Deň začal ako bežne, dovolenkovo. Naraňajkovala som sa a vydala sama na cestu. Na horskú turistickú vychádzku. Plánovala som, že vyrazím do hory po prvej turistickej značke, ktorú uvidím, keď v tom sa predo mnou v objavila neoznačená tajomná kamenná cestička. Viem, nie je to ideálne, ani práve bezpečné, ale asi sa vo mne prebudilo moje objaviteľské JA, alebo možno len obyčajná zvedavosť, ktorá ma ťahala ísť hore cez horu práve tadiaľ. Už po chvíli som však začala ľutovať. Cestička sa dôsledkom viacdňových prudkých dažďov zmenila na potok a tiekla po nej voda. Väčšina ľudí by sa otočila, no mne to nedalo a pokračovala som, i keď nepohodlnou cestičkou proti prúdu, ďalej do neznáma. Aká symbolika k mojim všedným dňom!
Rozmýšľajúc nad tým, čo to je, čo ma v živote tak ťahá ísť úplne nelogicky proti prúdu všetkého a bez jasného cieľa, opatrne som si vyberala kamene, na ktoré šliapem. Logicky veľké a trčiace z vody, aby som mala pevno pod nohami a aby som sa nenamočila. V tom šup, šmyk a čľup – a bola som vo vode. Niečo, čo sa javilo stabilné a suché ma pekne namočilo. Začala som postupovať po malých mokrých kamienkoch, cez ktoré pretekala voda. Paradoxne som mala pod nohami pevnejšiu a suchšiu cestu, i keď bola mokrá. Presne ako v živote, často čiahame po veľkom a bezpečnom, no paradoxne je stabilita ukrytá niekde inde, v niečom jemnom, malom, na prvý pohľad nevýraznom.
Na jednom mieste mi cestičku zatarasil veľký spadnutý konár, ktorý sa kýval a trčal do priestoru nad cestičkou, zmenenou na potok. Nešlo ho prekročiť, ani obísť suchou nohou. Nebolo sa o čo oprieť, jedine o konár samotný. Poučená poslednou skúsenosťou som nakoniec jeho nestabilnú oporu prijala. Stačil jemný dotyk prstom, aby som udržala stabilitu a mohla som ho obkročiť. Neuveriteľné poznanie. Ako často toto využívam v živote?
Dumajúc nad signálmi a možnosťami života sa ozval hladný žalúdok. Otočila som sa, teda, na spiatočnú cestu, keď sa v tom ozvala veľká rana. Moja pravá noha v sekunde vyštartovala k úteku a, samozrejme, pošmykla sa. Ľavú sa mi podarilo presvedčiť, aby sa nepohla a začatý útek tak skončil hneď na počiatku. Zvyšok, strachom paralyzovaného tela sa nechcel ani hnúť. Nakoniec som presvedčila aspoň moju hlavu, ktorá už mala jasnú predstavu o tom, že tam stojí medveď, aby sa otočila a zistila čo sa deje. Na prekvapenie nikde nikto a po tom, čo sa srdce ukľudnilo, som pokračovala dolu.
Dodnes neviem čo spôsobilo tú veľkú ranu na konci cesty, ale aspoň som pochopila, že nepohodlná cesta proti prúdu vždy prinesie mnoho poznaní a že sa po nej vyplatí ísť aj v dňoch všedných. Aj keď sa pri tom človek trochu namočí.
S úctou
namočená Želmíra Macháčková