuje v Budapešti. Neskôr získal doktorát a stal sa odborníkom na cirkevnú hudbu. V roku 1897 sa zúčastnil na kongrese cirkevnej hudby v Budapešti, kde bolo podľa nemeckého vzoru založené krajinské združenie sv. Cecílie na pestovanie chrámovej hudby. Sám tam predniesol referát o cirkevných predpisoch ohľadne liturgického spevu a hudby. V roku 1908 sa stal farárom v Nadliciach, od roku 1913 pôsobil v Topoľčanoch. V tom istom roku bol menovaný čestným ostrihomským kanonikom a prispel ako „plebános“ k utvoreniu štipendijnej Franzenovej základiny v Skalici. Ako dekan pôsobil v Topoľčanoch až do svojej smrti 3. 1. 1923.
Jeho starším kňazským súputníkom zo Skalice bol Michal Bundala (*17. 9. 1855) rodičov Jána Bundalu a Anny, rod. Černej, ktorého vo svojich prednáškach v roku 2014, venovaným kultúrnym pomerom v Skalici v polovici 19. storočia a Bundalovcom, Martin Hoferka a Dušan Dúbravický uviedli ako brata Jána. V skutočnosti bol pravdepodobne bratrancom, resp. bratrancom z druhého kolena. K lepšiemu poznaniu rodinných väzieb by bol potrebný hlbší genealogický výskum. O tomto Michalovi zaznamenal Jozef Šátek to, že bol úspešným študentom na skalickom gymnáziu. Pôsobil vo Veľkom Varadíne a v rokoch 1878 až 1880 bol členom Podporného spolku v Skalici. Na jeho základinu vložil 15 zl. 1. 10. 1905 celebroval pri posviacke Katolíckeho kruhu v Skalici.
Tretím Jánom, ktorého zachytáva Jozef Šátek vo svojej práci, je v roku 1911 oktaván na skalickom gymnáziu, podpredseda študentského Gvadányiho samovzdelávacieho krúžku Ján Bundala, ktorý mal na oslave 15. 3. 1912 prednášku o ľudovej poézii boja za slobodu. V tom istom školskom roku mal tiež prednášku na pracovnej schôdzke krúžku. Maturoval v roku 1912 s výsledkom „bene“. Narodil sa 24. 1. 1892 rodičom Antonovi Bundalovi a Anne, rod. Vašečkovej, v dome so súpisným číslom 361.
Slovenský biografický slovník I., ktorého vydavateľom bola Matica slovenská v roku 1986 nezabudol ešte na jedného známeho skalického Bundalu. Bol ním Albert Jozef Bundala (*9. 11. 1878 – 1. 8. 1932), ktorý po gymnaziálnych štúdiách v Skalici a Ostrihome skončil ČVUT v Prahe. Pôsobil ako laborant v cukrovaroch v Čakoviciach pri Prahe, Domažliciach a Nürnbergu, ako asistent v cukrovaroch v Seredi, Mezőhegyesi, ako adjunkt v Modřiciach, Vranoviciach a Pohořeliciach a ako správca cukrovaru v Pohronskom Ruskove (od r. 1919), kde aj zomrel. Počas pražských štúdií bol členom pražského študentského spolku Detvan a neskôr prívržencom hlasistického hnutia. Publikoval v Lidových novinách, Cukrovarníckych listoch a v regionálnych periodikách, odoberal viacero slovenských novín a časopisov. Z matkinej strany bol príbuzným Ľudovíta Okánika a Pavla Blahu. Albert Bundala bol chemik a cukrovarnícky odborník.
V súčasnosti v Skalici žije s priezviskom Bundala a Bundalová 9 mužov a tiež 9 žien.
Mgr. Vladimír Petrovič,
genealóg a historik