Archív: Pavla Dinku
Pavol Danka, spisovateľ literatúry faktu, publicista, člen Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, sa narodil v Skalici 29. novembra 1942 a v týchto dňoch sa dožíva osemdesiatky. Doteraz vydal osemnásť kníh. Výnimočné miesto medzi nimi zaujímajú knihy o Skalici a Záhorí, rodnom regióne pod Bielymi Karpatmi: František Buchta – Skalica a Záhorie (v spoluautorstve, 2008), Skalica a Skaličania v literatúre (2012), monografia Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne (2015) a Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka (2021). Pavol Dinka preložil aj viaceré knihy z angličtiny. Nahovoril vyše stovky relácií o záhoráckom regióne do Záhoráckeho rádia, vydal cédečko s názvom Dr. Janko Blaho: Vyznanie Záhoriu piesňou i slovom (2008). Pravidelne prispieva do Záhoráckeho rádia i do mesačníka Skalický obzor. Je trojnásobným nositeľom Medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa (2016, 2019 a 2021) za najlepšie dielo v oblasti literatúry faktu, Ceny Vojtecha Zamarovského za mimoriadny prínos do literatúry faktu (2017), prémií Literárneho fondu (2010 a 2022), viacnásobným nositeľom Ceny Spolku slovenských spisovateľov, Krameriovej ceny za nezávislú žurnalistiku (Praha, 2018). Získal viacero ocenení v celoslovenskej súťaži Slovenská kronika. Od roku 2013 je nositeľom Ceny primátora mesta Skalica a od roku 2014 Medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja.
PAVOL DINKA: VLASTNÍM KUS NEBA NAD SKALICOU
I keď sme rôzne generácie, spája nás láska ku Skalici. Keď sa povie Paľo Dinka, vždy sa mi vybaví moment, keď prišiel k nám do búdy za otcom pre podklady k prvej knihe o skalických búdach. Je jedným z odsťahovaných Skaličanov, ktorí sa stále a často do Skalice vracajú. On sa však do Skalice nielen vracia, rád si aj zaspieva a dá si červeného vínka. Predovšetkým však Skalicu zviditeľňuje vo svojich knihách aj je jedným z iniciátorov zápisu Skalického rubína, Skalického trdelníka alebo skalickej mestskej reči do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky.
Spomínate si v roku vášho významného jubilea ešte na celkom prvý publikovaný text?
Písanie bolo pre mňa odjakživa koníčkom. Dokonca v desiatich rokoch (rok 1952) som napísal Rozprávku o letcovi a skúšobnom pilotovi (mám ju doteraz uschovanú v školskom zošite vo formáte A5), do tiráže som uviedol Vydalo Nakladateľstvo letecké časopisy v Skalici. Prvé články som začal posielať do týždenníka Záhorák niekedy v roku 1965, na ten prvý a jeho obsah si už, žiaľ, nepamätám. Natrvalo mi však utkvela v pamäti reportáž o pozadí vraždy Alžbety a Jozefa Černochovcov v Skalici (Jozef bol bratom Dr. Jána Černocha, skalického rodáka, ostrihomského arcibiskupa, prímasa Uhorska), ktorú uverejnil denník Hlas ľudu začiatkom októbra 1968. Článok vyvolal v meste veľký rozruch, všetci o ňom hovorili, mnohí sa ma vypytovali na podrobnosti, noviny sa hneď vypredali. Mal som z toho veľmi dobrý pocit.
Od ktorého roku pôsobíte a žijete mimo Skalice? Cítite sa ešte Skaličanom?
Zo Skalice do Bratislavy som sa s rodinou odsťahoval v roku 1971 ako 29-ročný. To som už vyše tri roky pracoval v redakcii Hlas ľudu, kde som dostal štátny byt. Dovtedy som denne dochádzal vlakom. Či sa cítim Skaličanom? Za všetko hovoria moje diela o Skalici a Skaličanoch. Rodné mesto a jeho obyvatelia sú pre mňa prameňom osviežujúcej živej vody.
Aký máte vzťah ku Skalici a Skaličanom? Predsa len nás vidíte s odstupom…
Už z toho, čo som povedal, vysvitá, že imaginárne vo svojom vnútri vlastním kus neba nad Skalicou, kúštik skalického námestia, aj šum líp v Potočnej ulici, kde na mieste dnešnej pošty stál náš rodný dom. Vlastním šelest viničného lístia, jemný hvizd vetra plaziaceho sa z južnej strany nad vinohradmi, zurkot Zlatníckeho, Starohorského a Stračinského potoka či neopakovateľnú vôňu rozkvitnutého vinohradu.
V niekoľkých svojich dielach sa vraciate k rodnému kraju. Je v tom okrem blízkosti reálií aj akási nostalgia z vykorenenia?
Musím povedať, že sa v nijakom prípade necítim byť vykorenený. Inak to v mojom prípade ani nemôže byť. Ako rodený Skaličan som s prvými hltmi materinského mlieka nasával i krásu našej mestskej reči, o ktorej básnik Ján Kollár i Juraj Palkovič povedali, že je „vlasťou čistej slovenštiny“. Oná reč ma naučila vnímať krásu rodného mesta, jeho prírody, vinohradov a neopakovateľných búd. Keď som medzi Skaličanmi, nesmierne rád vychutnávam rodnú skaličtinu, prevaľujem ju na jazyku ako naše lahodné víno, preciťujem jej pôvab a v úzadí započujem náhle hlas svojich rodičov… A v tom spočíva moja hlbočizná zakorenenosť.
Máte ešte vo vzťahu k rodnému mesto nejakú tému rozpracovanú, prípadne tému, ktorej by ste sa chceli venovať?
V hlave už dlhšie nosím tému histórie skalických ulíc a osobností, ktoré sú s jednotlivými ulicami spojené. Začalo sa to vlastne mojou spoluprácou s vami Želka a so Skalickým obzorom. Uvidím, či mi vydrží zdravie a či sa nájdu sponzori, ktorí by knihu podporili.
Okrem skalických tém sa azda najviac venujete vo vašich knihách stavu a vývoju spoločnosti a systémov v európskom až svetovom kontexte. K čomu vás priviedlo hľadanie? Kde hľadať budúcnosť ľudskej spoločnosti?
Spoločenskovedné disciplíny ma vždy priťahovali, od mladosti som sa zamýšľal nad tým, ako dospieť k lepšiemu a spravodlivejšiemu svetu. Myslím si, že budúcnosť patrí spájaniu, patrí spojenectvu na celej zemeguli, úprimnému, čestnému, očistenému od rozpínavosti, od úsilia vládnuť nad inými – nielen v ľudskej ríši, ale i v prírode ako celku. Nie sme totiž nič iné ako jedna z foriem života na našej planéte, genetické informácie nás spájajú s celým bios na planéte Zem; so stromom i podenkou, hmyzom, ktorý žije iba jeden deň, máme osemdesiat percent spoločných génov. Ak si to konečne uvedomíme, naberie ľudská civilizácia správny smer. Musíme sa však o to všetci pričiniť.
Ďakujem za rozhovor a v mene redakcie blahoželám k vášmu jubileu.
Želmíra Macháčková