Skalica je jedným z miest, okrem iného bohatých i na množstvo publikácií, v ktorých je hlavným hrdinom naše mesto. Ostatnou v rade je kniha „Čas Skalici veľa dal a vzal“. Jej autorom je PhDr. Peter Brezina, slovenský regionálny historik, zameriavajúci sa na región Záhoria.
I keď je autor pevnou súčasťou života Skalice, narodil sa v roku 1954 v Holíči. Po maturite na skalickej SVŠ pokračoval v rokoch 1973 – 1978 v štúdiu histórie a filozofie na Univerzite Komenského v Bratislave a v rokoch 1984 – 1987 muzeológie na Univerzite J. E. Purkyně v Brne. Doktorandské štúdium ukončil v Bratislave obhajobou práce o F. V. Sasinkovi ako prvom slovenskom národnom múzejníkovi (1988). Pôsobil ako pedagóg na Gymnáziu v Skalici (1978–1981), pracoval v Záhorskom múzeu v Skalici (1981–1990) a na ZŠ v Gbeloch (1990). V rokoch 1990 – 2011 podnikal v papierenskom a polygrafickom priemysle. V súčasnosti sa, už ako dôchodca, naďalej aktívne venuje histórii a výsledky svojej práce neúnavne publikuje.
Kedy ste začali tušiť, že Vaša životná dráha bude venovaná histórii?
Bolo to pomerne skoro, už na základnej škole v Mikulove, kde sme žili v dome pod zámkom. V tomto dome bol sklad historického nábytku Lichtensteinovcov, zachráneného zo zámku pred požiarom v roku 1945. Detské potulky po zámku, hrobke Lichtensteinovcov, po Kozím hrádku a kalvárii Na Kopečku mali vplyv na formovanie záujmu. Ako žiak moravskej školy som viackrát navštívil Skalicu a zaujali ma pamiatky Skalice, ktoré nám pútavo ukazoval Dr. František Buchta. Vtedy som netušil, že tu raz budem žiť. Základnú školu som však dokončil už v Skalici a vtedy už bolo jasné moje rozhodnutie stať sa učiteľom dejepisu.
Viedol vás k histórii niekto z rodiny?
Svojím spôsobom nechtiac áno. Od babky, dedka som počúval príbehy o regulácii rieky Moravy, o ich službe v rakúskych rodinách a v holíčskych židovských rodinách ešte pred 1. svetovou vojnou, o smrti pradeda v tejto vojne, o strastiach vojen, o živote holíčskych a skalických živnostníkov. Najmä dedo a mama vedeli pútavo rozprávať o Holíčskom zámku, o trhoch v obidvoch mestách, o osudoch Židov, o meniacich sa režimoch počas ich života.
Čo Vám dnes chýba zo Skalice Vášho detstva?
Skalica vyrástla do krásy a nie je toho veľa, čo mi chýba. Škoda je však našej skalickej uličky Pod mestskou zďou, kde som kedysi býval. Škoda je sanácie budov na Námestí slobody. Kto však mohol tušiť, že Skalica bude mať v budúcnosti obchvat? Čiastočne nezmyselná zostala len asanácia v hornej časti Potočnej ulice za účelom postavenia nových budov nemocnice, čo sa však po zmene režimu v roku 1989 neuskutočnilo.
Je v Skalici niečo unikátne, o čom mnoho ľudí ani nevie, pričom možno chodia denne okolo?
To iste. Napríklad: Na mieste terajšej kalvárie stával hrad, na Ružovej ulici sa nachádza dom Pomocnej pokladnice, ktorá bola prvým svojpomocným peňažným spolkom skalických Slovákov, kaplnka sv. Alžbety na Kráľovskej bola v stredoveku gotickým kostolom, v dome s pamätnou doskou D. G. Licharda na Potočnej ul. bola redakcia prvého slovenského odborného hospodárskeho časopisu Obzor. Na Sasinkovej ulici sa zachovala budova mestského pivovaru. Na nádvorí kláštora milosrdných bratov sa nachádza baroková socha sv. Jozefa.
Vašu novú knihu ste pomenovali Čas Skalici veľa dal a vzal. Čo z toho je v knihe?
Kniha prináša prvú časť pohľadníc, od najstarších, z roku 1896, cez panorámy, viacobrázkové a pohľadnice skalických námestí, ulíc Potočnej a Kráľovskej. V knihe sa nachádza okrem pohľadníc výber máp, projektov, grafík, obrazov a fotografií. To preto, lebo nie všetky skalické udalosti zachytili pohľadnice. Kníh o pohľadniciach vyšlo na Slovensku desiatky. Skalická je iná pre jej prepojenie s históriou a doplnením pohľadníc o ďalšiu dokumentáciu.
Kniha už je na svete od začiatku marca, no koronavírus prekazil trochu plány s jej uvedením do života a predajom. Uvediete ju dodatočne do života a kde ju môžeme kúpiť?
Uvedenie do života bude dňa 9. júla 2020 v starom kine Sloboda o 17.00 hodine, v rámci prednáškového cyklu Potulky históriou Skalice, kde sa uskutoční aj prvý predaj kníh. Po tomto dátume bude kniha dostupná k zakúpeniu v Turistickom informačnom centre Skalica a v Mestskej knižnici Skalica.
Je táto publikácia niečím výnimočná aj v rade Vašich kníh?
Po prvýkrát som zvolil odlíšenie textov farebným podkladom, podľa ich obsahu – texty z histórie, spomienky, citácie, príbehy a informácie o pohľadniciach a filokartistoch. Kniha je preplnená fotodokumentami, čo bol však zámer. Verím, že čitatelia túto „preplnenosť“ ocenia.
Všetky pohľadnice v knihe sú z Vašej zbierky?
Počet všetkých pohľadníc Skalice sa odhaduje na takmer osemsto a žiadny zberateľ ani inštitúcia nemá v zbierke všetky. Naše Záhorské múzeum má spomedzi inštitúcií najpočetnejšiu kolekciu skalických pohľadníc v počte takmer dvesto. Moja zbierka skalických pohľadníc sa blíži k počtu tristo. Pre prvý diel však poskytli pohľadnice aj bratislavskí zberatelia Dr. Michal Zika, Ing. Jaromír Stacho, skalickí zberatelia Dr. Adrián Nečas, Dr. Júlia Horváthová, Daniel Kosík a ďalší.
Ste historik, ktorý pohľadnice nielen zbiera, ale aj spracováva, eviduje a dokumentuje.
Mojím hlavným záujmom sú najmä súbory fotografií, negatívov a kabinetiek jednotlivých obcí a miest Záhoria, dokumenty archívnej, knižnej, menej múzejnej hodnoty. Pomerne rozsiahla je moja zbierka cenín. a poštovej histórie Záhoria. Zberateľstvu pohľadníc zo Záhoria, vrátane obcí, ktoré boli pričlenené k Bratislave, sa venujem pasívne od roku 1980, aktívne a intenzívne od roku 2000.
Čoho si zo zbierky skalických pohľadníc vážite najviac a čo z toho má najväčšiu historickú hodnotu?
Finančná a historická hodnota pohľadnice sa častokrát nekryjú. Na burzách niekedy narastie cena niektorej pohľadnice až do výšky sto euro za kus. V mojej zbierke patria k najvzácnejším viacokienkové pohľadnice vydané do 1. svetovej vojny. Zvláštnu historickú hodnotu majú aj niektoré pohľadnice nižšej finančnej hodnoty, ktoré však zobrazujú zaniknutú realitu.
Aká je vlastne história samotných pohľadníc?
Pohľadnice sa vyvinuli z korešpondenčných lístkov v USA, už v roku 1843, na ktoré začali firmy pridávať obrázky svojich výrobkov, neskôr v Anglicku a Nemecku. Boli neoficiálne, lebo ich nezaviedla a nepovolila poštová správa. V medzinárodnom poštovom styku boli schválené až v roku 1878. V rakúsko-uhorskej monarchii, a teda aj na Slovensku, zaviedli korešpondenčné lístky v poštovom styku v roku 1869 a od roku 1872 bola povolená na nich dotlač obrázkov. Skutočné pohľadnice na Slovenku sa objavili v roku 1885.
Majú niektoré kúsky vo Vašej zbierke zvláštny príbeh?
Ide o to, či sa myslí kurióznosť samotnej pohľadnice alebo zaujímavosť pri jej získavaní. Kuriózne sú niektoré pohľadnice Skalice, lebo sú oproti skutočnosti zrkadlovo obrátené alebo je na nich vytlačený nesprávny názov. Pri získavaní nového druhu pohľadnice každý zberateľ situáciu pocitovo prežíva. Niekedy prezeráte celkom zaprášenú povalu a zbadáte akési papiere. Až doma, po vyčistení, zbadáte, že takú pohľadnicu nemáte.
Skalica má nielen bohatú históriu, ale aj mnoho historických materiálov. Je tým práca na nových témach jednoduchšia alebo komplikovanejšia?
Samozrejme, čím viac materiálov je k dispozícii, o to náročnejšie je bádanie.
Mimochodom, akú úlohu hrá pri Vašej práci odhaľovanie pravdy, keďže i historické materiály boli často účelovo deformované?
Niekedy je to detektívna práca, keď nájdete rôzne tvrdenia o rovnakej udalosti. Politickí odporcovia v minulosti účelovo skresľovali informácie. Aby historik našiel pravdu, musí k danému problému veľa naštudovať, spoznať súvislosti a zložitosti politicko-spoločenského a hospodárskeho vývoja, avšak aj osobný profil aktérov diania. Zaznamenať pravdivý vývoj by však malo byť cieľom každého historika.
Aký najcennejší artefakt skalických dejín ste držali v rukách?
Archív v kláštore františkánov má v depozite listiny na pergamene, vydané kráľom Žigmundom v rokoch 1389 až 1422, teda v 14. – 15. storočí, ktorými boli Skalici udelené rôzne privilégia. Nachádza sa tu aj ďalšia desiatka listín z 15. storočia. Sú to najstaršie, vzácne skvosty.
Koľko publikácií nesie Vaše meno? Koľko z nich sa týka priamo Skalice?
Neviem presne, avšak okolo tridsať ich asi bude. Sú to historicko-popularizačné práce prevažne z regiónu Záhoria. Skalickej histórii priamo sa venuje sedem z nich.
Čo si sám najviac vážite ako svoj prínos pre poznanie histórie nášho mesta?
Poznanie regionálnych dejín má inšpirovať k rozvíjaniu patriotizmu a pocitu hrdosti na mesto. Každý článok, štúdia alebo kniha, ktoré vyvolali záujem a viedli k zamysleniu sa čitateľa nad zložitosťou neustále sa demokratizujúcich dejín mali svoj význam. Mojimi najbližšími témami sú rády františkánov, milosrdných bratov, kníhtlačiareň Škarniclovcov a Teslíkovcov, živnostníci.
Je pri tej bohatej skalickej mestskej bibliografii ešte nejaká oblasť neprebádaná?
Nespracovaných tém z vývoja Skalice je stále dosť, napríklad prínos spolkov, mnohých miestnych osobností, podnikov pre rozvoj mesta, udalosti rokov 1968 a 1989, stavebný vývoj Skalice, trvalý prínos rádu milosrdných bratov v zdravotnej starostlivosti Skalice i okolia, rieka Morava a jej regulácia, prínos spolkov k rozvoju mesta za socializmu a iné.
Teda, čo ešte všetko schovávate v „šuplíku“?
V minulosti som odkladal všetko, čo som si myslel, že bude mať význam pre dokumentáciu dejín Skalice a Záhoria. Takže, príležitostne robím v šuplíkoch poriadok a všetko ukladám a systematizujem do archívnych škatúľ. Za polstoročie sa mi podarilo na zberateľských burzách získať veľa fotografií, pohľadníc, listín. Mnoho dokumentov mi darovali Záhoráci ešte v čase socializmu, keď neboli v móde predsocialistické dejiny. Rád by som dokončil knihu o druhej časti pohľadníc Skalice, knihu o pohľadniciach Holíča, možno dejiny Marianky a Devína, zrkadliace sa na pohľadniciach. Túžob spracovať historické témy je viac aj zo skalických dejín, napríklad zaujímavosti skalického cintorína, osudy rodiny Mittákovej.
Práca historika je spojená s publikovaním a popularizáciou v novinách a časopisoch. Dokonca ste boli iniciátorom niektorých periodík.
Popri profesionálnej práci pedagóga, neskôr múzejníka a živnostníka, som pôsobil ako amatérsky novinár v pozícii vedúceho redaktora regionálneho metodického časopisu a spravodajcu Záhorského múzea v Skalici Ozveny (1987 – 1990), celoslovenského časopisu Slovenskej kremačnej spoločnosti Perspektívy (1987 – 1991), celoslovenského časopisu Spoločnosti knihárok a knihárov Slovenska s názvom Knihália (2000 – 2005) a ďalších miestnych spolkových časopisov. Pôsobil som v redakčných radách viacerých časopisov. Desiatky článkov, štúdií s regionálnym historickým zameraním boli uverejnené v regionálnych periodikách Záhorák, Záhorie, Spravodaj Skalice, v rôznych zborníkoch a periodikách obcí Záhoria.
Knihe želáme, aby si našla veľa čitateľov a obdivovateľov a Vám i nám čoskoré vydanie druhého dielu.
Želmíra Macháčková
Pozn. redakcie: V špeciálnej prílohe Obzoru nájdete ukážky dobových pohľadníc z knihy Petra Brezinu „Čas Skalici veľa vzal a dal“, ktoré si môžete vystrihnúť a uchovať.