Skalické ulice neboli v dávnejšej minulosti spevnené, povestný vietor na nich ustavične rozvíroval prach, resp. slniečko vysúšalo blato. Prirodzene, obyvatelia mesta boli povinní ulice čistiť, vyvážať nečistoty a smeti, nesmeli na nich skladovať drevo, dokonca museli pred domami odstrániť ploty a záhradky, ktoré by prekážali ľuďom v pohybe.
Takou bola i Ruženna ulica, po maďarsky Rózsa utca, dnes Ružová, ktorá nesie svoj pôvodný názov odnepamäti – nikdy sa jej pomenovanie nemenilo. Akokoľvek som pátral po pôvode názvu, nič smerodajné sa mi nepodarilo vykutrať. Žeby tam pestovali a predávali veľa ruží? Ale ako, keď sa záhradky pred domami zakazovali? Azda si to potom vynahradili vo dvore… Možno?
Prvé zápisy o Ružovej ulici sú až z rokov 1575 a 1576, hoci vieme, že prvé domy tam stáli už v roku 1572, medzi nimi i dom istého Ondreja Spiewacžka, také priezvisko dnes v Skalici nepoznáme. V roku 1610 sa v záznamoch spomína predaj domov, skôr zhorenísk, ktoré mal na svedomí veľký požiar. Prichodí spomenúť, že koncom 16. storočia býval na ulici akýsi Martin Olejník, ktorý veľmi štedro prispel na farský kostol, časť z darovanej sumy mestský senát nariadil odovzdať „Martinowi Kostelnikowi, za geho mnohÿ Službÿ Przÿ Kostele farnim od mnoho leth czynieny“.
Ružová ulica nezaznamenala v priebehu storočí nijaké podstatné zmeny – najmä pokiaľ ide o jej veľkosť a situačnú polohu. Dosvedčuje to i Dúbravského monografia Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uhorská Skalica z roku 1921, v ktorej píše, že „Ružová ulica sa začínala pri spojnici Veľkého rínku (Námestia slobody) a Potočnej ulice, pritom viedla východným smerom k hradbám“. Podľa tohto popisu ju ľahko nájdeme.
Napokon, každý sa môže o tom presvedčiť, keď sa po tejto starej ulici prejde.
Pavol Dinka