Verte-neverte, aj to je titul jednej piesne z repertoáru Františka Krištofa Veselého. Skalický rodák a hviezda šoubiznisu v časoch, keď hviezdy boli skutočne hviezdami, je jedným z našich najslávnejších spoluobčanov. Jeho životopis nájdeme na pohľadanie kdekoľvek, my sme však boli zvedaví na F. K. Veselého ako na človeka. Napríklad, vedeli ste, že nemal dve krstné mená, ale, naopak, dve priezviská? Na človeka F. K. Veselého sme sa povypytovali človeka z jemu najbližších – jeho dcéry MUDr. Evy Veselej. Rozhovor bol veľmi príjemný a keď sa pani Veselá dozvedela, že bývam na ulici, ktorá je pomenovaná po jej otcovi, bolo to pre ňu milé prekvapenie.
Zoznam piesní, ktoré naspieval Váš otec, je tak rozsiahly, že na Wikipédii je rozdelený podľa abecedy. Ktorá z nich je Vaša najobľúbenejšia?
Mám rada všetky piesne, ktoré spieval môj otec. Avšak najviac milujem Podaj mi rúčku, snáď preto, že otec mal vždy pri sebe moju fotku, keď to spieval. Páči sa mi veľmi Vieska pod horami – je taká rezká, moderná … Mama mala rada Svitá (pripomínalo jej to anglické Sweet Heard) a, samozrejme, V tom skalickom zelenom hájičku, lebo ju spieval s takou radosťou.
Pociťoval Váš otec väzbu ku Skalici aj neskôr, keď už tu dávno nežil?
Po celý život mal Skalicu v srdci a bol hrdý, že je Skaličan. A nestratil ani väzby so Skaličanmi. Veď aj fakt, že práve kamarát, Skaličan Dr. Janko Blaho mu napísal do Budapešti list, že SND v Bratislave hľadá tenora do divadla. Vďaka tomu prišiel na pohovor s riaditeľom a zostal tu. Je však pravdou aj to, že s riaditeľom sa rozprával po nemecky, lebo po slovensky vedel akurát ríkat po skalicky.
Vracal sa po svojom odchode ďalej do Skalice?
Navštevoval a podporoval svojich starých rodičov, hlavne babičku. Po jej smrti každý rok išiel na cintorín k jej hrobu.
Mal Váš otec v Skalici nejaké obľúbené miesto?
Jeho obľúbeným miestom v Skalici bola zrejme Kalvária. Keď mi rozprával o skupinách nezbedníkov, ku ktorým patril, a ktorí tu medzi sebou bojovali, oči mu figliarstvom úplne svietili.
Pohyboval sa v spoločnosti veľkých hviezd umenia – Dusíka, Braxatorisa, Blahu, … Pamätáte si na niektorých osobne?
Herci, skladatelia, dramaturgovia, speváci sú ako veľká rodina. Aj moja, hoci som len potomok. Bola som s rodičmi, keď sa stretávali, niekedy aj tvorivo, napríklad u Dusíkovcov alebo u nás, či v kaviarni. K Dusíkovým sme chodili cez prázdniny na ich chatu. Janko Blaho bol jedným z najväčších kamarátov. Ináč, otec bol veľkým propagátorom Dusíkových operiet. Buď v nich hral alebo ich režíroval. Aj známa pieseň Rodný môj kraj je z operety Hrnčiarsky bál. Hrala sa prvýkrát na Novej scéne a režíroval ju F. Krištof Veselý.
Vyštudoval a začal spievať, vyštudoval štátnu hereckú školu, s Vašou mamou Gizkou sa zoznámil v Miškovci, získal miesto v Kráľovskom divadle v Budapešti, … Ako, on, Slovák a Skaličan, vnímal maďarské prostredie?
Otec bol v prvom rade hercom. Spomínal mi, že keď sa v skalickej škole učil maďarčinu – nemal dobré spomienky, lebo pri chybe ich učiteľ bil po prstoch paličkou. V Maďarsku sa maďarčinu dokonale naučil, lebo tam študoval, hral v divadlách a vlastne tam niekoľko rokov žil. Občas si rodičia zaspomínali na staré časy, keď sa v Budapešti vracali zo zábavy alebo po predstavení cestou domov spievali na ulici a ľudia otvárali okná a spievali s nimi. Ináč moja mama – volali ju Gizi alebo Gizela – pochádzala z Päťkostolia, teda, Pécsu na juhu Maďarska, a to je tiež zaujímavé mesto s podobne nadanými ľuďmi ako je Skalica.
Málo sa vie, že ho adoptoval nevlastný otec, po ktorom začal používať meno.
Jeho krstné meno po narodení bolo František Ferdinand Veselý. Otcom bol Pavel Veselý a matka bola Leopoldína Veselá, rodená Koteková. Pavel Veselý, vlastne môj dedo, odišiel do Ameriky a už sa nevrátil. Matka sa vydala druhýkrát za továrnika Krištofa, ktorý otca adoptoval a tak získal meno František Krištof. Továrnik Krištof však skrachoval a opustil svoju ženu aj s nevlastným synom v Budapešti. František Krištof pracoval a hral v Prahe. Stal sa hviezdou a požiadal úrady o zmenu mena a pridanie ďalšieho priezviska (aj z umeleckých dôvodov) Veselý. Tak sa z neho stal František Krištof Veselý.
Po 2. svetovej vojne bol zatknutý a umiestnený do pracovného tábora len za to, že spieval aj v období Slovenského štátu. Ako neskôr niesol, že sa k nemu takto zachovala jeho vlasť?
O jeho zatknutí u nás doma nikto nehovoril. Dozvedela som sa to až z novín, knihy a od známych. Jeden spomínal verziu, že otec v operete Netopier hral riaditeľa väznice Franka. V hre podľa scenára vybral hodinky, aby odrátal minúty pred polnocou, no on predtým povedal, že „toto sú jediné hodinky, ktoré Rusi nezobrali“ … Bolo to po vojne, niekedy v roku 1946.
Režim mu napriek jeho veľkej popularite neprial ani neskôr. Spomínate si na to, ako sa k tomu staval? Vyjadroval sa vôbec niekedy k politike a spoločenskému dianiu?
K politike sa staval s nadhľadom, občas s kamarátmi politizovali. Zažila som, že ak sa stretol s vtedy známymi politickými osobnosťami, správal sa vtipne, podpichovačne a pritom diplomaticky. Za socíku dostal titul zaslúžilého umelca, čo bolo v tej dobe dosť vysoké vyznamenanie. Prvá reakcia bola, či to bude aj posolené (peniažkami). Myslím, že ho každý mal rád pre jeho čaro, šarm a pracovitosť.
Žijete blízko Novej scény, ktorú Váš otec zakladal. Uvedomujete si jeho stopy, ktoré zanechal v krajine?
Otec miloval Slovensko, k tomu ho pôvodne viedla jeho babička Koteková. Všetko, čo sa naučil, všetko, čo mal, aj svoj talent, venoval našej krajine, hlavne ľuďom. Dal im veľa radosti a dobrý pocit po vzhliadnutí vystúpení. Ako som sa dopočula, diváci veľakrát chodili do divadla „na Veselého“. Určite bolo úžasné sledovať každú novú pieseň alebo predstavenie, hoci doba sa menila a niekedy bola poriadne ťažká.
F. K. Veselý je známy ako spevák pôvodných piesní. Mal sám svojich obľúbených spevákov?
Zo zahraničných obdivoval Binga Crosbyho a Louisa Armstronga, ale aj mnoho iných.
Hral na nejakom hudobnom nástroji?
Hral na husliach a sám sa naučil hrať na klavíri.
Piesne, ktoré preslávil Váš otec, neskôr nahrali mnohí speváci. Dokážete vyzdvihnúť niektorého z interpretov, ktorý na Vás zapôsobil?
Ťažká otázka – možno Karol Duchoň, Milan Kňažko, Milan Lasica s Hot Serenaders. Avšak je potešujúce, že po otcovom repertoári siahajú aj mladé kapely a speváci.
Kde sa podpísal dedičný talent na Vašom osude a práci?
Ako malé dieťa som údajne krásne koloratúrne spievala a hrala na klavíri. Bola som rodený talent na balet, no kvôli problému s kolenami som musela prestať. No, napokon, ako stomatológ, musím pri práci prihliadať na vzhľad a estetiku.
Aký bol otec pri jeho vyťaženosti? Ostával mu vôbec čas na rodinu? Ako ste ho vnímali ako človeka?
Ako otec bol dobrý, občas, ak to bolo treba, prísny. Venoval sa mi v každom voľnom čase, brával ma do divadla na skúšky, aj na estrády po Slovensku. Cez prázdniny sme chodievali do Tatier a k Balatonu. Najradšej som mala Vianoce. Vtedy otec nevystupoval a všetci sme boli v kľude, slávnostne spolu. Napriek tomu, že bol medzi nami 44-ročný vekový rozdiel, boli sme veľkí kamaráti.
Aké vlastnosti boli pre neho charakteristické?
Ťažko posúdiť otca, avšak pokúsim sa. Bol múdry, veselý, pravdovravný, spoločenský, miloval knihy, mal široký rozhľad. Bol všestranný umelec, krásne kreslil. Nadovšetko miloval moju matku Gizelu a keď mal jubileum, vždy spomenul, že za to, že je niekým, vďačí v prvom rade jej.
Poznali ste starých rodičov Kotekových, ktorí otca vychovávali?
Starých rodičov som, bohužiaľ, poznať nemohla, lebo, keď som prišla na svet, už nežili. Veľa som o nich počula zo spomienok rodičov. Napríklad, že otcova babička nebola typ babičky Boženy Němcovej, ale bola ako hrdý generál, bola to silná osobnosť.
Vy sama navštevujete Skalicu? Máte k nej bližší vzťah, priateľov?
Do Skalice chodievam každý rok na babičkin hrob a obdivovať upravené mesto. Párkrát som sa stretla so Skaličanmi, či už otcovými kamarátmi, spolužiakmi a ich potomkami, napríklad pánom Michalovičom.
Môžete sa podeliť o dajakú historku z rodinného prostredia?
Niečo zo skalického prostredia: U Blahových v záhrade, pri „búde“ bolo veľmi veľa veveričiek, ktoré pojedli gaštany a oriešky, tak sa rozhodli, že ich pár zastrelia. Potom vystrojili veľký pohreb veveričiek, na ktorý nás pozvali. Sprievodu v čiernom dominovali Janko Blaho s mojím otcom a ako bývalí miništranti celebrovali a prespievali celý obrad. Potom si dali toľko vínečka, že nebyť mňa, otec by na stanicu netrafil. Ťahal ma stále opačným smerom. Mala som vtedy asi desať rokov.
Máte rukopis knihy S úsmevom a veselo, ktorá vraj nebola vydaná? Čo by ste z jeho spomienok vyzdvihli?
Knihu písal otec s prestávkami päť rokov, pomáhala som mu pri tom. Dlho, s rôznymi prekážkami trvalo, kým sa až mne podarilo vybaviť vydanie knihy. Rukopis sme viackrát požičali a niektoré strany sa stratili. Kniha vyšla pod názvom Moja cesta s piesňou, hoci otec chcel, aby sa volala S úsmevom a veselo so spevom … (kráčam životom). Vyšla ešte jedna kniha s názvom Dedinka v údolí. Napísal ju Laco Zrubec, ktorý voľakedy uverejnil seriál o otcovi v časopise Život. Niektoré state v tejto knihe však celkom nezodpovedajú skutočnosti.
Za všetkých čitateľov a za ešte väčšiu verejnosť poslucháčov piesní Františka Krištofa Veselého ďakujeme.
Ak by ste stále hľadali dôvod, prečo sme priniesli tento rozhovor v decembri, mimo všetkých možností umelcovho života, ten dôvod je v meninách – tak ako išiel vždy svojou cestou, tak ani meniny neslávil 4. októbra, ako ostatní Františkovia, ale 3. decembra, na sviatok sv. Františka Xaverského. Tak prajeme tam hore všetko najlepšie.