Tak si myslím, že voľby sú odrazom nás samých

A tak veľmi som sa chcela vyhnúť písaniu zamyslenia na tému voľby! Je však prirodzené, že sa človeku vkrádajú do hlavy celospoločenské témy, ktoré sú v tom čase hlavné a dotýkajú jeho života. A práve vo chvíli, keď toto píšem, takou celospoločenskou témou parlamentné voľby sú. Zovšadiaľ sa na nás sypú heslá, názory, sľuby, … a znovu mám pocit, že napriek sľubom je zase veľa ľudí skeptických a hovoria, že idú voliť iba menšie zlo. Z ich pohľadu tak, či onak. Znova sú tu voľby, kde je ústrednou témou boj proti. Proti niekomu a niečomu. A až potom kdesi v druhom rade sú riešenia denných ľudských problémov, ktoré nás trápia. Pochopiteľne. Nejde všetko naraz. V skoro pravidelnej periodicite sa nám opakuje boj proti niečomu, či niekomu.

Kedy to celé skončí? Dokonca i tí, čo zažili socializmus aj dnešnú dobu skrytého komunizmu, sú po toľkých voľbách sklamaní. Občas sa nostalgicky zablysne povzdych za rozbitým Rakúsko-Uhorskom, ale to možno len preto, že nikto z nás v ňom skutočne nežil. Vyzerá to akoby sme sa neposunuli dopredu vôbec v ničom. A nie sme v tom sami. Stačí sa pozrieť do krajín, kde len relatívne nedávno vyhnali kolonizátorov, ako Madagaskar, či Barma, … Obrovská chudoba a hŕstka bohatých. Kolonizátori priniesli okrem iného „civilizáciu“, po ktorej výdobytkoch všetci prahnú, no nevedia si ich vytvoriť, ani uchrániť. Má to na svedomí preskočený vývojový stupeň? Je možné, že sme ho preskočili v 89-tom aj my. Alebo je problém niekde inde? Vidím tam inú podobnosť – prahnutie po niečom, kde je prioritou hmota a až druhoradé sú duchovné hodnoty a naše korene. Prahnutie nie iba tých, čo boli zvolení, ale aj tých, čo volia. Môžeme sa škôlkarsky oháňať tým, čo majú oni a čo my, no uniká nám, že nie je podstatné to, koľko kto má hmoty. Podstatné je, že dávame vysokú prioritu hmote pred nehmotou, chýba nám vyváženosť medzi nehmotným a hmotným svetom.

Vládu si volíme my sami a ona je len obrazom našej spoločnosti ako v zrkadle. Je zbytočné nadávať zrkadlu, že „tvár“ ktorú vidíme sa nám nepáči. My však tú tvár môžeme meniť, každý z nás je bunka tejto tváre a tak to, čo vidíme v zrkadle, je naším spoločným dielom a zároveň dielom každého z nás zvlášť. Že jedna bunka nezachráni celú tvár? Každá jedna z jej buniek však môže byť infekčná, či infikovateľná, alebo odolná a zdravá. A v tom je naša osobná zodpovednosť a možnosť tvorby.

Žijeme voľbami silne a silne ich riešime. Nezabudnime však, že voľby sú len naše vysvedčenie a to spomínané zrkadlo nás a nášho „štvorročného školského času“ medzi jednými a nasledujúcimi. Ťažko sa opravujú známky na poslednú chvíľu, a oprava na jednotky, po ktorých túžime, už často ani nejde. V čase, keď budete čítať toto zamyslenie, už bude naše vysvedčenie vystavené a ďalšie štyri roky budeme zberať jeho plody. Nevešajme však hlavy, sú to súčasne ďalšie štyri roky, kedy sa nemusíme nechať nainfikovať nechuťou, ani závisťou, ani pasivitou. Sú to štyri roky, kedy môžeme pracovať sami so sebou, lebo po nich príde nová skúška – nové voľby, nová nádej a ďalšia šanca pre nás všetkých.

S úctou
bunka Želmíra Macháčková