Vinohrady front minul

11. apríla sme si znovu pripomenuli oslobodenie Skalice a koniec 2. svetovej vojny pre naše mesto. Keď vznikal tento rozhovor, nikto z nás netušil, že v čase jeho zverejnenia bude po 77 rokoch zase vojna na dohľad od našich hraníc. Vojna mení beh dejín a zasahuje do osudov ľudí a ešte stále sú medzi nami tí, ktorí ju zažili na vlastnej koži. Jedným z nich je František Machálek. Anabela Buchová, študentka Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, sa s ním spoznala v roku 2017. Dlho po tom, čo sa odohrali udalosti, na ktoré pán Machálek v rozhovore spomína. Napriek tomu je všetko tak podobné udalostiam, odohrávajúce sa dnes, až je to zarážajúce.

BLÍZKE STRETNUTIE TRETIEHO DRUHU

S rodičmi sme kúpili búdu v skalických vinohradoch. Pán Machálek je tam našim susedom. Jedného dňa, keď som v našom vinohrade oberala hrušky, na mňa pán Machálek, pri okopávaní svojho viniča, zakýval a dali sme sa do reči. Začal mi rozprávať príbeh z čias, keď bola búda vo vinohrade jeho domovom. Keď v roku 1944 prechádzali cez Skalicu nemeckí vojaci, tak sa pán František Machálek, ako 6-ročný, so svojou rodinou a dvomi ďalšími rodinami, ktoré u nich boli evakuované z Bratislavy, utekal ukryť práve sem, do búdy do skalických vinohradov, v časti Vysoké dlhé pole. Na toto obdobie si pán Machálek spomína ako na „živý obraz pred očami“.

Ocitli sme sa vo Vašom rozprávaní na konci vojny. Kde ste v Skalici v tom čase bývali?
Bívali sme na Kollárovej 2, to bil hnet druhí barák.

Ako to všetko začalo a aké to bolo počas prechodu frontu?
Začalo sa to v roku 1944, ket procházali Ňemci prez Skalicu na Slovensko a skončilo, ket sa vracala fronta od víchodu spátki. Ket začali bombardovat, tak sme vlézli do našého velkého sklepa, kde sme sa už aj s roďinú Černú a Fakovú skovávali. Mjeli sme tam strožochi, takže sme mjeli načem ležat. Jedného dňa došel do našého baráku Ňemec, kerí mjel sebú automat. Viďel, že v baráku ňikoho neňi, tak sa išel poďívat do sklepa, kde nás šeckích našel. Viďel, že tam sú skované ďecka, tak nám každému dal čokoládku, zebral sa a odešel. Za takú hoďinu alebo dvje, jak Rusi vitláčali Ňemcú pres naše území, tak k nám do baráku došel Rus s automatem.

Musela to byť trauma, keď jedno vojsko striedalo druhé…
Prvňí co bilo, všímel si zavjesené klobáski na hulce, keré pobral. Tata tam zapomjel povješaních 20 alebo 30 klobásek. Potom ešte tatovi sebral husle. Múj tata bil muzikant a scel mja na ňe začat učit. Potom jak Rusi hoďili bombu a vitlačili Ňemcú, tak sa sem šeci Rusi nasunuli a v rožňím baráku (to bil Kúckích barák) na Kollárovej ulici si spravili vojanskí štáb. Celú Kollárovu ulicu teda visťehovali. Vedlá teho štábu sme mjeli kamarádú a pres jejich plot sme sledovali co sa tam ďeje.

Prečo ste odišli práve do vinohradov?
Toto bilo najlepší rešeňí, co otec vimislel. Lebo bili u nás evakuované dvje roďini z Bratislavi. Jedna roďina Černích a druhá roďina Fakovcov. Mjeli po dvoch ďeckách. Asi bi sme sa ňigde inde nedali, tak sme išli k nám do búdi a skovávali sme sa tam ve sklepje.

Všetko podľa toho prebehlo veľmi hekticky. Mali ste strach?
Protože sme sa moseli do hoďini visťehovat, tak tata zaprahel friško do voza, naložil strožochi, perini, zásobi, co sme mjeli, a jeli sme hore do Vysokého dlúhého pola skovat sa do našej búdi. Tú búdu mám včíl já. Já sem to bral nejak tak, že jedeme na vílet.

Dokázali ste si zobrať so sebou aj nejaké hospodárske zvieratá, keďže ste netušili na ako dlho odchádzate?
Mjeli sme dobitek, kone, prasata a drúbež. Zebrat to šecko sebú bilo nemožné. Našťesťí ten voják dovolil mojej mamje choďit zvírata krmit dvakrát za deň. V tej našej zahrádce sme mjeli vikopanú takú jamu. Múj tata bil predvídaví človjek. Vikopal jamu, do kerej dal zásobi obilá, zakríl to, abi to nezvlhlo, dal tam aj oškvarki a úďené maso a zakril to takovíma fošňama, a zahrabal hlinú. Tenkrát žádné ledňički, aňi mrazňički nebili a robilo sa to takto. Moja mama, ket tam prvňí deň došla nakrmit zvírata, uviďela, že na tej jamje si postavili vojáci maštale s koňama. Každí deň, co tam choďila sa enom bála, abi sa tí koňe neproborili. Ale nestalo sa tak, jama vidržala.

Koľko ľudí sa vlastne v tej búde vo vinohrade ukrývalo?
Moji roďičé, já, múj bratr, kterí bil v perince, potom tí dvje rodini z Bratislavi, co sem už spomínal. Ňich bilo osem a ešťe tam s nama bil jeden pilot, on bil kamarát mojej tetki, tak ten tu bil s nama, protože ten utékel z armádi. On tu s nama ale nebil pres celú vojnu, potom odešel nekam preč, to už si nepamatuju.

Kde a na čom ste toľkí spali?
Mjeli sme strožochi z postelí nacpané slámú a perinama sme sa zakrívali. Tenkrát bilo pjekné počasí ftem období, ale kedi to už si nespomínam, enom vim, že nebilo nejak moc zima. Spali sme ve sklepje a topili sme si tam, spravili sme si takoví komín, nech kúr ide hore ven.

Ako vyzeral váš život vo vinohrade?
Mi sme sa nenuďili. Mjeli sme dvje a púl ťisíca hlaf vinohradu. Roďičé bili sedláci. Tata nechal vikopat studňu hore na kopci a odtát sme brali vodu. Fšecko sme tam polévali. Patnást metráku marhulí sa tam uroďilo. Zbírali sme ovocí, strešňe, jabka, ríbiz. Ďicki v neďelu sa to obíralo. Já, jak ďecko, si to prectavte, šecko sem mosel robívat co mi rozkázali roďičé. Já sem bil takoví domácí otrok od šestich rokú. Tata mi ráz dal dvoch volú, abich ich išel napást. Pro istotu se mnú išel ftedi aj múj stríc, kterí za nama došel do búdi a ešťe jeden starší chalan od tích Fakú z Bratislavi, co sa s nama skovávali. Oňi dvá išli popredu a já sem s tima volama išel za ňima. Ten jeden vúl tak zaostával a ten stríc viprávjali temu chalanovi, gde majú Ňemci skované nejaké zásobi munícije a já sem to scel čut, abich mjel informáciju. Tak sem teho vola kopal do zadňice, nech sa trošku pohne, a jemu sa to nelúbilo, tak mja lišťil až mi spravil jazvu, kerú mám na čeli až do dneška. Kvuli temu mja moseli odvést do nemocňice a potom sem sa do tej búdi ve vinohradoch už vícej nevráťil.

Kde ste teda zostali, keď ste sa tam už nevrátili?
Já sem zostal u starenki Benešovej v Boorovej ulici. A tenkrát tam Rumuňi mjeli zásobi munícije. Tam, jak je fčíl Brčkof a masárstvo, tak po celej tej ulici mjeli náklaďáki a choďil tam jeden ruskí voják, kerí to tam vartovál. Já sem tam choďil na ti náklaďáki kradnút pušňí prach akurát ftedi, ket sa ten voják neďíval. To bili ftedi takové plátki ve svazkoch. Potom sme z teho ďelali kaťuše. Tak sem teda tú vojnu prečkal.

Nebáli ste sa skrývať vo vinohrade? Je to predsa len otvorená krajina.
Nebáli sme sa, protože o nás aňi ňigdo okrem roďini nevedel. Tá fronta išla bokem a tá naša búda bila na polňích cestách, takže Ňemci utekali po takovích tich hrubších cestách a Rusi ich prenasledovali. Nemjelo sa nám co stat.

Ako ste vedeli, že už je možné vrátiť sa domov?
Múj stríc choďil do mjesta zisťovat jaká je situácija. No, a tak tam šeci čekali až prejde tá fronta a potom sme sa vráťili dom na Kollárovu ulicu.

Pamätáte si aké to bolo po vojne?
Po tej vojňe sem začal choďit do školi, kerá bila tenkrát jak sú fčíl nemocňičňí laboratórija. Pamatuju si, že jak ďecka sme sa hrávali s tím co na ulicách zostalo. Hrávali sme sa s rozbuškama a házali sme to a ono to vibuchovalo, prskalo, vtedi sme ešťe nemjeli rozumu. Naháňali sme sa a blbli sme s tím. Mi sme z teho mjeli takovú srandu.

Je obdivuhodné, že si niektoré detaily tak jasne pamätáte.
Ano, od tich šesťi rokú si to šecko pamatuju, mám to jak živí obraz pred očama.

Ďakujem za rozhovor.
Anabela Buchová