Vianočný zvyk starší než Vianoce

S každým z prastarých sviatkov, s ktorými sa stretávame počas kalendárneho roka, sa viaže množstvo povier, zvykov a tradícií. Tak je tomu aj počas Vianoc. Pred očami sa nám vybaví stromček, darčeky, betlehem, ale aj bozk pod imelom. Práve ten posledný zvyk je asi najmenej častý, no stále živý a samotné imelo zdobí v zime a predovšetkým počas najkrajších sviatkov množstvo domácností.

Posvätnú úctu si pravdepodobne vydobyla samotnárastlina už svojím spôsobom života. Vymyká sa všetkým ostatným rastlinám, ktoré nás obklopujú. Predovšetkým tým, že zostáva zelená a svieža aj v zime, keď ostatné rastliny upadajú do vegetačného pokoja. Krásne zeleno-zlaté gule v holých korunách stromov pôsobia nádherne, ba až slávnostne. Predovšetkým vďaka vzhľadu a spôsobu života prišlo k prisúdeniu magických vlastností a v liečiteľskej a magickej praxi staroveku imelo zastávalo výnimočné miesto. Nielen v staroveku, i dnes je súčasťou sviatočnej vianočnej atmosféry i farmaceutického priemyslu.

KAM ODKRÁČAL KRAČÚN

Vlastne nikam, pretože toto slovo nemá nič spoločné s kráčaním, ale s najkratším dňom v roku, teda, zimným slnovratom. Vďaka astronómii je tento sviatok prírodných náboženstiev zhodný práve s dátumom Vianoc. Ako taký i starí Slovania oslavovali návrat Slnka. S týmto dňom sa spájalo viacero zvykov. Napríklad, kto prvý ráno vstal, nabral vodu zo studničky a ostatných ňou pokropil na znak vzdania úcty tomuto živlu (prenesene prírode a všetkým živlom) a tým aj zobudením všetkých do nového roku. Práve v tomto období sa zbieralo aj imelo ako ochranný a liečivý prostriedok. Najviac je imelo známe v spojení s keltskými druidmi. Spomeňte si na druida Panoramixa z komixu o Asterixovi, ktorý v čase okolo zimného slnovratu zbieral posvätné imelo zlatým kosákom. Staroveké národy, ktoré sa s ním stretávali, verili, že ich chráni pred démonmi a jeho povesť siahala až k prisudzovaniu sily všelieku i protijedu proti všemožným otravám.

Čaro imela pripomína mnoho výrobkov, napríklad sviatočné sviečky

SVEDECTVÁ DÁVNYCH VEKOV

Najstaršie zmienky o imele v súvislosti s keltskými druidmi opísal vo svojom diele Plinius starší (23-79 n. l.). Hovorí o tom ako v deň zimného slnovratu druidi obetovali pod mohutným dubom dva biele býky, ktoré nikdy nemali na sebe ohlávku a potom zlatým kosákom odsekol najvyšší druid vetvičky imela. Tie zachytili do plachty, aby sa nedotkli zeme a z nich pripravili všemocný nápoj „omnia sanantem“. Napriek tomu, že sa nikdy pri vykopávkach nenašiel zlatý kosák, imelo na dube rastie veľmi zriedka, a o býkoch ani nehovoriac, prežíva u priaznivcov viera v tento rituál stále. V rôznych častiach sveta bolo imelo zasvätené Apolónovi, Odinovi, ale aj bohyniam Freye, Frigge a Venuši. U Grékov a Rimanov bolo zasvätené bohyni podsvetia Persefone a otváralo brány podsvetia. Silný význam malo v Škandinávii. V básni Edda je napríklad syn bohyne Frigge nezraniteľný až dovtedy, kým Loki vystrúha šíp z imela. Krásne, až na drobnosť, že v Škandinávii imelo nerastie… Jedna z povestí, ktorá sa radí k veľkým nezmyslom, hovorí dokonca o tom, že z dreva imela bol vyrobený kríž, na ktorom zomrel Kristus.

MEDICÍNA DÁVA ZA PRAVDU

Na rozdiel od mytológie, viera v silné medicínske účinky imela má už oveľa pevnejší základ. A jeho účinky nespochybnila ani moderná veda. Tá zistila, že obsahuje množstvo medicínsky účinných látok. Je to celé spektrum chemických komponentov ako peptid viskotoxín, cholín, acetylcholín, flavonoidy, slizy, cukry, vosky, organické kyseliny a rastlinné farbivá. Ďalej sú to glykoproteíny, fenolové kyseliny a lignany. Taktiež biogénne amíny, cyklitoly a fenolkarbónové kyseliny, alkaloidy, histamín a taktiež triterpény. Imelo je využívané v medicíne na znižovanie krvného tlaku, podporu činnosti srdca, deti zbavuje hlíst, rozširuje cievy a bráni ich vápenateniu. Pôsobí aj ako sedatívum a má údajne protirakovinové účinky. Využíva sa aj v homeopatii. V ľudovom liečiteľstve sa však používa pre podstatne ešte širšie spektrum chorôb a ochorení.

Moderná fytofarmakológia používa imelo predovšetkým vo forme čajovín a tinktúr

DOBRÉ SPOLUŽITIE

Nezvyčajný je už výskyt imela v korunách drevín. Existencia hostiteľa je podmienkou, nakoľko je to parazit. Jedným upevňovacím koreňom je pripevnené k hostiteľskej rastline a podkôrovými koreňmi sa napája na cievne zväzky hostiteľa, čím z neho prijíma predovšetkým živiny a vodu. Opačne mu však dodáva sacharidy, ktoré v ňom vznikajú v procese fotosyntézy. Podľa drevín, na ktorých parazituje, rozpoznávame imelo biele, rastúce na brezách, topoľoch, lipách a agátoch, z ovocných stromov najmä na jabloniach, ďalej imelo ihličnaté, ktoré rastie na boroviciach a smrekoch a posledné imelo ihličnaté jedľové. Pokiaľ sa na jednom strome nevyskytuje priveľa rastlín imela, evidentne obsadenú drevinu nepoškodzuje a v priaznivých podmienkach sa samo dožíva až sedemdesiat rokov.

BOZK POD IMELOM

Imelo a Vianoce vytvárajú rovnicu, ktorej výsledkom je bozk pod imelom.

Imelo sa odpradávna vešalo v domoch ako ochrana pred zlom, ale aj ako úkryt pre dobrých lesných duchov. Imelo sa vždy objavuje vo forme zavesených dekorácií, čo súvisí s ďalšou poverou, že jeho dotyk so zemou prináša nešťastie. Podľa historikov pochádza tento zvyk z Anglicka, no k nám sa postupne dostal z Nemecka. A to bozkávanie má svoje pravidlá, ktoré sa oblasťami líšia. Vo všeobecnosti sa môžu podľa povery bozkávať všetci, no s rôznymi zámermi a cieľmi. Ak sa bozkávajú manželia či milenci, je to znak vernosti a pevného zväzku. Mladému páru by mal bozk zaručiť okrem lásky i plodnosť.

Sila tradície bozku pod imelom je témou mnohých romantických vianočných filmov
Sila tradície bozku pod imelom je témou mnohých romantických vianočných filmov
Sila tradície bozku pod imelom je témou mnohých romantických vianočných filmov

Tomu verili už Kelti, ktorí imelo vešali do dverí na zárubne. Treba sa však bozkávať (teda, ak sa bozkáva za týmto účelom pod imelom) v období medzi Vianocami a Novým rokom.

ŠŤASTIE SA NEDÁ KÚPIŤ

Imelo si, pre jeho estetickú hodnotu i dlhú trvanlivosť, bez toho, že sa oň treba starať, ľudia často kupujú. Začalo to vešaním imela pri keltských dverách, na zapudenie zlých síl. Slovania, na opačnom konci kontinentu, mu dali meno „metla duchov“, z čoho je jasné, že v ich svete slúžilo k rovnakému účelu. Je zvykom vešať si ho ako ozdobu na luster, stenu alebo položiť na stôl, či dať nasucho do vázy. Ak však má priniesť šťastie, povera vraví, že by malo byť darované. A ešte, vraj, aby prinieslo šťastie, má byť zelené, nie suché. Ako však schne, prechádza dozlata a zase „zlaté“ priťahuje peniaze. Tú chvíľu medzi zeleným a zlatým treba nejako opatrne vytrpieť. V každom prípade imelo je krásne a keď ho necháte na lustri hoci po celý rok, pocítite kúsok šťastia vždy, keď naň padne váš pohľad. Aj keď – podľa povier by ste ho mali odstrániť do 6. januára.

Imelo biele (Viscum album)
Dvojdomý stromovitý ker, dorastajúci 30 až 60 cm. Poloparazitická rastlina cudzopasí na stromoch, no hostiteľské stromy nepoškodzuje, prichytáva sa na ich kôre. Vyskytuje sa v Európe a Ázii. Z poddruhov imela sa u nás najčastejšie vyskytuje imelo biele. Má kožovité, vajcovito podlhovasté listy a drobné žltkasté kvety. Kvitne na jar a kvety vylučujú veľké množstvo nektáru, ktorý láka včely a hmyz. Začiatkom zimy sa objavujú plody, ktorými sú lepkavé bobule. Tradične sa z nich varilo lepidlo na lapanie múch a vtákov.

Stano Bellan
Foto: internet