Tak si myslím, že každé poďakovanie má svoje miesto a svoj čas…

… no nikdy nie je neskoro a nikdy ho nie je dosť. Zvlášť, ak patrí človeku, ktorý svoj celý život, aj vo vysokom veku, zasvätí práci, ktorá sa stala jeho poslaním. Ako pani Helena Jurasovová-Blahová. Dovolím si aj touto cestou poslať list, ktorý patrí len jej, no takto sa môžu pridať aj tí z vás, ktorí to cítia rovnako.

Milá pani Helenko,

ďekuju Vám za luckí rozhovor (a né len za jeden) a poďeleňí sa s našíma čitatelama o Vaše spomínki do Skalického Obzoru.

Ešťe bich Vám ráda rekla, co sem dofčilka nesťihla. Vím, že konkurovat oceňeňú prezidentki sa nedá, ale snát Vás aspoň poťeší, že moje je možno víc od srca jak z rozumu. Tak Vám z hlúbki mojéj skalickej duše ďekuju za vašu celoživotnú robotu a za Váš obrovskí prínos k zachováňú ludovích tradícijí. Najvíc šak a hlavňe, za vaše vedeňí ďeťí k lásce k ludovej pjesňičke a tím ke koreňom našich predkú. Ďíki vašej nezlomnej energii v práci s ďeťma naše koreňe nevihinú a z ďeťí sa rozrostajú dálej. Jediňe cez naše koreňe, ket víme odkát pocházáme a kam patríme, možeme čerpat silu a životnú energiu pro nás osobňe ale aj, a to je dúležité, pro celú našu společnosť. Skalickú to začíná, záhoráckú to pokračuje a slovenskú to rozhodňe nekončí… Za to šecko Vám patrí moja vďečnosť.

Vjerím, že sa vám spracováňí spomínek na vašeho „tatu“ bude lúbit.

S želáním dobrého zdravjá, kopca neutúchajúcí energie a s úctú vďečná

Želmíra Macháčková