Sú stále medzi nami, kým sa o nich hovorí

So Skalicou je spojených životom, či prácou toľko osobností, že keby sme boli menšie mesto, ani by sa každému neušla ulica s jeho menom. Mnohí z našich slávnych sú dávno v učebniciach, no mnohí sú ešte stále v pamäti ich súčasníkov, predovšetkým tých starších. A tí z vás, ktorí si mnohé osobnosti pamätáte a máte s nimi spoločné zážitky, historky, ktoré sa v rodinách tradujú, nenechávajte si ich, prosím, pre seba. Pošlite nám ich, radi ich uverejníme. Prvý z príbehov je dôkazom, že nikdy neviete, kedy vás život prekvapí. Len niektorí majú šťastie, že boli pri tom.
Zážitok, v ktorom hrá svoju rolu Anton Srholec, nám poslala Mária Marťanová.


AKO SA STALA ĽUDOVÁ PIESEŇ KOSTOLNOU

Tento môj zážitok sa mi prihodil pri príležitosti osláv stého výročia narodenia skalického rodáka, národného umelca Dr. Janka Blahu. Dôležitou súčasťou dvojdňového spomínania na tohto významného človeka bola omša, odslúžená na jeho počesť v kostolíku sv. Urbana, celebrovaná dôstojným pánom farárom Antonom Srholcom. Hudobne obrad nesprevádzal organ, ale ĽH Skaličan pod vedením primáša Petra Michaloviča a my sme spievali. Na túto udalosť sme sa veľmi svedomito pripravovali, veď bolo treba zahrať nábožné piesne z jedného katolíckeho spevníka.

Neviem, kto bol vtedy zodpovedný za ich výber, no primáš nám iba oznámil: „Jednu dáme pri príchoďe, … druhú mariánsku, a na konec Svatý Urbane tebja my vrúcne žádáme.“ A tak sa začalo zodpovedne nacvičovať. V deň osláv, ako je mojim zvykom, som na omšu prišla s výraznou časovou rezervou. V príjemnom ovzduší kostolíka sa zatiaľ pohybovali iba organizátori. Stála som v blízkosti oltára, v modlitbe spomínajúc na mojich rodičov, keď ku mne pristúpil pán farár Srholec. „Jakú tu máte funkciu?“ spýtal sa. „Žádnú!“ v pomykove som odpovedala a cítila som, že sa ma zmocňuje tréma. To už prichádzali muzikanti, nesúci cimbal a on bleskovo pochopil. Usmial sa na mňa so slovami: „Á, už vím!“

Začala sa omša a tréma zo mňa pomaly opadala. Úvodná pieseň, ktorú spievali všetci prítomní za sprievodu cimbálky, sa dôstojne a pokojne niesla kostolom. „Skaličania sú naozaj skvelí speváci“, pomyslela som si. Neskôr zaznela podľa plánu mariánska a potom sa v kostole rozhostilo úplné ticho. „Hrajte, hrajte!“ ticho vravel muzikantom pán farár, skláňajúc sa nad obetným stolom. Chlapci sa trochu nervózne pozerali po sebe a pýtali sa: „A co máme vlastňe hrát? Žádnú svatú už nevíme! Enom Na tú svatú Katarínu …“

Všetkým, vrátane pána farára, prebehol úsmev po tvári. V tej chvíli mi to preblesklo mysľou – Chodníček bjelavý! Veď tá sa veľmi ľúbila aj Jankovi Blahovi. Celebrant prikývol, chlapi dali dlhý začiatočný tón a ja som začala spievať – Chodníček bjelavý medzi vinohrady … U Hurbánka bolo tichučko, že by ste počuli aj špendlík padnúť na dlažbu. Po medzihre už druhý verš spievali všetci ľudia, sediaci v kostole i stojaci vonku. Pieseň sa niesla nielen kostolíkom, ale i vinohradmi, letela do výšin, kde ju iste počul i ten, ktorý ľudovú pieseň tak veľmi miloval. Bola to nezabudnuteľná chvíľa, plná úcty k Bohu i k ľudovej piesni. A tak sa na chvíľu stala ľudová pieseň piesňou kostolnou.

 

S úctou
Mária Marťanová