Tak si myslím, že hádžeme zodpovednosť za svoj život na iných

Asi všetci vnímame, že prežívame dni, ktoré budú v histórii zapísané veľkým písmom. Dúfam. Otázkou zostáva, či na ne budeme hrdí. Z toho, čo sa v týchto dňoch deje, máme totiž zmiešané pocity.

Všetkým, ktorí sme aktívne zažili 89. rok, ho súčasné dni silno pripomínajú. Tí, čo zažili 68. rok, možno cítia paralelu aj tam. A už nie je medzi nami veľa tých, čo aktívne zažili neslávny 48. rok. Isté je, že nech je tento rok akokoľvek nechvalný, patrí v našich dejinách tiež k zlomovým a nemôžeme ho prehliadať. Všetky roky majú jedno spoločné – sú krízové. Cyklicky sa v  nich súčasne opakuje potreba hromadného vychádzania do ulíc, spájanie síl a hlasov, a  volanie po zmene či prevrate. Sme odsúdení k nekonečnosti tohto cyklu? Vyjadrovanie našej nevôle v  uliciach je však vždy iba začiatok. Ďaleko dôležitejšie je, čo sa dialo, či bude diať, keď všetko skončí. Na rozdiel od roku ´89 sme dosť skeptickí. Prekvapujú ma, a mrzia, výroky typu „doplatili sme už na jedno štrnganie“.

I keď sa zdajú byť pravdivé, kladiem si otázku prečo sme dnes skončili s týmto pocitom? Ako sa nám dnes štrngá znova? Veď si pamätám ako dnes, keď sme pred temer 30-mi rokmi, plní mladíckych ideálov, štrngali kľúčmi a svietili zapaľovačmi, veriac v lepšiu budúcnosť. Dnes tomu niečo chýba. Vtedy spoločnosť nebola polarizovaná a  väčšina národa mala jasný cieľ – SLOBODNÉ VOĽBY.

Mali sme aj osobnosti, ku ktorým sme vzhliadali a ktoré ponúkali inú cestu. No, a my sme im uverili, hlavne sme im presunuli zodpovednosť za naše životy a nechali sme ich konať. A v tom je asi ten problém. Postupne narastajúcu nespokojnosť sme maximálne prejavili pri  volebných urnách a  pri poháriku. Vinu za stav, v ktorom sa nachádzame, sme hádzali a  hádžeme na tých hore. Avšak, to my sme členmi tejto spoločnosti, my tvoríme dobu, na ktorú sa tak radi vyhovárame.

Dokiaľ za ňu aj neprevezmeme zodpovednosť, tak sa veľa nezmení. A  až si to priznáme, otvorí sa priestor na zamyslenie sa nad tým, kde sme urobili chybu a ako ju napraviť.

V  prvom rade sme uverili, že tí, ktorým sme sa zverili do rúk, budú konať podľa našich potrieb. V  ilúzii toho, že keď sme všetci spolu štrngali, tak všetci chceme rovnaké veci a  žiť podľa rovnakých princípov. Tak veľmi sme túžili zvrhnúť komunistickú nadvládu, že sme vôbec nevideli ako veľmi sme rozdielni a  ako rozdielne vidíme svet. Dnes už sme spätne „múdrejší“ a dokonca máme to šťastie, že v dnešnej situácii to vidíme hneď. Vidíme, že aj pri veľkej účasti v  sprievodoch máme na  výsledky rozdielne názory a  vnímame situáciu rozdielne. Sme z  toho rozpačití, možno nešťastní. Ja osobne som však za to vďačná, lebo iba hlúpi by znova prepadli ilúzii, že všetko dobre dopadne bez našej angažovanosti. Dnes vďaka tomu, že „vidíme“, nás znepokojuje čo budeme robiť až príde k  zmene, nech bude akákoľvek.

Máme totiž pocit, že ani jeden možný variant nie je celkom uspokojujúci. Mali by sme však byť vďační, že situáciu vidíme pravdivo a  neklameme samých seba. Súčasne by sme mali túto situáciu vnímať ako medzikrok. Kam? K ďalším krokom. Akým? Isté je, k  žiadnym populárnym. Pomôže nám pamäť a skúsenosti, alebo si zase len zopakujeme cyklus? Asi dozrel čas niečo s tým robiť.

To najmenej, čo môžeme urobiť, je ísť voliť, i keď samotná účasť vo voľbách nie je práca. To je naše právo a zároveň naša morálna povinnosť. Naše právo a  povinnosť je však aj kontrolovanie tých, ktorým sme zverili krajinu. Skutočná práca, ktorú sme nevykonali, je urobiť niečo so sebou.

Pri vymenovávaní „osmičkových“ rokov sme vynechali rok 2008. Poviete si, že nebol významný? Iba na prvý pohľad. Tiež sa radí medzi krízové roky, i keď išlo „iba“ o  krízu hospodársku. Pôvod všetkých kríz je však rovnaký. Ako o tom hovorí Tomáš Baťa, človek, zodpovedne pristupujúci k  sebe a  tiež k  rodine, ale tiež  k  ľudom, ktorí pre neho pracovali: „Příčinou krize je morální bída. …je třeba překonat krizi důvěry. Technickými, finančními a úvěrovými zásahy ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a  důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a  osobním příkladem.“

Tak začnime! Každý boží deň sa postaviť a  robiť nielen na všetkom okolo nás, ale predovšetkým na nás samotných. Začnime od seba a  opravme, čo sme pokazili a nechajme tým po nás aspoň poopravenú budúcnosť!

S  úctou, možno opäť o  niečo zodpovednejšia

Želmíra Macháčková