Stopäťdesiat rokov s Okánikom

Ľudovít Okánik je jedným z najväčších mien v zástupe osobností, zviazaných so Skalicou. Tu sa 15. augusta 1869 narodil, chodil na základnú školu i gymnázium, po vyštudovaní za kňaza sa na istý čas vrátil do Skalice ako farár a aj keď 21. marca 1944 zomrel v Bratislave, je pochovaný v skalickej zemi, ku ktorej bol po celý život pripútaný. Je až neuveriteľné, že nám i takéto jubileum stále ešte umožňuje rozprávať sa o ňom s človekom, ktorý Ľudovíta Okánika osobne poznal, mal k nemu blízko a je s ním dokonca v príbuzenskom vzťahu. Tým človekom je Mgr. art. Helena Jurasovová-Blahová, dlhoročná riaditeľka a choreografka detského folklórneho súboru Vienok. Predovšetkým však, i keď „spolovice Skaličanka“, ako sama hovorí, so silnou väzbou k nášmu mestu.

Ako ste, ako dcéra Janka Blahu, rodinne spriaznená s Ľudovítom Okánikom?
Veľmi priamo a silno. Moja starenka Gizinka Blahová bola jeho sestra. Okánik mal štyri sestry – Etelku, Irmu (Máriu), Kornéliu a najmladšiu Gizinku, moju starenku. S Pavlom Blahom, mojím starečkom, boli, teda, švagri a v Skalici bývali na jednej ulici. Stretali sme sa s ním veľmi často a ako deti sme ho volali Lajoš báči. I keď sme sa všetci doma bavili po skalicky a slovensky (ja maďarsky ani neviem), tak aj u nás bolo niečo z tej maďarčiny zakorenené z čias, keď bola úradným jazykom.

V Skalici stojí Okánikova socha v bronze, je po ňom pomenovaná ulica v rodnom meste i Bratislave. Čo Vám naskočí v hlave pri takomto „stretnutí“?
Bola som pri odhalení sochy a mám z tej slávnosti aj fotografie. Som šťastná, že Skalica urobila také veľké gesto a docenila svojho rodáka, lebo aj on sám veľa v Skalici financoval. Pomáhal s financiami aj Pavlovi Blahovi a podporoval aj rodinu, lebo, ako mi raz povedal básnik Pavel Bunčák, Pavel Blaho všetko rozdal. Keď ma Lajoš báči stretol na ulici – on ma mal veľmi rád – hovorieval: „Helenko, co chceš?“ Raz som mu povedala: „Banány.“ A odvtedy bol pre mňa strýc Banán.

Na pomníku vyzerá impozantne. Je taký aj vo Vašej pamäti?
Dokážem si ho veľmi dobre vybaviť. On bol, ako sa hovorí, charizmatický a spoločenský typ muža, aj veľký fešák. Mali sme ho veľmi radi. Dokonca sme sa po ňom opičili a hrali sme sa na farárov.

O Okánikovi sa z oficiálnych zdrojov dozvieme mnoho faktov. Aký však bol vlastne človek?
Medzi veriacimi bol veľmi obľúbený a vážený, i keď bol v Skalici farárom len krátko. Pôvodne bol z dosť chudobnej rodiny, no ako farár už financie mal a mnohé podporoval. Pavel Bunčák spomínal aj to, že Okánik kúpil z vlastných peňazí dokonca organ do kostola vo Veľkých Levároch. Bol silná osobnosť, avšak nikdy nikoho nepoučoval, nerozkazoval. Bol vľúdny, nebol veľmi temperamentný, skôr kľudný a rozvážny. Okrem kostola som ho nikdy nepočula spievať. Nebol to radikál, obaja s Pavlom Blahom všetko riešili dohodou, mierovou cestou, a to v tej revolučnej dobe asi nebolo bežné ani jednoduché.

Boli ste síce malé dievča, ale spomínate si na nejaké osobné zážitky, či spomienky na stretnutia s Ľudovítom Okánikom? Chodievali ste k nemu domov ešte v časoch, keď žil?
Moja babička z mamkinej strany mala byť rádová sestra a veľmi si rozumeli – bola bigotne založená. Každý týždeň sme k nemu chodili na návštevu na faru na Kapitulskej ulici. Na jej konci je Dóm sv. Martina, kde bol hlavným farárom a dokonca tu v roku 1928 sobášil mojich rodičov Janka Blaha a Helenu Bartošovú. Ale, aby som sa vrátila – veľmi dobre si pamätám ten jeho dom, tunelový vjazd, dvor a hlavne kuchyňu so starodávnym sporheltom a veľkým oknom. Mal výbornú kuchárku zo Skalice, istú Betku Hrankovú, ktorá sa mi často venovala. Otvorila dvierka do komína a strašila ma sadzami, ktoré tam viseli. Strašila ma Luciou a možno tam niekde je zárodok tanca Lucia, ktorý som vytvorila a ktorý teraz v Skalici pripravujeme na obnovenie. Okánik bol rád, že má výbornú kuchárku, a napokon aj ja. Učila variť mňa aj moju nevlastnú mamu. Dodnes mám po nej kredenc.

Zachovali sa vo Vašej rodine nejaké pamiatky aj po Ľudovítovi Okánikovi?
Bol to svetobežník a v roku 1927 bol Miláne, keď tam náš tata Janko Blaho, teda, jeho synovec, študoval. Finančne ho podporoval a mojej matke Helene posielal z ciest pohľadnice. Tie mám stále uschované. Mám aj pozvánku z roku 1927, keď finančne podporoval umelecké programy na vysokej úrovni v Bratislave i Skalici. Mám po ňom krásny obraz a nádobku zo slonoviny, ktoré si doviezol z Tunisu a ktoré mi darovala starenka Gizinka Blahová.

Žijú v Skalici ešte iní Okánikovi príbuzní?
On, ako katolícky farár, teda, deti nemal, no jeho sestry deti mali. Gizka, naša starenka, si vzala Blahu a z tej línie je v Skalici už iba pravnučka Lucia, dcéra Evy Blahovej. Kornélia nás učila, ale nevydala sa a nemala deti. No, a Irma odišla do Nitry, vydala sa za Šándora. V Skalici nie je nikto. Štvrtá sestra veľmi skoro zomrela, mala síce deti, ale tie nežijú v Skalici.

V rozhovore pre Skalický Obzor ste spomínali, že ste boli dokonca na jeho pohrebe.
Na jeho pohrebe som bola v marci 1944. Vtedy bola bieda a mňa tlačili malé čižmy. Napadlo veľa snehu, bolo veľmi zima, mala som mamin kožuštek a veľmi som nachladla. Pamätám si, že na pohrebe bolo veľmi veľa ľudí a veľa farárov. Ani neviem na čo Lajoš báči zomrel. Ľudia hovorili, že zomrel na to, že neboli pijavice. Vždy plávali v lekárňach v sklenom balóne pijavice a vtedy neboli.

Neskôr jeho náhrobok navrhol Dušan Jurkovič. Viete aký mali vzťah?
Neviem či Jurkovič vôbec nejaký vzťah k Okánikovi mal, ale mal blízky vzťah k Blahovi. Domnievam sa, že pomník je skôr impulz práve od Pavla Blahu, ktorý sa veľmi dobre poznal s oboma.

Uvedomovali ste si neskôr, počas štúdia, že osobnosť, ktorá má význam pre celý národ, je niekto z rodiny, niekto, koho ste poznali osobne?
On bol v každej dobe niekomu proti srsti. Doteraz nie je dostatočne docenený ako starosta Bratislavy. Mal sa dokonca stať biskupom, ale mal príliš moderné názory, napríklad chcel, aby sa kňazi mohli ženiť a tak sa biskupom nestal. Za Slovenského štátu sa o ňom mlčalo, lebo bol za Československo, za socializmu sa o ňom mlčalo, lebo zriadenie bolo proti farárom. A tak sa naňho zabúdalo aj v Skalici, aj Nitre, aj Bratislave. Aj keď sa o ňom veľa nehovorilo, my, celá rodina, sme vedeli, že bol veľkou osobnosťou a že pre národ veľa urobil.

Okánik bol politicky veľmi činný – bol nitrianskym županom, bratislavským primátorom, senátorom národného zhromaždenia, … Bol však i tvorivým spisovateľom. Poznáte dôverne jeho dielo?
Áno, niektoré kusy mám a niektoré som si prezerala v Záhorskom múzeu. Skaličania si jeho divadelné hry prekladali do skaličtiny a hrali v nej. Niektoré hry boli vydané v roku 1902 v spisovnej slovenčine! Dodnes je nepochopiteľné ako sa mu to podarilo.

Myslíte, že by malo význam oživiť ich prevedenie, napríklad práve na skalickej pôde?
Napísal rad dramatických diel s náboženskými motívmi. To by sa dalo, ale musel by byť k tomu divadelný súbor. Je to dosť nábožensky ladene, ktovie, či by bol záujem, nie je tam žiadny folklór. Ale možno, keby sa toho chytila cirkev …