O dávnej prítomnosti škriatkov svedčia v slovenskej ľudovej kultúre mnohé rozprávky, povesti a zvyky. Škriatkovia sa nachádzali, a nachádzajú, na hradoch, aj v stodolách a mlynoch alebo banských štôlňach. Niekedy aj v obyčajných domácnostiach. Ľuďom väčšinou pomáhajú, avšak aj škodia. A ľudia ich niekedy majú, ako sa hovorí, v zuboch. Sú to potvorky. Deti s nimi sympatizujú viac, neveriac, že aj im môžu spôsobiť nepríjemnosti, skôr platí: Čo je malé, to je milé. Posúďte sami!
Ako pamätníčka „predpočítačovej“ doby som sa často stretávala, no i dnes sa občas stretnem, s málo obľúbenými, potvorskými škriatkami – tlačiarenskými. Títo nezbedníci vedia tvorcom novín spôsobiť nepríjemnosti. Niekedy ich akceptujú, a príjmu – ak prichádzajú so zmyslom pre humor. V opačnom prípade by ich tvorcovia novín najradšej rozpučili, no, keď sú už tu, nič sa nedá robiť.
Ešte v tej dobe „predpočítačovej“ sa noviny vyrábali inak ako dnes – zdĺhavejšie, s mnohými zásahmi ľudskej ruky (a hlavy, či mozgu v nej), bez zásahov vymožeností modernej techniky. Napríklad iba takému sadzačovi textu (ktorému sa slangovo hovorilo méter – z francúzštiny ten, kto upravuje stĺpce sadzby), ktorý sa celú pracovnú zmenu potil pri stroji s horúcim olovom, mohlo častejšie preskočiť písmenko ako dnes, keď pri príprave textu majú redaktori, editori, kontrolóri, teda korektori, aj grafici pomocníka, zvaného počítač. Kedysi pri vážnejších chybách sa redakcia čitateľom ospravedlnila tým, že opäť raz zaúradoval tlačiarenský škriatok.
S príchodom moderného počítačového DTP systému (DTP znamená desk top publishing, čiže vlastne publikovanie priamo z pracovného stola), pri ktorom sa do tlačiarne už dostávajú pripravené a v redakcii skontrolované celé strany, sa pôsobenie tlačiarenských škriatkov zredukovalo. Taký škriatok má však tuhý život a občas sa mu ešte podarí vniknúť aj do počítačových redakčných systémov a potom sa kdesi vo svojom virtuálnom svete cerí, aký parádny kúsok sa mu podaril.
Samozrejme, počítač za človeka neurobí všetko. Umožní mu jedine to, že taký tlačiarenský škriatok to má oveľa ťažšie …. Kedysi tých škriatkovských zásahov – omylov, chybičiek v texte, či všelijakých „vtipne“ poprekrúcaných slov alebo poprehadzovaných riadkov, bolo viac. Keď som objavila v čerstvo vytlačených novinách pod čiernobielou fotografiou text „Keby bola fotografia farebná, videli by sme červenú stenu modrú“, nebolo mi všetko jedno. Škriatok z čelnej steny vyrobil červenú …. V titulkoch novín sa neraz objavili prešmyčky číslic – niekto sa narodil namiesto roku 1950 v roku 1590, a stále bol medzi nami, alebo sa podarilo skrátiť v texte kalendára rok na 356 dní – neviem, či v prospech alebo neprospech nášho žitia. Podobne sa so škriatkami bavíme na rôznych iných dátumoch, aj na hodinách, napríklad, keď čítame o roku 20211 alebo o tom, že televízne noviny začínajú o 18,99 hod.
Netlačia sa iba noviny, knihy a časopisy. V portfóliu dnešnej modernej tlačiarne je tých tlačových produktov veľa a rôznych. Napríklad na obaloch výrobkov alebo v návodoch k ich použitiu sú texty, v ktorých si tiež škriatkovské potvorky zašantia. Na obale istého mrazeného výrobku európskej produkcie, teda, s návodmi pre rôzne štáty, bol návod na použitie – vo Fínsku sa mala potravina variť 20 minút, v Taliansku 40 minút. Žeby mali Taliani iné chúťky, iné žalúdky alebo iné zuby?!!!
Aby sme sa však neradovali, že sme proti škriatkom „zabojovali“ novodobou technikou, to je počítačmi s rôznymi aplikáciami. Škriatkovia síce trochu „zmúdreli“ (priučili sa z počítačov), poniektorí však ostávajú verní novinovým a knižným stránkam, pozvánkam, či rôznym návodom, a ďalší sa presťahovali do e-mailovej korešpondencie a esemesiek. Naďalej kradnú písmenká, tie nakradnuté potom štedro rozdávajú tam, kde nemajú čo robiť, alebo poprehadzujú nielen písmenká, ale aj slabiky, riadky, či obrázky. A bavia sa pri pojedaní medzier medzi slovami. Teda, sú nám verní. (Nakoniec, za každým škriatkom sa skrýva človek. Hovorí sa predsa, že nie sme neomylní.)
Nedávno som u priateľkinej päťročnej dcérky videla knižku so škriatkovskou tematikou, dokonca o ich huncútstvach v školských učebniciach, s milými hrami s písmenkami, slovami a vetami …. Takže, deti, tešte sa (a nehnevajte sa), že sú medzi nami. Dospelí, buďte trpezliví a bedlivejší, veď oni nás chcú iba pobaviť.
Nakoniec, v skalickej expozícii kníhtlače a v knihe „350-ročná história kníhtlače v Skalici“ je zadokumentované tiež niečo o tlačiarenských škriatkoch. Na jednom štítku v rámci expozície sa píše o škriatkoch, ktorí tu mali na svedomí tlačové chyby. Vraj sa volali Fraktúra a Antikva. A počas inštalácie expozície sa našla v jednej písmovke minimálne dvadsaťročná sušená myš. Ak to bol jeden zo škriatkov, tak to bola pravdepodobne Fraktúra ….
Iva Bukvová