Do redakcie prišiel list od pani Kvetoslavy Drahošovej s prosbou o jeho uverejnenie. Začíname takto banálne, no obsah toho listu zďaleka banálny nie je. Ten list je vlastne až na samom konci, pretože všetko sa odohralo skôr, no najdôležitejšie je pre nás všetkých posolstvo, ktoré z udalostí vyplýva. Nepátrali sme po okolnostiach, neposudzujeme situáciu. Dôležité je, že stále ešte, ako spoločnosť ľudí, dokážeme prejaviť pochopenie a pomôcť. Nielen v adventnom čase, nielen rozcitlivení slávnostnou chvíľou, ale kvôli niečomu. Predovšetkým kvôli tomu, že našu pomoc niekto potrebuje i v obyčajné dni. Tak sa v tomto prípade stalo a my, teda, s uspokojením môžeme citovať zo spomínaného listu.
Človek sa narodí, ale po čase musí odísť z tohoto sveta. Nám zostane rozlúčiť sa s ním. Volám sa Kveta Drahošová a 33 rokov som žila s priateľom Miroslavom Šenkom, ktorý 6. septembra 2020 náhle zomrel. Nechcel byť spopolnený, vždy mi zdôrazňoval, že keď zomrie, chce klasický pohreb. Ale ja som ho nemala za čo pochovať. Tak som sa celú noc modlila, prosila Pána Boha, aby mi pomohol túto vec vyriešiť. Stalo sa, pomohli mi mnohí. Pomohol mi syn Marcel, dvaja moji synovci, moja mama. Ale to nestačilo. No, potom mi pomohli ďalší ľudia, moji známi i ďalší Skaličania, ktorým veľmi pekne ďakujem, ako aj Kresťanskému zboru v Hodoníne, do ktorého chodím, ľuďom z mestského úradu, ktorí mi prispeli, tiež psychologičkám a pridali sa aj moji dávni priatelia Janko, Jarka a obidve Darinky.
Všetko sú to jedineční, skutoční ľudia, ktorí majú srdce. Všetkým chcem úprimne poďakovať za pomoc v núdzi, v ktorej som sa náhle ocitla, keď bolo treba pochovať mne blízkeho človeka. A ďakujem aj Pánu Bohu, že doprial všetkým menovaným možnosť mi finančne pomôcť.