Naša pamäť neobsiahne viacej ako tri generácie pred nami a tri po nás. Vlastne to nie je až tak málo, no i tak niekoľko desaťročí po našom odchode už nebude nikto, s kým sme sa rozprávali.
Na Dušičky sa cintoríny znovu rozsvietili a zaplnili spomienkami. Medzi našimi blízkymi ležia i pamätníky s veľkými menami. Sú na nárožiach ulíc, v názvoch inštitúcií, na tituloch významných diel, no ich hroby je niekedy takmer nemožné nájsť. Možno odpočívajú v pokoji až príliš.
Pred časom sme začali zbierať informácie o miestach posledného odpočinku významných osobností, ktoré tu s nami žili, alebo sa len po smrti vrátili na miesto, ktoré vo svojom srdci možno nikdy neopustili. Do rozpracovanej témy sme dostali do redakcie list od pána Šimona Kotvasa, ktorý nás potešil už tým, že ľuďom medzi nami záleží na rovnakých veciach a že naša snaha nezanikne v prázdne.
Pán Kotvas píše: „Keď sa rozprávame o Skalici, často počúvame, aké to bolo v minulosti významné mesto. Prekvitala v ňom vzdelanosť, pôsobili tu spoločensky významní a vplyvní ľudia, ktorí mnohokrát písali slovenské dejiny. (…) Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde sú naše osobnosti pochované? Na rôznych miestach. Ako príklad nám poslúži Národný cintorín v Martine, Martinský alebo Ondrejský cintorín v Bratislave. No i na skalických cintorínoch odpočívajú osobnosti. Začnem najnovšie pochovanými: Marián Varga, Anton Srholec, ďalej Pavel Blaho, Dr. Janko Blaho, prof. Jozef Šátek. Títo naši rodáci majú to šťastie alebo milujúcich potomkov, ktorí sa im o hroby príkladne starajú. Žiaľbohu, musím uviesť aj takých ľudí, ktorých miesta posledného odpočinku nie sú udržiavané. Sú zarastené, zanedbané, nepovšimnuté. Napríklad doktor Ľudovít Okánik má peknú sochu za farským kostolom, no hrobové miesto je pusté a zanedbané. I hrob prvého slovenského novinára, Daniela Licharda, je osirelý. Pritom jeho socha pri evanjelickom kostole je určite populárne miesto na fotenie spoločensky unavenej mládeže. Pred ním ostávajú podobne nepovšimnuté aj nebohé sestry Jurkovičové. A napokon, i hroby skalických kníhtlačiarov Jozefa Teslíka a Jozefa Škarnicla na tom nie sú o nič lepšie. Týmto sme otvorili pred mesiacom múzeum a vychvaľovali ich prácu, no miesto ich posledného odpočinku nás už netrápi.
Ak príbuzní našich osobností nie sú v blízkosti, respektíve nemajú záujem starať sa o tieto hroby, zostáva táto úloha na pleciach nás všetkých, na občanoch mesta Skalica. Týmto vás, čitateľov i našich politických predstaviteľov, vyzývam: premýšľajte, ako tento nevyhovujúci stav vyriešiť. Pred cintorín môžeme osadiť tabuľu, aby sme my nezabudli a turisti vedeli, že sme boli dôležité mesto. A pravidelné čistenie hrobového miesta spojené s výsadbou kvetov určite nie sú nákladné investície. Sám som skúsil očistiť žulový náhrobok Jozefovi Škarniclovi. Náš hrob je blízko a v tom čase sme ho čistili, tak som skúsil tú istú prácu aj na jeho hrobe. Výsledok viditeľný, náklady minimálne. Práve na náhrobnom kameni Jozefa Škarnicla je pod jeho menom vyryté: „Vďačný národ nezabúda.“ Zamyslime sa, či naozaj sme vďačný národ a nezabúdame na prácu našich predkov.“
HROBY BY MALI ROZPRÁVAŤ
V citovanom liste, a napokon aj na cintorínoch samotných, sa objavuje hneď niekoľko problémov na riešenie – starostlivosť o hroby, orientácia na cintorínoch i ochrana pomníkov, ktoré majú často umeleckú a historickú hodnotu. Nie vždy to všetko automaticky súvisí. Na skalických cintorínoch (katolíckom, evanjelickom a. v. aj židovskom) musí človek niektoré hroby usilovne hľadať, a to nie vždy úspešne. Nehovoriac o návštevníkoch mesta, ktorí by mali tento úmysel. Je možné namietať, že hroby mnohých svetových osobností sú veľmi jednoduché a na prvý pohľad opustené – hrob Vincenta van Gogha je zarastený pod vrstvou zelene, ak chcete nájsť miesto odpočinku Romaina Rollanda, musíte odhrnúť závoj brečtanu… Lenže bolo to ich želanie, a napriek tomu nemá návštevník problém, kde sa im pokloniť.
Väčšina z hrobov, o ktoré nám tu ide, samozrejme nie je v správe mesta, patria rodine, preto ani mesto nemôže zasahovať do ich stavu. Nie je však dôležitý ani tak stav hrobu, ako spomienka, ktorá na osobnosti zostala do dnešných dní. Návštevník ktoréhokoľvek skalického cintorína, či už je to miestny, alebo turista, musí mať možnosť získať informáciu, kde sa ktorá osobnosť nachádza. Z tohto pohľadu je umiestnenie orientačného plánu pred vchodom do cintorína skvelý nápad. Prehľadná mapa, na ktorej by boli znázornené hroby osobností, ale aj najstaršie hroby či pozoruhodné pamätníky (napríklad autorom štyroch je slávny architekt Dušan Jurkovič), by dala tomuto pietnemu miestu zároveň historickú pointu. Napokon, koncom septembra mestské zastupiteľstvo v Skalici schválilo zoznam objektov s kultúrno-historickou hodnotou mesta Skalica. Nachádzajú sa na ňom okrem významných hrobov aj historické objekty – kostoly, kúria, domy, ale aj zaujímavé objekty s veľmi mladou históriou – napríklad Záhorácka socha pohody pred penziónom Maxim. Považujeme to za nevyhnutný základ pre ich ochranu. Pre občanov však získa zoznam pridanú hodnotu jeho využitím v skutočnom živote. Práve tak jednoduché riešenie ako informačná tabuľa pri vchode na cintorín by bola dobrým prvým krokom, ako si nájsť inú cestu k tým, ktorí budovali slávu nášho mesta dávno pred nami.
OCEŇUJEME VAŠE NÁVRHY A AKTIVITU Budeme ich naďalej podporovať a návrh na spracovanie orientačných plánov a realizáciu tabúľ na skalických cintorínoch predloží redakcia Skalického Obzoru kultúrnej komisii mesta.