Nedávno ma na internete zaujal plagát asi tak z konca 19. storočia. Je na ňom zobrazený drevený elektrický stožiar s niekoľkými ramenami a z neho vedie spletitá sieť elektrických drôtov. Pod ním je kočiš s povozom, koňmi a cestujúcimi. On zamotaný v drôtoch, zasiahnutý elektrickým prúdom, kone a posádka tiež bez známok života. Okolo sú zobrazení lamentujúci ľudia, niektorí s krikom utekajú preč. Na stožiari sa škerí žiarovka v tvare lebky. Leták bojoval proti zavádzaniu elektriny, tvrdil, že ide o diablovo svetlo, ktoré ľudstvo uvrhne do pekla. Dnes by tento leták, šíriaci paniku a strach, pôsobil úsmevne, keby tak silno nepripomínal súčasnú situáciu.
V 21. storočí už všetci elektrinu veľmi dobre poznáme, používame ju v každodennom živote a nevieme si život bez nej predstaviť. Smrteľný zásah elektrickým prúdom je ojedinelou záležitosťou a skôr zlyhaním ľudského faktora než zásahom diabla. Plošné zavedenie elektrickej energie nám napríklad, okrem iných vymožeností, sprístupnilo svetlo. Máme osvetlené ulice a nemusíme sa po nich po tme báť chodiť, domácnosti máme večer vysvietené a môžeme sa do neskorých hodín venovať obľúbeným činnostiam. Môžeme dokonca pracovať v nočných zmenách a zvyšovať tak efektivitu, i keď tí, ktorí v noci pracujú, už asi tak veľké nadšenie nezdieľajú. Pomaly začíname otáčať mincu na druhú stranu. Dnes už asi všetci poznáme termín svetelný smog a jeho nepriaznivé dopady na prírodu, aj na nás samotných. Svoje vypovedajú štúdie svetla vo väzbe na nárast nespavostí, úzkostí, depresií… Toto je tá „diablova“ strana mince, i keď vyzerá inak ako na spomínanom plagáte.
Za negatívne dopady však nemôže elektrina ani vynálezcovia Galvani, Volt, Ampér, Ohm či Faraday, dokonca, ani Edison s jeho žiarovkou. Problém nebude v žiadnom vynáleze či objave, problém bude iba v nás samých a v našom spôsobe jeho používania. Dostávame do rúk nástroje – vedecké objavy, ktoré často začneme využívať plošne a bezhlavo, v mene vyšších výkonov, ekonomických ziskov, „dlhovekosti“, „zdravia“, či len tak pre zábavu, a často zabúdame na mieru. V dobe konzumu sme totiž stratili zo svojho zreteľa striedmosť. Tá nenadarmo patrí medzi sedem cností a filozof Marcus Tullius Cicero o nej dokonca tvrdí: „Striedmosť zahŕňa všetky ostatné cnosti.“ Podľa Benjamina Franklina nestriedmosť narušuje rovnováhu a „striedmosť kladie drevo do ohňa, jedlo do špajze, múku do komory, peniaze do peňaženky, dôveru vo vlasť, spokojnosť do domova, šaty na deti, vitalitu do tela, inteligenciu do mozgu, ducha do celého systému“. Na prekvapenie z pohľadu celku teda striedmosť skôr zaisťuje „hojnosť“ ako nedostatok.
Vrcholí predvianočné obdobie, zastavme sa na chvíľu a pokúsme sa dovoliť si ten luxus striedmosti, aj keď sa nám to bude zdať obmedzujúce. A možno na Štedrý deň, v ten magický čas, nájdeme pod vianočným stromčekom darček – jej kúzelnú moc.
Vianoce plné hojnosti vám s úctou želá
Želmíra Macháčková