
Od roku 1955 sa nám to spojenie dostalo tak hlboko do mysle, že je jedným z prvých, ktoré nás pri jarnom mesiaci napadne. Pravdepodobne si však vôbec neuvedomujeme, že je to čisto československá tradícia, odvodená od dátumu narodenia a úmrtia ojedinelej postavy slovenskej histórie Martina Hrebendu Hačavského (10. 3. 1796 – 16. 3. 1880). Napriek tomu, že bol slepý, putoval po Gemeri a Malohonte až do Viedne. Zbieral a zachraňoval staré tlače a knihy a súčasne šíril slovenské a české knihy, čím sa jednoznačne významne zaslúžil o šírenie vzdelanosti v slovenskom a českom jazyku. Hrebenda by mohol byť zhmotnením známeho Exupéryho výroku o tom, že „dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné“.
Nie každý má z rôznych dôvodov doma vlastnú veľkú knižnicu. Pravdepodobne ani nie je možné, aby nám v každej chvíli a pri každej požiadavke postačovala. Pre všetkých obyvateľov to rieši Mestská knižnica v Skalici, ako inštitúcia, ktorej pôsobnosť ďaleko presahuje prosté požičiavanie kníh. Aké sú tieto aktivity? Máme ku knihám stály vzťah, alebo im hrozí zánik? Majú verejné knižnice stále svoje miesto medzi ľuďmi? O odpovede sme poprosili dve dámy z najpovolanejších – riaditeľku Mestskej knižnice v Skalici Ľubicu Rozborilovú a dlhoročnú pracovníčku Julianu Michalicovú.
SME BIBLIOTERAPEUTI
Aká bola profesionálna cesta na post riaditeľky skalickej Mestskej knižnice? Chceli ste vždy pracovať s knihami?
ĽR: Knihy ma zaujímali od malička. Môj otec bol učiteľ dejepisu, literatúry a slovenského jazyka. Vždy som chcela robiť to čo on. Z politických dôvodov ma nechceli prijať na vysokú školu pedagogického smeru a tak som po skončení gymnázia v Skalici absolvovala, ako nadstavbové štúdium, Strednú knihovnícku školu v Bratislave. Nakoniec som popri zamestnaní začala študovať aj vysokú školu, UK Bratislava, odbor Teória a riadenie kultúry. Bohužiaľ, som štúdium musela pre materstvo prerušiť, do toho prišla revolúcia v roku 1989, môj smer zrušili, a školu som nedokončila. Už vtedy som však pracovala v knižnici. Nakoniec sa mi môj sen byť ako otec splnil aspoň čiastočne. Pracujem s literatúrou a dejepis využívam v práci sprievodkyne mestom Skalica.
Aká je Vaša najobľúbenejšia kniha? Alebo, ktorá kniha vo Vás zanechala najhlbšiu stopu?
ĽR: Prečítala som veľa kníh. K tým, ktoré sa mi kedysi páčili patrila Sofiina voľba od W. Styrona. Dnes čítam knihy, ktoré nie sú až tak vychytené. Napríklad mám rada aj židovskú literatúru – Meira Shaleva, Chaima Potoka , Isaaca B. Singra a iných.
Myslíte si, že knihy by mali ľudia vlastniť, alebo je jednoduchšie si ich požičiavať?
ĽR: Je dobré knihy aj vlastniť. Avšak v dnešnej dobe sú knihy pomerne drahé a tiež naše domy a byty nie sú dosť priestranné na veľké police plné kníh. Preto tu máme knižnice, aby si ľudia mohli knihy požičať. Ja osobne mám doma len tie knihy, z ktorých mám určitým spôsobom radosť, ktoré chcem naozaj mať. Myslím si, že beletriu človek prečíta a viac sa k nej nevráti, preto doma uchovávam len niektoré z týchto kníh. Knihy populárno-náučné, či odborné si človek môže prelistovať kedykoľvek a nemusí ich čítať celé. Takže tie sú doma trochu potrebnejšie.

Archív: Mestská knižnica v Skalici
Ako knižnica pokrýva nové médiá? Ponúkate stále len tlačenú literatúru a periodiká?
ĽR: Naša knižnica je stále tou klasickou formou, stále sme zameraní na budovanie a požičiavanie fondu v tlačenej forme. Ak sa knižnica vyvíja spolu s čitateľmi, tak v budúcnosti čaká aj nás zmena smerom k elektronickým formám. To však nie je úplne, všeobecne vyriešené, napríklad v probléme jednoduchej kopírovateľnosti a autorských práv.
Veľa sa hovorí o tom, že ľudia prestali čítať a uprednostňujú pasívne prijímanie príbehov. Je to pravda?
ĽR: Dnes asi vo všeobecnosti ľudia čítajú menej. Je to dané aj množstvom povinností, ktoré majú a tiež inými možnosťami využívania voľného času ako v nedávnej dobe. Knihy sa už tak necenia ako v minulosti, avšak stále sú ľudia, ktorí čítajú veľa. Deti I. stupňa ZŠ sú čitatelia, ktorí si s nadšením berú knihy domov a čítajú. Deti II. stupňa ZŠ , stredných a vysokých škôl, až na výnimky, čítajú oveľa menej. No, a opäť začínajú čítať až so svojimi deťmi, prípadne až keď im deti vyrastú. Kým však ešte existuje tento kolobeh, tak majú knihy nádej.
Požičiavanie kníh je len jednou z aktivít knižnice. Čo všetko verejnosti ponúkate?
ĽR: Ponúkame absenčné i prezenčné výpožičky kníh i periodík, poskytujeme medziknižničnú výpožičnú službu, či sprostredkovanie medzinárodnej medziknižničnej výpožičnej služby, pomoc pri vyhľadávaní kníh. Poskytujeme reprografické služby, čiže, možnosť kopírovania. Našim čitateľom umožňujeme aj prístup na internet, i keď momentálne sú problémy, nakoľko tu máme všetko staršieho dáta a na nové nie sú peniaze. Organizujeme podujatia pre deti od materských až po stredné školy, robíme však aj podujatia pre dospelých. Pod našu činnosť patrí aj jezuitský kostol a keďže knižnica má štyri oddelenia, a na to všetko vrátane mňa troch stálych knihovníkov a jednu knihovníčku na dohodu, je to dosť náročné.
Sú medzi knihami evergreeny, ktoré sa stále vracajú v nových vydaniach a sú rovnako obľúbené u nových generácií?
ĽR: Samozrejme sú. K takýmto patria predovšetkým detektívky, či literatúra sci-fi.
Koľko kníh máte v knižničných policiach?
ĽR: Ku koncu roka 2019 to bolo presne 31 367 výtlačkov.
Koľko z nich si Skaličania denne vypožičajú?
ĽR: Je to rôzne, jeden deň máme veľa čitateľov, ďalší menej, ale odhadujem to v priemere na asi sto titulov.
Aký je váš najmladší a ako starý je najstarší čitateľ?
ĽR: Približne 2,5-ročný a 85-ročný.
Má knižnica aj svojich výnimočných čitateľov?
ĽR: Za všetkých výnimočných spomeniem aspoň básnika Pavla Bunčáka, ktorý u nás strávil nejedno popoludnie. Pre nás sú však výnimočnými čitateľmi všetci, ktorí k nám chodia s radosťou a vedomím, že u nás nájdu prostredie, v ktorom sa cítia dobre a budú si môcť zobrať domov knihy, ktoré ich zaujmú. Ľudia sa s nami radi porozprávajú a keď zoberú knihu do ruky, sme určitým spôsobom „biblioterapeuti“.
Knižnica nie sú len knihy, ale aj objekt. Sídlite vo vzácnej historickej budove, to pravdepodobne prináša aj starosti a komplikácie, ktoré by ste v modernej stavbe nemali …
ĽR: Budova je naozaj historická, sťahovali sme sa do nej v roku 1986. Zo začiatku bolo všetko dobré, ale postupom času budova chátrala a v súčasnosti by sa opäť zišla rozsiahla rekonštrukcia. Strecha zateká, to miesto necháme opraviť a začne zatekať inde. Bývalá spoločenská miestnosť je vlhká a úplne nevyhovujúca, okná netesnia, omietka opadáva a v zime sedíme často pri teplote 17 stupňov.
Sú priestory pre mestskú knižnicu dostačujúce? Ako rýchlo v tomto elektronickom svete prirastá knižničný fond?
ĽR: Priestory sú už pre nás malé. Knižný fond sa rozrastá a aj keď zďaleka nenakupujeme toľko nových kníh, koľko by sme mali, predsa len niečo kúpime. Nejaké knihy dostaneme darom. Potrebovali by sme viac regálov, ktoré však nie je kam umiestniť. Potrebovali by sme ďalšie priestory na knihy aj na podujatia, ktoré teraz robíme v rámci našich oddelení. Podľa Metodického pokynu MK SR pre verejné knižnice, by mala knižnica ročne kúpou nadobudnúť 1526 knižničných jednotiek asi za 14 tisíc eur. Táto suma je však len náš sen. Napríklad za rok 2019 sme získali do fondu 628 kníh, z toho 255 darom. Na nákup kníh sme dali asi dve tisíc eur, viac nám naše finančné možnosti nedovolili. Takto to ide už roky.
Je knižnica vážne miesto, alebo sa tu dejú aj veselé príhody?
ĽR: Určite sa tu dejú aj veselé príhody a to takmer denne. Úsmev na perách nám dávajú naši čitatelia, ktorí sú milí a k nám ústretoví. Niekedy vzniknú hlášky typu: Prosím si Tri gaštanové gule, namiesto Tri gaštanové kone … A ako v každej starej budove, aj u nás straší, takže občas tu počuť rôzne zvuky, ktoré najskôr vystrašia, neskôr sa na nich zabávame.
PRÁCA S KNIHAMI A ĽUĎMI
Za Vášho pôsobenia sa knižnica sťahovala do súčasnej budovy. Kde bola predtým, kedy to bolo a čo tým inštitúcia získala?
JM: V skalickej knižnici som začala pracovať v lete 1986. Vedúcou knižnice bola PhDr. Eva Fleišíková. Z nevyhovujúcich priestorov v Dome kultúry bol knižný fond presťahovaný do novo zrekonštruovaného tzv. Gvadányiho domu. Spomínam si, ako sme, dnes už s nebohým kolegom Štefanom Filickým, skladali kovové konštrukcie a menili ich na knižné regály. 18. októbra 1986 bola budova slávnostne odovzdaná do užívania čitateľskej verejnosti. Na prízemí bolo veľkoryso zariadené oddelenie pre deti s rozprávkovým kútom, poschodie patrilo náučnej literatúre a beletrii. Ozdobou bola spoločenská miestnosť v suteréne, kde sa neskôr konali besedy, prednášky a koncerty.
Čo sa počas Vášho pôsobenia zmenilo na knižnici ako takej najviac?
JM: Keď v roku 1990 odišla vedúca Eva Fleišíková pracovať do Záhorského múzea, nebolo treba na činnosti knižnice nič meniť. Pokračovali sme v projektoch, ktoré boli overené a obľúbené. Boli to napríklad „Kontakty s minulosťou a súčasnosťou“, na ktorých sa mali čitatelia v dvojtýždňových cykloch možnosť zoznámiť nielen s históriou, ale aj so súčasnými problémami mesta a spoločnosti. Prednášali fundovaní domáci odborníci – z múzea, archívu, lekári, sociológovia, ….
Odchádzali ste do dôchodku ako vedúca. Čo považujete za to najzásadnejšie, čo ste dokázali v knižnici realizovať?
JM: Nemám pocit, že by som dosiahla niečo výnimočné. Bez účinnej pomoci zriaďovateľov, ktorí sa často menili, a peňazí, ktoré vždy chýbali, sa toho veľa urobiť nedá. Vždy ma však bavila práca s knihami a ľuďmi.

Archív: Mestská knižnica v Skalici
Spomeniete si pri kontakte s tak veľkým množstvom ľudí na nejaké vtipné situácie?
JM: Tých úsmevných bolo určite dosť. Išlo vždy o celkom milé skomolenia buď mien autorov alebo titulov kníh. Nikdy ma, bohužiaľ, nenapadlo si ich zapisovať.
Organizovali ste mnoho besied verejnosti so spisovateľmi veľkých mien. Mali ste možnosť dostať sa k nim bližšie. Kto bol ako osobnosť pre Vás najzaujímavejší?
JM: Za roky môjho pôsobenia knižnicu skutočne navštívilo množstvo literátov. Vždy sa tu dobre cítili, a myslím, že to nebolo len vínom a trdelníkom. Väčšina z nich vyjadrila svoje dojmy a pocity v kronike. Ak by som však mala konkrétne vyzdvihnúť len jednu osobnosť, určite by to bol skalický rodák – básnik, prekladateľ a pedagóg – Pavel Bunčák. Stretávali sme sa nielen na besedách pre čitateľov, ale i v súkromí. Bol to veľmi múdry muž. Keď teraz vidím, čo sa deje v našej spoločnosti, môžem ho pokojne považovať za vizionára.

Foto: Eduard Timko
Keď človek žije uprostred toho množstva kníh, buduje si doma svoju knižnicu?
JM: Zrejme sa očakáva kladná odpoveď, ale opak je pravdou. Budovať veľkú knižnicu mi nikdy nedovolili priestorové i finančné možnosti. Mám však knihy, ku ktorým sa rada vraciam a tiež knihy s podpismi autorov, ktorých som mala česť počas knihovníckej praxe stretnúť.
Stano Bellan
ODKIAĽ SA BERÚ KNIHY
Napriek tomu, že my máme s knihami spojený marec, Svetový deň kníh a autorských práv pripadá až na 23. apríla. Tiež však vznikol na základe výročí – v ten deň v roku 1616 zomreli takí velikáni svetovej literatúry ako Miguel Cervantes y Savedra, William Shakespeare a Inca Garcilaso de la Vega. O tom, ako niekto vstúpi do literatúry, vyberie si ju ako náplň svojho života, a o vzťahu ku knihám sme sa porozprávali s dvomi z najvýznamnejších žijúcich skalických spisovateľov – Miroslava Brücka a Jozefa Špačka.
ČÍTANIE JE NÁVYKOVÉ
To tvrdí skalický básnik Miroslav Brück a my pevne dúfame, že má pravdu. V tom prípade je najťažšie začať. Možno práve jeho básnické obrazy, myšlienky i pôsobivý jazyk pritiahnu k literatúre aspoň niekoľko nových mladých čitateľov a možno v niektorom z nich zobudia dušu ďalšieho miestneho poeta.
Žijete po celý život v Skalici. Má pre Vás veľkú váhu v nazeraní na svet to, že ste Skaličan?
Skalica, aj so svojim moravským okolím, má na moju tvorbu rozhodujúci vplyv, takmer v každej mojej básni sa dajú vystopovať konkrétne mestské reálie – malebné uličky, inšpirujúce pamätihodnosti, nočné zátišia s vysvietenými kostolnými vežami, vinohradnícke scenérie, otvorené krajinné pozadie, … Ťažko si viem predstaviť svoj život niekde inde a keby sa tak stalo, moja tvorba by sa pravdepodobne uberala inými vývinovými etapami. Napokon, aj literárna kritika opakovane vyzdvihla výraznú previazanosť mojej poézie s regionálnou tematikou.
Ako sa človek v tejto dobe stane v mestečku na Záhorí básnikom?
Už počas môjho štúdia na strednej škole ma priťahovala literatúra, neskôr aj vlastná tvorba, ktorú som spočiatku vnímal v osobnej, až intímnej rovine. Musím však podotknúť, že významný podiel na formovaní môjho tvorivého nadhľadu malo priateľstvo s vynikajúcim básnikom Pavlom Bunčákom, inak rodákom zo Skalice, ktorý sa ako dôchodca často vracal do nášho mesta. V jeho vinohrade sme od jari do neskorej jesene viedli dlhé nočné rozhovory, ktoré boli pre mňa,ako začínajúceho autora, nenahraditeľnou životnou skúsenosťou.

Archív: Miroslav Brück
Napriek tomu, že ste vydali osem básnických zbierok a dve novely, na živobytie na Slovensku to pravdepodobne nestačí. Čím ste, keď nie ste básnikom?
Máte pravdu, literatúrou na Slovensku sa uživiť nedá. Výnimkou sú azda len autori bestsellerov, ktorí by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Nikdy som nemal ambície, aby sa literatúra stala mojou profesijnou záležitosťou, na druhej strane tvorí popri mojom zamestnaní osviežujúci protipól s vyváženou hodnotovou platformou a s vyhranenými estetickými kritériami. Keď nepíšem, venujem sa každodenným činnostiam, chodím do práce, rád cestujem, bicyklujem, navštevujem galérie, kiná, koncerty, sledujem knižnú produkciu, skrátka žijem bežnými radosťami a starosťami. A občas z toho nažitého niečo aj zužitkujem vo vlastnej tvorbe, ktorá je z časového hľadiska pomerne náročnou činnosťou.
Aké je miesto, úloha a právo na život poézie v tomto, tak pragmatickom a informačnom svete?
Význam a dosah literatúry, nielen samotnej poézie, sa po roku 1989 výrazne oslabil. Dôvody sú viac ako príznačné, naša súčasnosť je presýtená informáciami, politickými a celospoločenskými problémami, tým pádom sa hodnotná literatúra ocitla na úplnom okraji čitateľského záujmu. Poézia si aj napriek všetkým nežičlivým okolnostiam dokázala svoju pozíciu obhájiť a najlepšie sa jej darí v tichom komornom prostredí s neveľkým, ale o to vďačnejším publikom. Napokon básnické slovo od nepamäti dokázalo sformulovať zrozumiteľné postoje a stanoviská k rýchlo sa meniacej skutočnosti prostredníctvom svojho nezameniteľného jazyka. Z vlastnej skúsenosti viem, že kvalitná básnická výpoveď si svojho adresáta vždy nájde a nadviaže s ním plnohodnotnú komunikáciu.
O Vašom mieste svedčí aj to, že ste sa ocitli v knižnom projekte autorských interpretácií Ako sa číta báseň, vedľa tak známych mien slovenskej poézie ako Feldek, Hevier, Milčák, Chmel, Pastirčák, Hochel, …
Vždy je príjemné ocitnúť sa v spoločnosti takýchto výnimočných autorských osobností. S niektorými z nich ma viaže dlhoročné priateľstvo. Je potešujúce, keď sa v spoločnom vydavateľskom projekte stretnú viacerí autori, ktorí sú si blízki nielen poetikou, ale aj osobnými väzbami. Báseň medzi zvučnými menami sa číta rovnako ako medzi neetablovanými autormi, s tým rozdielom, že v tomto prípade som pociťoval väčšiu zodpovednosť v tom, aby môj príspevok nepôsobil rušivo a koncepčne zapadol do výsledného projektu.
Impulzom k nášmu rozhovoru je, že marec je mesiacom knihy. V čom má tento „sviatok“ podľa Vás rovnaký a v čom odlišný cieľ ako v päťdesiatych rokoch, kedy vznikol?
Rovnaký je svojim obsahom, odlišný svojou formou. Už dávno nemá taký pompézny charakter s ideologickou náplňou ako to bolo za čias socializmu, všetky podujatia sú dnes nenápadnejšie a skromnejšie. Myslím si, že najdôležitejšia je neutíchajúca vášeň obetavých pracovníčok knižníc, ktoré majú jediný spoločný cieľ – prilákať medzi knižničné police čo najviac vnímavých čitateľov a každé stretnutie s písaným slovom premeniť na malý sviatok. Čítať sa dá po celý rok, ale v marci, s prichádzajúcimi jarnými dňami, vykazuje táto prastará ľudská činnosť akýsi symbolický, očistný závan.
Lipnete na knihách v papierovom prevedení, alebo je pre Vás dôležitejší obsah a, teda, hoci aj v elektronickej podobe?
Priznám sa, že som zástancom starej školy, to znamená, že inklinujem ku klasickým papierovým knihám. Iste je to podmienené aj tým, že som absolvoval polygrafickú školu a 22 rokov som v tomto odvetví pracoval. Tradičná kniha okrem svojho obsahu ponúka aj výtvarnú a grafickú zložku, dotvorenú polygrafickým spracovaním. Ešte stále sa dokážem nadchnúť čerstvo vydanou knižkou, rozvoniavajúcou tlačiarenskou čerňou. Takúto knižku jednoducho vnímam ako jedinečný a neprehliadnuteľný artefakt. Nie som však ani proti elektronickým knihám, ich existencia iste napomáha čitateľskému rozmachu najmä u mladej generácie.
Chodili ste ako dieťa, prípadne chodíte ešte stále, do knižnice?
Do knižnice už nechodím, ako žiak a študent som do jej priestorov prichádzal celkom pravidelne a veľmi rád. Prostredie knižnice vyniká typickou vôňou, na ktorú sa nedá ani po rokoch zabudnúť. Pamätám sa na skalickú knižnicu, ktorá svojho času sídlila v Dome kultúry. Už len samotný vstup do tejto nádhernej budovy bol zážitkom. Svoju súkromnú knižnicu neustále rozširujem a pomaly začínam bojovať s obmedzeným bytovým priestorom. Čítanie je návykové a kto tejto záľube hlbšie prepadol, bude ho sprevádzať po celý život. Často sa vraciam aj k starším titulom, v tom je výhoda domácej knižnice.
Ktorá z prečítaných kníh Vás v živote najviac ovplyvnila a prečo?
Tých „osudových“ kníh, ktoré ma od detstva formovali bolo, samozrejme, mnoho. Asi najviac sa vraciam k poézii moravského básnika Jana Skácela, stále viac ma fascinuje staro japonská a čínska poézia, z prozaických diel nachádzam nevyčerpateľnú studnicu v ruskej klasickej spisbe. Spomínam si ako ma v mladosti očaril román Borisa Pasternaka Doktor Živago, najmä pre nadčasovosť, vášnivú posadnutosť, jasnozrivosť a nezlomnú túžbu po slobodnom priestore.
Dostávate na besedách od detí iste aj absurdné otázky. Spomeniete si na nejakú, ktorá Vám utkvela v pamäti?
Keďže sa nevenujem tvorbe pre detských čitateľov, na besedách s nimi som sa zúčastnil len v minimálnej miere. Detský čitateľ je mimoriadne vnímavý a intuitívne vytuší aj najmenší náznak falošnosti. Nespomínam si na vyslovene absurdnú otázku ani od dospelých čitateľov, možno len raz na autorskom čítaní v Prešove ma študen-
tka filozofickej fakulty prekvapila nečakanou otázkou, či som v rámci tvorby experimentoval s drogami. Autentická tvorba môže vznikať len s priezračnou mysľou, aby všetky podnety a impulzy nestratili svoju pôvodnú hodnotu. Túto odpoveď môžem zároveň považovať za svoje autorské krédo.
NA HRANICI SNA
„Je isté, že hranice sna a skutočnosti nemôžu byť vždy presne určiteľné.“ Touto vetou začína prvá kniha Jozefa Špačka Na kobyle, na žrebcovi. Nasledovalo ďalších dvanásť kníh literatúry a o literatúre. Jozef Špaček patrí k najvýznamnejším skalickým spisovateľom, celým svojim dielom i kronikárom mesta vo svete, ktorý v ňom nachádza sám.
Narodili ste sa v Skalici, učili ste na skalickom gymnáziu, stáli ste v čele Záhorského múzea … Ani sa Vás nebudem pýtať do akej miery ste so Skalicou zrastený.
So svojím rodným mestom som naozaj výrazne zrastený, rovnako ako aj všetky moje prozaické knihy. Okrem ročného pobytu na vojenskej prezenčnej službe som mimo Skalice nikdy dlhšie nepobudol. Pri zostavovaní rodokmeňa som sa pri pátraní po svojich prapredkoch dostal po otcovej línii do roku 1699 a matkinej až do roku 1688, takže tá zrastenosť má naozaj veľmi hlboko zapustené korene.

Archív: Jozef Špašek
Ak som dobre napočítal, tak, aj s účasťou v zborníku víťazných prác súťaže Poviedka, predstavuje Vaša bibliografia trinásť diel. Už dej prvého z nich, Na kobyle, na žrebcovi, sa odohráva vo Vašom rodnom meste a prináša sem postavu Huga Grefta. Chýbal Vám v Skalici pri jej bohatej histórii ďalší hrdina?
Hugo Greft je jedna veľká mystifikácia. Avšak v celej trilógii – Na kobyle, na žrebcovi, Sever a iné túžby a Ruže a tŕnie – sú spomenuté viaceré konkrétne, teda, skutočné postavy, napríklad členovia rodiny Vrchovských, z ktorých vzišiel uhorský jakobín Samuel Vrchovský, určitú pozornosť som venoval aj Paulínovi Jurajovi Bajanovi, či doktorovi Procopiusovi, alebo neprávom zabúdanému polyhistorovi Ignácovi Hertlovi. Nie však toľkú, aká sa ušla práve Hugovi Greftovi. V esejisticky ladených statiach som písal o dvoch Majstroch skalických – Júliusovi Koreszkovi a Pavlovi Bunčákovi. No, a v prózach zo súčasnosti sú to najmä hrdinovia spoza stredoškolskej katedry, o ktorých toho viem predsa len najviac. Ak mi však niečo, či niekto, chýba, sú to bližšie osudy Skaličana Alberta Zapletala, ktorý jediný zo Skalice odišiel do Španielska bojovať ako interbrigadista proti fašizmu a padol pri Barcelone. Viac o jeho osudoch nevieme, hoci sme sa pokúšali zo Záhorského múzea dozvedieť viac.
Okrem spomínaných diel ste autorom stoviek recenzií a mnohých významných spisovateľov ste spracovali do stredoškolských učebníc literatúry, či Slovníka slovenských spisovateľov. Koľko kníh Vám za život prešlo rukami a, samozrejme, aj hlavou?
No, to je ťažko presne kvantifikovať. Určite to však možno rátať v tisíckach. Nielen sám sa považujem za knihomoľa. Moja čitateľská vášeň a túžba po nových a nových autoroch a ich knihách má však svoje úskalie v tom, že mi určite unikajú také pasáže a myšlienky, pri ktorých by som sa mal zastaviť, či zvoľniť tempo. Dokážem sa však k viacerým autorom, či knihám vracať a často mám pocit, že ich čítam akoby prvý raz. No, oplatí sa to, nejde o stratený čas.
Impulzom k tomuto rozhovoru je, že marec je mesiacom knihy. V čom má tento „sviatok“ podľa Vás rovnaký a v čom odlišný cieľ ako v päťdesiatych rokoch, keď vznikol?
Nepamätám si nejako zvlášť na časy, kedy tento sviatok vznikol. Určite išlo o vznešený cieľ, aj keď v pozadí s určitým ideologickým zámerom, s prízvukovaním kníh a autorov, súzvučiacich s vtedajšími časmi. Avšak, podľa mňa je stále pozitívne, že knihy majú svoj sviatok, svoj mesiac, hoci by malo ísť o sviatok stály, trvalý, celoročný. Podľa všetkého sa v tejto dobe číta menej, väčšia pozornosť sa venuje čítaniu internetu v mobiloch, tabletoch, či počítačoch. Teda, nie čítaniu kvalitnej literatúry, ktorú máme v súčasnosti k dispozícii v pozoruhodnom množstve.
Lipnete na knihách v papierovom prevedení alebo je pre Vás dôležitejší obsah a, teda, hoci aj v elektronickej podobe?
Možno to vyznie prekvapujúco, ale som prívržencom nielen klasicky vydávaných kníh, ale takmer v rovnakej miere čítam knihy i v elektronickej podobe. Za veľmi praktické považujem zobrať si na dovolenku, či liečebný pobyt, čítačku namiesto balíka kníh, a tak využiť výdobytok tejto doby. Už som to vyskúšal viackrát. Avšak kniha v papierovej podobe, to je predsa len niečo iné, má v sebe určité tajomstvo tvorcu, či tvorcov – nielen autora, ale aj grafika, ilustrátora, či tlačiara, ak sa to dá takto vyjadriť. Elektronická kniha toto čaro v sebe nemá.
Chodili ste ako dieťa, prípadne chodíte ešte stále, do knižnice?
Hneď ako som sa naučil čítať, som sa zapísal do knižnice. To bolo niekedy v roku 1958 a knižnica bola vtedy umiestnená v budove dnešného Záhorského múzea, potom v Dome kultúry, kde je teraz kancelária TIK-u. No, a v Gvadániho kúrii som, takpovediac, pečený-varený. Neviem si predstaviť, že by som nechodil do knižnice.
Ktorá z prečítaných kníh Vás v živote najviac ovplyvnila a prečo?
Bolo ich viac. S určitosťou môžem spomenúť, že ma ovplyvnili knihy ako Automat Svět od B. Hrabala, Narcis R. Slobodu, Kentaur J. Updika, 49 poviedok a Pohyblivý sviatok E. Hemingwaya, Sto rokov samoty G. G. Márqueza, ale tiež romány B. Okudžavu a novely F. Švantnera. V nich som našiel všetko, čo som očakával od majstrovských tvorcov, čiže príťažlivé príbehy, svojrázny štýl, výnimočných hrdinov, humor, fantáziu, iróniu, sebairóniu, imagináciu. Tieto prvky sa nemôžu nedotknúť každého čitateľa, nieto toho, kto sa pokúša o literárnu tvorbu.
Dostávate na besedách od detí iste aj absurdné otázky. Spomeniete si na nejakú, ktorá Vám utkvela v pamäti?
No, tých besied zasa nebolo nejako veľa a, veru, nespomínam si, či tam padla aj absurdná otázka. Avšak s absurdnosťou som sa stretol vtedy, keď sa ma jeden známy spýtal, kde som sa dozvedel o človeku, o ktorom som si myslel, že som si ho ako literárnu postavu vymyslel. A on naozaj existoval, bol to jeho príbuzný. Tiež ma prekvapilo, keď som pri náhodnom „gúglení“ našiel heslo: Reynardt Hugo Graft … Možno ma ďalšie absurdnosti ešte len čakajú.
Stano Bellan