Stromy našich životov

K máločomu máme ako ľudia bližší vzťah než k stromom. Robia náš svet krajším, znesiteľnejším a lepším. Chránia naše cesty pred vetrom a snehom, poskytujú tieň, ovocie, materiál na množstvo výrobkov. Vek a rozložitosť niektorých si vynucuje náš rešpekt a obdiv. Rovnako i podmienky, v ktorých dokážu prežiť. Stromy sa stávajú symbolom celých národov, ale i značkou, ktorá nám nedovolí zabudnúť na miesta a spomienky, ku ktorým máme zvláštny vzťah. Venujeme im špeciálne súťaže s výsledkom, ktorý dokáže strom presláviť po celej krajine, či dokonca svete. K tým „našim“ stromom však máme oveľa bližšie. Podobne, ako my, sú svojimi koreňmi vrastené hlboko do rodnej zeme a pripomínajú nám, kam patríme.

 

LIPA – NÁŠ NÁRODNÝ STROM?

Národné stromy vstupujú do života a histórie svojich národov akosi prirodzene a postupne prerastajú ich identitu vlastnými koreňmi. Stromy sa stávajú národnými predovšetkým svojim výskytom a veľkú úlohu zohrávajú ich vlastnosti, ktoré si národy premietajú do svojho obrazu. Posvätné stromy sú súčasťou všetkých starých kultúr – u Germánov je to dub, Nóri majú smrek, Turci pagaštan konský, … Ani nám nenapadne pochybovať o tom, že posvätným stromom všetkých Slovanov je od nepamäti lipa. V našich predstavách pod košatými korunami nádherných stromov naši prapredkovia prinášali obete pohanským božstvám a samotná lipa bola zasvätená Lade, bohyni lásky, jari, manželstva, sejby a orby.

Lenže aj u Slovanov bol najposvätnejším stromom dub, ktorý sa nachádzal v celej strednej Európe a u Slovanov bol zasvätený najvyššiemu bohu Perúnovi. Historické správy hovoria o tom, že k odlíšeniu prišlo oveľa neskôr a akoby natruc. V apríli 1848 totiž zasadalo vo Frankfurte nad Mohanom parlamentné zhromaždenie nemeckých zástupcov, ktoré oficiálne prijalo ako symbol veľkonemectva dub. Odpoveď prišla už o dva mesiace na Všeslovanskom zjazde v Prahe. Tu zástupcovia Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska, Poliaci, Rusíni, Chorváti, Srbi, Slovinci a Dalmatínci, teda zo všetkých slovanských zemí habsburskej monarchie, prijali na znak odporu za slovanský strom lipu. Navrhol ju František Ladislav Čelakovský. Ján Kollár však už v roku 1832 poskytol lipe vo svojej Slávy dcére výnimočné postavenie a aj keď lipu povýšil na strom slovanskej vzájomnosti, tak už v predspeve sa dozvedáme, ako to asi bolo s dubom:

Stoj noho! posvátná místa jsou,
kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se,
vyvýše pohled.
Neb raději k velikému
přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným
až dosaváde časům.

JEDEN SYMBOL ZA DRUHÝM

Milujeme symboly. V skratke zastupujú veľké príbehy, historické udalosti, osobnosti. Pritom sú teraz tu a môžeme si na ne siahnuť a akosi sprostredkovane sa dostať blízko k fenoménu, ktorý je s nimi spojený. V parku zámku v Bojniciach rastie viac ako 700 rokov lipa veľkolistá (Tilia platyphyllos) kráľa Mateja alebo prosto Bojnická lipa. Má obvod kmeňa 11 metrov, výšku 9 metrov a priemer koruny 5 metrov. Lipa kráľa Mateja je historicky i botanicky vzácnym stromom a je štátom pamiatkovo chránená. Legenda hovorí o tom, že ju zasadil v roku 1301 Matúš Čák Trenčiansky a o jeden a pol storočia neskôr si ju obľúbil Matej Korvín, ktorý pod lipou usporadúval veľkolepé hostiny.

Druhá slávna lipa je k nám oveľa bližšie – stojí pri kostolíku sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. Tieni priestor pred vyše tisícročnou stavbou a trocha sa vyhrieva v sláve Veľkomoravskej ríše. Vo svojich dvesto rokoch však tvorí s kostolíkom úžasnú malebnú dvojicu a poskytuje miesto životu vtákov i včiel. V roku 2018 sa stala slovenským Stromom roka a reprezentuje nás v súťaži Európsky strom roka. Hlasovanie prebieha počas celého februára 2019 a tak vo chvíli, keď dostanete do rúk toto číslo Skalického Obzoru, už možno budú známe výsledky. V podstate však na výsledku nezáleží. Skôr ako vznikol tento text o stromoch s veľkým S, mali sme myšlienku pátrať po výnimočných stromoch na území nášho mesta.

 

SLOBODA, DUBČEK, REPUBLIKA, MIER

Ťažko vôbec ešte nejaký iný strom má toľko pozitívnych vlastností, úžitkového využitia a sympatií, ktoré sa mu dostávajú od verejnosti, ako práve lipa. Takáto charakteristika ju priamo predurčuje stať sa symbolom na najvyšších stupňoch toho, čo môže symbol dosiahnuť. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa nielen zrodil nový štát na mape Európy, ale súčasne po stáročiach zanikla monarchia, ktorej sme boli súčasťou. Predovšetkým však prišlo ku skutočnému oslobodeniu národov. Politici obchádzali kraje novej vlasti a na počesť a spomienku na stretnutie s občanmi sadili v mestách pamätné „Lipy slobody“.

V chladnú a daždivú nedeľu 4. mája 1919 privítala skalická reprezentácia hostí, medzi ktorými boli napríklad minister Vavro Šrobár, veliteľ československých vojsk na Slovensku generál Luigi Piccione, spisovateľ Štefan Janšák, skalickí rodáci Pavel Blaho a Ľudovít Okánik a ďalší. O tom však bude písať mnoho iných periodík, tak nám dovoľte venovať sa lipe. Na námestí zasadili mladý stromček, ktorý mal rásť a košatieť spolu s republikou. Lenže po ďalšej vojne prišlo k zmene režimu a ten nový, boľševický, príliš nedal na veľké myšlienky, ktoré nepochádzali od jeho vlastných prorokov. A tak na počiatku 50. rokov musela ísť lipa z cesty krajším zajtrajšom ľudu a strom vyťali pri stavbe mestských toaliet.

Ako mnoho vecí, toalety síce boli, ale nefungovali. V roku 2006 v rámci rekonštrukcie centrálnej mestskej zóny podzemné WC odišli opäť do minulosti. Podľa očitého svedka lipka, ktorá stála vedľa objektu, nemala očakávaný koreňový systém, ale pravdepodobne bola vedľajším výhonkom starej „Lipy slobody“. Život ukázal, že silné symboly nie je možné len tak ľahko vykoreniť a už vôbec nie toaletným spôsobom. O to s väčším potešením sme sa dozvedeli o zámere mesta Skalica vysadiť na sté výročie nasledovníčku historického stromu. Slávnostný akt sa bude konať na Námestí slobody 5. mája 2019. Nie je možné vždy tak jednoducho napraviť chyby minulosti a preto je dobré nepremeškať žiadnu z týchto príležitostí.

Ďalšia revolúcia, tentokrát protikomunistická, vyniesla na výslnie predstaviteľa pokusu o reformovanie komunizmu, Alexandra Dubčeka. Ten zasadil v roku 1990 lipku s jeho menom na námestí pred gymnáziom. V roku 1993 ešte zakorenila lipa i pred vstupom na letný štadión pri príležitosti svetového behu mieru.

 

BEZ VEĽKÝCH MIEN

Všetci vieme aj o ďalších najznámejších skalických lipách, síce bez veľkej legendy, ale o to všetkým bližších. Azda všetci poznáme viac ako dvestoročnú lipu na cintoríne, naše viac ako stopäťdesiatročné lipové aleje na Korezskovej ulici pri nemocnici a na Potočnej, ktorá kedysi smerovala do Hájku. Dobré myšlienky sa opakujú, spájajú a tak sa na stránke základnej školy Štvorlístok objavila správa o tom, že „Pri príležitosti stého výročia vzniku ČSR sme sa boli pozrieť spolu s deťmi na výsadbu stromu v skalickom Hájku.

Videli sme ako sa sadí strom a mohli sme i pridať ruku k dielu. Okrem toho sme si vypočuli aj krátku prednášku o postupe pri vysádzaní.“ Niekde v týchto riadkoch je podstata toho, v čom sú pre nás stromy veľké. V tom, že sa ujmú, rastú a mohutnejú. Rastú vedľa nás a žijú súčasne s nami. Strom väčšinou žije dlhšie ako človek, ktorý ho zasadil, a stáva sa akýmsi jeho pokračovaním. Nie každý mal to šťastie, že zasadil aspoň jeden strom osobne. Strom sa však dá aj adoptovať, dokonca aj v mysli. Stačí, ak niektorému hovoríme ´ten môj´.

Ďakujeme všetkým, ktorí mám poskytli informácie k stromom a udalostiam. Ďakujeme i za tie, ktoré nie sú v článku použité, pretože budeme na nich stavať a zverejníme ich v seriáli o stromoch, spojených so životmi mnohých z nás.