Vždy je čas plniť si sny

Pani Danka Kubová vyrástla v tej dobe bežne zmýšľajúcej rodine. Mala štyroch mladších súrodencov a tak jej rodičia po ukončení SEŠ odmietli dať súhlas na ďalšie štúdium. Podľa nich to neumožňovala ekonomická situácia rodiny, no hlavne, vraj, dievča vysokú školu nepotrebuje…

Dnes je v seniorskom veku. Z toho by vyplynulo, že aktívny život uzavrela a je na zaslúženom odpočinku. Zvážila však, že práve teraz je ten čas pustiť sa do štúdia práva, po ktorom celý život túžila. Objavila tú možnosť na Univerzite tretieho veku. Dokonca sa nedostala na prvý raz, pretože uchádzačov bolo priveľa. Štúdium, konečne, začala o rok neskôr. Napriek tomu, že už ho v praxi nevyužije a nečaká ju nová kariéra. Je to štúdium z lásky k štúdiu. To najcennejšie, aké môže byť.

Zdroj: internet

Odkiaľ sa berie vaša túžba po vzdelaní?
Od prírody som veľmi zvedavá, už ako decko som bola knihomoľ. Do mestskej knižnice som chodila pravidelne. Neraz som čítala aj v noci pri baterke, pod perinou, mamu išlo z toho doslova poraziť. Nemala som vyhranený názor na to, čo čítam. Čítala som všetko, čo sa mi dostalo do rúk. Okrem červenej knižnice, to ma absolútne nezaujímalo, nelietala som v oblakoch. Samozrejme, ako dieťa to boli rozprávky, neskôr rôzne poviedky, mayovky, dobrodružné a sci fi knižky. Čím viac som brala rozum, tým viac ma začala zaujímať literatúra faktu, svetová literatúra a príbehy zo života, archeologické výskumy, história, hlavne starovek a antika. V knižnici som mala veľmi dobrú známu, takže som sa dostala aj ku knihám, ktoré boli na tzv. indexe – tie sa nesmeli požičiavať. Bol to napríklad Dänniken, Mňačko a tak iné. Okrem týchto žánrov milujem poéziu, takže, ako vidíte, záber mám široký.

Prečo potom práve právo?
Keď sa v televízii začali objavovať rôzne kriminálne príbehy, veľmi ma zaujímalo ako policajti zistia, kto je páchateľ. Toto bol spúšťač môjho záujmu o právo a spravodlivosť. Keď som v roku 1965 nastúpila z donútenia na SEŠ, veľmi ma potešilo, že sme mali aj hodiny práva. Učil nás pán JUDr. Kobetič, vtedajší riaditeľ našej školy. Bol síce veľmi prísny, ale spravodlivý, preto patril medzi mojich najobľúbenejších učiteľov. Jeho predmet som sa vôbec nemusela učiť, stačilo mi, čo som sa dozvedela na hodine. Neraz si na jeho prednášky spomeniem aj dnes. Jeho hodiny ma utvrdili v tom, že nič iné študovať nechcem, len právo. Lenže, bohužiaľ, nemala som možnosť, hoci pán Kobetič sa snažil mojich rodičov presviedčať, ako sa len dalo, ale nič to nepomohlo. Štúdium mi nebolo dopriate.

Neuvažovali ste o štúdiu neskôr, keď už ste si svoj život riadili sama?
Keď som sa vydala, môj vtedajší manžel začal študovať na vysokej škole ekonomickej. Dohodli sme sa, že keď skončí on, ja si začnem robiť svoje vysnívané právo. Lenže, bohužiaľ, jeho štúdium nedopadlo najlepšie, pred štátnicami sa dostal do problémov a moje štúdium muselo zostať bokom. Práve som sa rozvádzala a mala som iné starosti.

Avšak nakoniec to predsa smerovalo k univerzite.
Práve v tom čase, keď som sa z problémov už ako tak vymotala, počula som v televíznych správach pani profesorku Kurilovskú ako spomína APZ a Univerzitu tretieho veku. Keď som si na ich stránke našla všetko, čo sa tam dá študovať, chmatla som príležitosť za pačesy a bolo vymaľované. V roku 2017 ako 67-ročná som sa stala poslucháčkou tejto univerzity. Začala som si plniť svoj dávny sen, moje milované právo. Začala som si uspokojovať aj svoju zvedavosť, čo sa týka postupov pri vyšetrovaní, čo všetko sa deje, ako sa prípady vyšetrujú. Proste našla som fantastický zdroj, z ktorého som začala čerpať všetky odpovede na moje otázky.

Ako reagovalo na tento krok vaše okolie?
O mojom štúdiu vedeli len najbližší priatelia, rodina ani deti nie, pre nich som to nechala ako prekvapenie. Povedala som si, že keď ich otec dopadol ako dopadol, ja sa nevzdám, a začala som sa venovať štúdiu.

Akí sú vaši spolužiaci?
Našla som tam kolegov v rôznom veku, najstarší z nás má už vyše osemdesiat rokov. Niektorí majú na svoj vek hlavu v poriadku, na iných sa vek už pekne podpísal a občas sa správajú ako deti, čo sa naťahujú o vedierko na piesku. V ročníku máme aj bývalých právnikov, advokátov, sudcov, čo si stále rozširujú vedomosti, hoci už prax dávno nevykonávajú. Proste tým žijú.

Takže je na prednáškach aj veselo?
Najviac sme sa nasmiali na predposlednej prednáške zo psychológie. Téma bola forenzné významné sexuologické poruchy. Samozrejme, výklad bol aj s detailami, rôznymi dokumentárnymi kresbami. Reakcie podaktorých kolegov sú nepublikovateľné, ale celá poslucháreň sa vynikajúco na ich účet bavila. Keď sme sa prednášajúceho pýtali, či nám prednášku pošle, tak ako ostatné, odpovedal záporne s tým, že nechce mať problémy, aby ho náhodou neobvinili zo šírenia pornografie …

Študovali ste dva odbory, však?
Mojim druhým odborom bola kriminalistika a forenzné vyšetrovanie. Mávali sme aj praktické cvičenia s policajtmi, profesormi, vedúcimi katedier. Učili sme sa hľadať a zaisťovať rôzne stopy na mieste trestného činu, napríklad daktyloskopické, trasologické, biologické, chemické a podobne. Robili sme prehliadku auta, hľadali sme drogy, zisťovali ako bola osoba usmrtená a podobne. Tieto veci sú veľmi zaujímavé.

Ako sa dotkla vášho štúdia situácia počas epidémie kovidu?
Čo sa týka dištančného vyučovania, to sa nás netýkalo, dorábali sme tretí ročník od začiatku júla prezenčne a práve 4. októbra sme konečne školu po ročnom prerušení ukončili. V tomto akademickom roku začíname štvrtý ročník, ktorý je už nadstavbou celého štúdia. Práve o niekoľko dní máme slávnostné promócie, ktoré sme kvôli kovidu nemali hneď po ukončení štúdia. Provizórny diplom nám poslali poštou, avšak 16. júna nám riadne diplomy bude osobne odovzdávať rektorka akadémie prof. JUDr. Kurilovská.

Zdroj: internet

Chceli by ste niečo odkázať svojim rovesníkom, seniorom?
Na záver môžem povedať len toľko – nikdy nie je neskoro začať si plniť svoje sny z mladosti, na ktoré sme nemali čas pri plnení iných povinností. Netreba sa báť, len treba ísť tvrdo za svojim snom. Celý život sa držím dvoch porekadiel – kto chce, pre toho neexistuje slovo nemožnosť a čo ťa nezabije, to ťa posilní. To sú moje dve celoživotné kréda. Milí rovesníci, ničoho sa nebojte, študujte pokiaľ vám hlava slúži, neseďte len doma, život je oveľa krajší a pestrejší, než vysedávanie pri telke a pozeranie telenoviel, či hrdlačenie vo vinohrade. Je chvályhodné, ak sa snažíte pomáhať rodine, staráte sa o vnúčatá, ale tým život nekončí. Každý z vás má právo na svoj život, na vzdelávanie, záujmy. Uvidíte, o koľko budete mať svet pestrejší a krajší. Držím vám všetkým palce, nech sa vám darí.

Ďakujem za rozhovor a želám veľa úspechov.

Želmíra Macháčková