„Kone menia život. Dávajú mladým ľuďom dôveru a sebavedomie. Poskytujú mier a pokoj utrápeným dušiam. Dávajú nám nádej!“
(Tony Robinson)
Som jednou z tých, ktorí podľahli čaru jazdenia na koni. Nie som profesionálna jazdkyňa, len som našla v jazdení na koni svoj vlastný zmysel života a nechala som pri koňoch časť svojho srdca.
O kone som sa začala zaujímať ešte pred tým, ako som začala chodiť do školy. Ako trojročná som na jednom westernovom ranči nasadla do sedla veľkého koňa, no vtedy som ešte netušila, ako veľmi ma jazdenie bude baviť a že pri ňom zotrvám až dodnes. Zhodou okolností neďaleko nás choval jeden pán väčšie poníky a dovolil mi jazdiť na nich len tak bez sedla. Tam som aj prvýkrát spadla a hneď nasadla späť.
Ku koňom ma doviedol tatino. Doteraz chodievame spolu na niektoré jazdecké podujatia na Slovensku. Jeho starí rodičia, i rodičia kedysi kone chovali ako ťažné zvieratá a on ako malý k nim vždy rád chodieval a pomáhal. Tiež veľa vymýšľal a chodil sa na nich voziť viac menej tajne a neskôr za dozoru dedka. Máme to, teda, v rodine. Jedným z dôvodov, prečo ma v tomto športe rodičia začali podporovať bolo, že ako škôlkarka a prváčka na ZŠ som bývala častejšie chorá. Asi ako šesťročná som na farme v Podkylave absolvovala prvú jazdeckú hodinu s inštruktorom. Odvtedy som začala jazdievať pravidelne každý víkend. Ukázalo sa, že mi to zdravotne dosť pomohlo.
Jazdenie na koni má skutočne priaznivý účinok pre naše zdravie, nielen fyzické, ale aj psychické. Kone a jazda na nich mi navyše dodali veľa odvahy a istoty. Na tejto farme som sa však naučila len základy jazdenia, pretože tu sa jazdectvu venovali len na rekreačnej úrovni. Tiež mi bolo povedané, že som ešte príliš malá na to, aby som sa mohla na koni učiť cválať. To ma úplne odradilo pokračovať tam v jazdení, keďže som sa chcela zdokonaľovať a možno raz aj pretekať. A tak som vďaka mojej kamarátke v dvanástich rokoch prešla do trocha vzdialenejšieho jazdeckého klubu JK Betty na Bukovci na myjavských kopaniciach, v ktorom jazdím doteraz. Tu som sa naučila základy drezúry a parkúru, ku ktorému ma to vždy ťahalo.
V klube jazdím približne šiesty rok a počas nich som si tu spravila aj skúšky základného výcviku jazdca (SZVJ) alebo licenciu jazdca, aby som sa v budúcnosti mohla zúčastňovať oficiálnych parkúrov. Svojho vlastného koňa nemám. V klube sa mi kone zväčša striedajú, no mám zopár obľúbených. Venujem sa anglickému štýlu jazdenia. Oproti westernovému jazdeniu je tu niekoľko rozdielov aj v štýle jazdy a sede jazdca. Pri anglickom štýle jazdy je podľa mňa väčší kontakt s koňom a jazdec musí vynaložiť viac úsilia pri technike jazdy v sedle a ovládaní koňa. Najnižším bodom jazdca je päta, v sedle sa sedí vzpriamene a opraty sa držia oboma rukami nakrátko. Viacero ľudí mi povedalo, že western je pre nich oveľa jednoduchší, no oba štýly sú veľmi špecifické a pekné. Kvôli pobytu na internáte však zatiaľ jazdím iba počas víkendu.
Žiadna hodina v sedle však pre mňa nie je stratená. Jazdenie na koni mi dáva pocit slobody. Keď som v sedle, dokážem úplne zrelaxovať a vnímať len seba, koňa a jazdu. Je pre mňa zdrojom pozitívnej energie a šťastia, vášňou, športom a zároveň relaxom. Kone vám úplne prečistia myseľ. Každý máme nejakú srdcovku, niečo, čo nás baví a v podstate je to pre nás životný štýl. Ovplyvňuje všetko, dokonca aj to, čo sa týka školy. Tak som si na stredoškolskú odbornú činnosť zvolila tému jazdectvo – šport aj vášeň. Vytvorila som jazdecké video, plagát a dotazník, ktoré som zahrnula aj do prezentácie pre odbornú komisiu. Cez krajské kolo SOČ v Trnave som sa z druhého miesta prebojovala až na trojdňovú celoštátnu prehliadku SOČ-iek, ktorá sa tento rok konala v Košiciach. Boli to pre mňa ďalšie skúsenosti a teší ma, že tentokrát vďaka môjmu jazdeniu.
Tí, čo jazdenie na koni neskúsili, prichádzajú o veľa. Je to šport, ktorý zlepšuje zdravie, fyzickú kondíciu a psychiku, pomáha k lepšiemu sústredeniu sa a získaniu rovnováhy, nie len fyzickej. Kôň je dobrým spoločníkom a zvieracím kamarátom, vďaka nemu veľa ľudí prekoná napríklad aj strach. Pre mňa je na konskom chrbte raj srdca.
Dominika Talábová,
študentka VIA HUMANA