Diaľka a vzdialené krajiny sú často túžbou mnohých z nás. Pre mnohých zase len túžbou nie sú a podarí sa im navštíviť destinácie, ktoré v predstavách dokonale poznajú. Málokto má však možnosť nejaký čas bývať a žiť spolu s tými, ktorí tam žijú svoj bežný život. Dni majú iné tempo, krajiny a mestá odkrývajú tvár, ktorú bežný turista zazrie len kútikom oka. Príbehy však v skutočnosti začínajú oveľa skôr, ako by sa zdalo. Ten svoj cestovateľský nám zaslala naša čitateľka, dôchodkyňa pani Danka. Jej spomienky a popisy nám dávajú možnosť porovnať nie len krajinu s našou, ale aj kultúrne rozdiely, spôsob života a hodnoty, ktoré nás formujú.
VIDÍM CESTU
Môj príbeh skutočne začal niekoľko rokov pred samotnou cestou. Jedného dňa ma priateľka prehovorila, aby sme spolu navštívili jednu staršiu pani, známu kartárku z Holíča. Tá mi na moje obrovské prekvapenie povedala také veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Či už to bola moja minulosť, ale aj to, čo ma, vraj, čaká v budúcnosti. Okrem iného i to, že ma čaká veľmi dlhá cesta lietadlom, až do Afriky. Na návštevu ma, vraj, pozve priateľ cudzinec. Začala som sa smiať, pretože som nikoho takého nepoznala, kto by ma mohol na takýto výlet pozvať. Roky však utekali, na jej veštbu som pomaly zabudla. Čo sa však má stať, tak sa stane. Už tomu verím.
NEČAKANÁ SPRÁVA
Jedného dňa som pracovala pri počítači, písala som nejaký dokument pre známu, ktorá mi ponad plecia kontrolovala, či píšem všetko ako má byť. Z ničoho nič sa však začala veľmi smiať. Na moju otázku, čo jej je také smiešne, len ukázala na správu, ktorá sa zjavila v rohu obrazovky. Pozrela som sa tým smerom a dostala som šok. Usmieval sa na mňa sympatický počerný mladý muž s nádhernými bielymi zubami a niečo písal. Keď som sa snažila prečítať, o čo vlastne ide, nerozumela som ani slovo. Až keď som si uvedomila, že text je v angličtine tak som pochopila. Mala som veľa práce, tak som ho požiadala, aby ma nerušil a pokračovala som ďalej. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa večer ozval opäť. Hoci som sa po anglicky učila, prešiel už veľmi dlhý čas a pomaly som jazyk zabudla. Problém bol aj v tom, že nepísal spisovne, ale tak „píš, ako počuješ“. Nakoniec som pochopila a mojím nerozlučným spoločníkom sa stal slovensko – anglický slovník.
O NIČ SA NESTARAJ
Písali sme si denne, postupne ma zoznámil s celou svojou rodinou, vymenili sme si telefónne čísla a asi po ôsmich mesiacoch mi oznámil, že rodičia ma pozývajú k nim na návštevu. Aby som si vybrala termín, kedy budem môcť prísť, o letenku sa starať nemusím, tú mi pošlú. Skoro som tam odpadla. V tom momente som si spomenula na kartárkine slová. Keď som napísala, v akom termíne mi to vyhovuje, tak odišiel a po nejakom čase sa vrátil s otázkami, na veľkosť mojich šiat a topánok. Čudovala som sa, na čo mu to je, ale zaryto mlčal. Asi po týždni mi mailom prišla letenka a ja som sa chystala na ďalekú cestu. Cesta lietadlom bola príjemná, rýchlo ubiehala, až naraz sme sa mali pripraviť na pristátie v Casablance. Na palube sme vypísali tlačivo pre políciu o pobyte v krajine a pripravili sa na opustenie lietadla. Až teraz som si uvedomila, kam vlastne idem, či som neletela šesť tisíc kilometrov zbytočne, či to nebol len niečí hlúpy žart.
PEVNE NA ZEMI
Vybrala som si batožinu, postavila sa na pohyblivý pás, ktorý ma priviezol k priamo odbaveniu vstupu do krajiny. Keď som mala už vytúženú pečiatku o vstupe v pase, začala som sa obzerať po kamarátovi. Onedlho som ho aj s dvomi ďalšími mužmi zazrela ako sledujú tabuľu príletov. Stál ku mne chrbtom, tak som ho poklepala po pleci, aby vedel, že som tam. Čo po mojom geste nasledovalo, to sa mi ani neprisnilo. Úsmev od ucha k uchu, drapol ma do náručia a začal priamo v hale aj so mnou tancovať a stále opakoval – prišla si, prišla si. Obecenstvo zložené z domácich len stálo v nemom úžase, čo sa to vlastne deje, na také správanie nie sú v arabských krajinách zvyknutí.
KRAJINA NA TANIERI
Keď sa konečne ukľudnil, naložili sme sa do pripraveného auta a vyrazili sme naplniť pozvanie majiteľa auta do vychýrenej rybacej reštaurácie. Reštaurácia bola krásna, čistučká, milý čašník nás hneď uviedol k stolu. Sadli sme si a muži objednávali. Síce som nevedela čo ma čaká, avšak, keď to zjedia oni, prečo by som nejedla aj ja. Teda, pokiaľ to na mňa nebude žmurkať alebo predo mnou pochodovať. Čašník odišiel a priniesol všetko potrebné. Okrem príborov, kanvičiek, kadejakých mištičiek priniesol aj veľkú misu s teplou vodou, v ktorej plávali plátky citróna a lístky mäty. On sám stál opodiaľ so snehobielymi obrúskami na ruke a čakal, kým ich nebudeme potrebovať. Keď priniesol obed, bola som veľmi milo prekvapená. Vyprážané krevety, kalamáre, rôzne druhy rýb, omáčok od výmyslu sveta. Pancieriky z kreviet sme odkladali priamo na voskovaný papier, ktorý bol na stole už pripravený, takže upratanie neporiadku bolo veľmi jednoduché. Po obede opäť priniesol, už známu, veľkú misu s vodou, aby sme si mohli umyť ruky. Keď porovnávam správanie našich čašníkov, tak jednoznačne toto bol víťaz. Ochotný, nie však vtieravý. Dobré jedlo pýta voľačo na pitie. Ja som si objednala pomarančový džús. Z domu som bola zvyknutá na naše stopercentné krabicové džúsy, tak som iné ani nečakala. Aké však bolo moje prekvapenie, keď čašník prišiel s košíkom čerstvých orosených pomarančov, lisom na ovocie a priamo na stole pripravil ozajstný džús.
K NOVÉMU DOMOVU
Po menšom výlete mestom sme sa vybrali na cestu domov a napokon sme zaparkovali pred velikánskym domom, odkiaľ bolo počuť tlmené hlasy. Trochu som mala aj obavy, ako ma privítajú. Bolo to však nádherné a milé. Celá rodina ma vítala ako stratenú dcéru a až do skorého rána sme sa rozprávali. Tu som zistila, k čomu potreboval moje miery – na privítanie mi pripravili nádherné šaty so šálom aj pantoflíčkami. Ja som priviezla, ako inak, aj našu špecialitu – trdelníky. Všetci na to čudo pozerali, čo to vlastne je. Keď však ochutnali, zmizli ako mávnutím ruky. Takže, reklama na naše krásne mesto zabrala. Okrem trdelníkov som so sebou zobrala z domu aj nejaké korenie, aby som mohla uvariť niečo z našej kuchyne. Piekla som vianočku a, samozrejme, varila som aj našu fazuľovú polievku s rezancami. Zmizla, len sa za ňou zaprášilo.
MATKA – HLAVA RODINY
8. decembra ma čakalo ďalšie prekvapenie. V meste sme boli kúpiť hennu a na moju otázku na čo to bude, mi matka rodiny oznámila, že ma chcú oficiálne prijať do rodiny. Suseda mi nakreslila vzory na obidve ruky, na nohy a bolo mi oznámené, že sú tam znaky, ktoré ma budú chrániť a všetkým oznamujú, že som pod ich ochranou a tak sa nemusím ničoho báť. Tak aj bolo. Matka rodiny mala všetko na povel. Stačilo len povedať, čo potrebuje a všetci bez odvrávania plnili jej rozkazy. Stala sa mi však aj nepríjemná príhoda. „Syn“ niečo robil na mojom notebooku a naraz monitor zostal čierny. Povedal mi, že to je moja vina, lebo som ho natvrdo vypla. Bolo mi to ľúto, tak, aby som sa zamestnala a prestala na to myslieť, začala som si ukladať veci do kufra. Náhodou prišla jeho mladšia sestra, s ktorou sme si hneď porozumeli a chytala ma za ruky, aby som prestala. Chúďa, myslela si, že sa balím a chcem odísť.
Odišla za matkou a keď som im vysvetlila čo sa stalo, tak sa okamžite začala zháňať po synovi, ktorý medzitým odišiel aj s počítačom ku kamarátovi, aby ho dal do poriadku. Keby bol vedel, čo ho doma čaká, asi by tam aj zostal. No, čo už, keď sa objavil medzi dverami, začalo byť veselo. Matka, ktorá mu siahala ledva po ramená, začala ho mlátiť hlava – nehlava so slovami, čo si to dovolil. On, vojak, námorník, vyznamenaný za statočnosť, chlap ako hora, len stál a držal. Vôbec si nedovolil nieže vztiahnuť na matku ruku, ale ani sa brániť. Celá situácia mi bola veľmi nepríjemná, tak som ušla hore na terasu. Onedlho prišiel s otázkou, prečo som ušla. Vysvetlila som mu, že som sa cítila veľmi zle, keď ho matka vyplácala predo mnou, ako cudzincom. Jeho odpoveď ma doslova uzemnila. Matka mala na to právo, nakoľko ťažko každý deň pracuje (pritom bola „len“ v domácnosti) a on sa na ňu nehnevá a veľmi ju ľúbi. K tomu ešte dodal, že nie som cudzia, ale rodina. Jeho slová si budem pamätať do smrti.
TU A TAM
Ešte dlho by som mohla písať svoje spomienky, porovnávať naše mesto s ich. Páčilo sa mi tam, že dbajú na zeleň, nikto ju neničí, deti na slovo poslúchnu rodičov. Hoci som túto nádhernú krajinu prešla okolo celého Atlantiku až po Stredozemné more, všade som našla milých, usmievavých ľudí, a nikde, nikde som nezažila, že by niekto z rodičov dieťa udrel. Do autobusu najprv nastúpili ženy s deťmi, posadali si na sedadlá a muži buď zostali stáť alebo si sadli na batožinu v uličke. Pri nastupovaní sa nikto nepredbiehal, nefrfľal. Cestovali sme do Agadiru starým autobusom, ako kedysi jazdili u nás – s ohrádkou na streche, s rebríkom na boku autobusu. V spodnom ukladacom priestore sa viezli kozy, ovce, sliepky, husi, no, celou cestou bolo veselo. Pri každej, aj tej najmenšej, pumpe je všade vysadená zeleň, na diaľnici stredový pruh nie z betónových kvádrov, ale vysadené palmy, oleandre. Krása pozerať. V Rabate neďaleko od seba stoja mešita, židovská synagóga, budhistický chrám, a kúsok opodiaľ aj kresťanský kostol. Spolu. Vôbec nikomu to neprekáža.
Myslím si, že práve v tom je skutočná hodnota cestovania. Treba lepšie sa navzájom spoznať, žiť medzi ľuďmi, komunikovať, a až potom súdiť. Inak to turista vidí z hotela, ako keď máte príležitosť žiť s nimi pod jednou strechou dlhší čas. Každá krajina má svoje špecifiká, ale všetko robia len a len ľudia, ako sa k sebe správajú. Myslím si, treba viac chápať a rozumieť a až potom hodnotiť.
Zdroj: internet
Danka Kubová