V máji tohto roku ste našli na stránkach vášho (občianskeho) Skalického Obzoru článok s názvom Stromy našich životov. V jeho závere sme uverejnili prosbu, aby ste pre všetkých napísali, ktorý je ten váš strom. Strom, ku ktorému máte osobný vzťah, skalický strom, ktorý máte skutočne radi. Niekoľko príbehov už máme v redakcii a podľa ich obsahu, ktorý je presne taký, ako sme dúfali, sa už teraz tešíme na ďalšie. Ten dnešný je o dvoch lipách od pani Eleny Tychlerovej.
DVE LIPY V ZLODEJOVCIACH
Nad Skalicou, v rade vinohradníckych búd v Zlodejovciach, stoja dve staré vysoké lipy. V ich korunách každoročne nachádza príbytok množstvo spevavého vtáctva a keď zakvitnú, silnou vôňou kvetov prilákajú včely. V letných horúčavách poskytujú príjemné osvieženie v tieni rozložitých korún i útočisko pred nečakanou spŕškou dažďových kvapiek. Ján Ribecký s manželkou Zuzanou Macháčkovou vlastnili vinohrad s búdou v časti Zlodejovce. Keď sa ich dcéra Terézia v roku 1802 vydala za Jozefa Matušku, dostala ho do vena.
Mali spolu dvanásť detí a medzi nimi aj dcéru Agnes. Tá sa ako 20-ročná vydala za stolára Franza Rieglera a bývali v Gorkého ulici, kde mali aj dielňu. Narodilo sa im päť detí, najstarším z nich bol Henrich (*1837). Ten mal neskôr svojich dvoch synov, ktorým každému pri narodení v rokoch 1890 a 1891 zasadil lipu. Stromy rástli a mohutneli a k radosti rodičov prosperovali aj ich dvaja synkovia. Boli šikovní a učenliví a keď mali v škole veľa učenia, vyšplhali sa každý na svoju lipu a tam sa pripravovali na skúšky.
Ernest vyštudoval hudbu v Pešti, stal sa organovým virtuózom, profesorom hudby a staviteľom organov. Béla, ako lesný inžinier, sa stal lesným správcom v Miklašove. Rodina veľa času trávila v búde a často sa tu stretávali so svojimi priateľmi, v tieni líp, ktoré sa už pekne rozvinuli do šírky a poskytovali spoločnosti príjemný chládok. Mnoho členov rodiny pomrelo v ťažkých časoch, no neskôr sa pod nimi hrávala a vystrájala aj so svojimi kamarátkami Bélova dcéra Edita. Sem prišla i s partiou maturantov a profesormi oslavovať zloženie skúšky dospelosti alebo úspešnú operáciu slepého čreva s lekármi a medikmi.
Dôvod na oslavu sa ľahko našiel. Lipy boli svedkami aj poslednej návštevy babičky Rozálie, keď sa chorľavá a slabá v jedno slnečné októbrové odpoludnie vybrala peši do búdy a na spiatočnej ceste, vedúcej cez pole k predmestiu Skalice, sa otočila, pozrela smutne na búdu a zamávala jej rukou so slovami: „Pá, pá, búdanka, už ťa viac neuvidím.“ V roku 1948 sa Edita Rieglerová vydala za fotografa Františka Tychlera z Hodonína. Bol veselá kopa a lipy nestačili sledovať koľko partií sa pod nimi vystriedalo. Tak ako v predchádzajúcich generáciách, vyrástli pod nimi aj ich dve deti Edita a Fero a štyri vnúčatá.
Svet okolo, aj pod lipami, sa mení. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, len lipy stále stoja tam, kde ich pre svoje deti zasadil profesor Henrich Riegler pred 130 rokmi. Sú akoby mostom k našim predkom a svojimi koreňmi ukotvujú našu rodinu v mieste, kde žili naši prarodičia. Aj keď sa ich majiteľ zmenil, pre nás to budú navždy ,,naše“ lipy.