Možno práve preto má rada miesta, kde je ticho, lebo jej svetom je zvuk a priamo ten najušľachtilejší – operný spev. Eva Blahová je rodená Skaličanka a čestná občianka nášho mesta, pokračovateľka jedného z najvýznamnejších miestnych rodov. Žena, ktorá sa celý život venuje spevu a skutočnú vášeň našla v jeho učení. Jej rukami prešli viacerí významní operní sólisti dnešnej doby a jej prácu ocenili po celom svete – umelci, profesori aj prezidenti.
Ste veľmi aktívna žena. Čo vás vie najviac vystresovať?
Slovo stres sa našťastie vyskytovalo v mojom slovníku len zriedkavo. Prvý som zažila až okolo šesťdesiatky. V problematických situáciách, či pod tlakom som bola radšej ticho. Snažím sa veci vždy skôr premyslieť, nevybuchnúť, neunáhliť sa.
Napriek vyššiemu veku ste veľmi dynamická s energickým prejavom. Ste tak prísna na seba a na svoju životosprávu?
Zvláštnu životosprávu nemám. Dlhé roky som nešportovala, hoci v mladosti som chodila do Sokola na športovú gymnastiku. Svoju pomerne dobrú kondíciu skôr pripisujem genetike. Spev okysličuje celý organizmus, pretože my, speváci, dýchame inak ako bežní ľudia. Používame abdominálne, brušné svalstvo, čo je veľmi zdravé.
Myslíte, že vás viac formovali gény alebo rodina ako taká? Prostredie a život Blahovcov predsa len neboli bežné.
Možno to bolo aj tým, že som mala okolo seba úspešných ľudí a videla som o čo sa v živote snažia. Boli to moje vzory. Môj otec sa priatelil s elitou – maliarmi, dirigentmi, sochármi, básnikmi a medzi nimi som sa často pohybovala. Pre celú našu rodinu bol najväčšou motiváciou náš stareček Mudr. Pavel Blaho (člen prvej dočasnej Československej vlády, pozn. red.). Čo on dokázal za šesťdesiat rokov, to je unikátne a navyše mal aj veľmi dobrú povahu. Bol to človek s veľkým optimizmom a vierou v dobro. To bola veľká motivácia aj pre otca, ktorý sa tiež snažil dokázať prospešné veci, veď keď bol stareček poslanec uhorského snemu, to už niečo znamenalo. Dodnes žije jeho meno.
Možno to bolo aj v tom, že som vyrastala v nie najľahšej dobe. Viem, aké to bolo, keď otec nemohol vycestovať, pretože mu emigroval brat. Hoci mal rôzne ponuky a práve vtedy bol v najlepšej forme. Raz mi povedal: „Vieš, pretože som bol jeden z najlepších, tak som mal robotu napriek dobe, ale keď si podpriemerný alebo v priemere, tak môžeš mať problém.“ Preto som sa aj ja už v škole snažila učiť čo najlepšie.
Chodila som súkromne na nemčinu, angličtinu, na gymnáziu som mala latinu. Na vysokej škole taliančinu, francúzštinu. V opere SND som trávila množstvo večerov a nevynechala som ani koncerty v slovenskej filharmónii, či komorné predpoludnia v Mirbachu. Už ako mladá som sa snažila do seba z kumštu nasávať maximum, všetko, čo sa dalo.
Vaša cesta jasne smerovala k spevu. Ako ste sa dostali na pedagogickú dráhu?
Niekedy vás na iné cesty zavedie náhoda. Rok 1968 výrazne poznačil veľa rodín aj jednotlivcov a ja som nebola výnimka. Stretnutie so sólistkou SND Zitou Frešovou na ulici v Bratislave a jej ponuka učiť na katedre herectva a réžie bola neočakávaná. Neodmietla som ju. Prvých dvanásť rokov som strávila v spoločnosti významných slovenských hercov a režisérov, ako Viliam Záborský, Ladislav Chudík, Mikuláš Huba, Karol Zachar, Jozef Budský, Miloš Pietor, Tibor Rakovský, Dušan Jamrich a mnohí ďalší.
Samozrejme, moja koncertná činnosť pokračovala aj popri pedagogickej činnosti, čo mi nesmierne pomáhalo v mojej celoživotnej pedagogickej práci. Práve aj vďaka môjmu umeleckému účinkovania v Európe, Amerike a Japonsku som dostala zaujímavé ponuky ako pedagóg alebo ako člen medzinárodných porôt.
Je nepochybné, že vynikajúci spevák musí mať talent. Aby niekto výnimočne dobre učil, stačí, aby bol dobrým spevákom. Alebo musí mať talent na učenie?
Asi oboje. Veľa vynikajúcich spevákov vôbec nevie učiť. Talent je dôležitý vždy, ideálne je, ak má niekto talent a je aj šikovný a pracovitý. Vynikajúce výsledky môžu dosiahnuť aj ľudia, ktorých talent na začiatku nebol tak presvedčivý, avšak vďaka svojej usilovnosti, pracovitosti a výdrži sa prepracovali na významné operné javiská a scény. Tam vidím výraznú paralelu medzi umením a športom.
Učíte spev po celom svete. Vidíte rozdiely v samotnom učení a prístupe študentov, napríklad medzi Európou a Áziou?
Určite. Japoncovi, keď poviem, že toto bude tak, tak to tak aj je. Ak poviem „môžeš sa pozrieť na túto áriu“, na druhý deň príde a vie ju. U nás študenti na druhý deň nemajú ani noty, pretože ich nenašli! Je veľký rozdiel v prístupe k štúdiu napríklad medzi Slovanmi a Japoncami. Otvorili sme sa svetu, pre všetkých prišli nové možnosti. Aj naša opera je už kozmopolitná, spieva tu tiež veľa cudzincov. Pripadá mi to, akoby si to naši mladí ľudia dostatočne neuvedomovali. Uspieť dnes môžu len najlepší z najlepších. Preto práve s Aziatmi pracujem veľmi rada, pretože tým, že je u nich veľká konkurencia, sú už od detstva naučení dosahovať svoje ciele s veľkým vynaložením síl. Okrem iného sú tiež vedení k veľkému rešpektu pred rodičmi a učiteľmi.
Ste známa viac v zahraničí ako na Slovensku. Možno slovenská operná scéna prišla o mnoho ochudobnením o vaše pedagogické vedenie…
Vedela som, že sa musím presadiť vonku. Viete, ako to je, keď sa hovorí „aha, Blahova dcéra, to bude protekčné dieťa“. Chcela som uspieť v zahraničí sama za seba a to sa mi podarilo. Avšak mňa ani tak moje úspechy netešia. Vždy mi išlo o to, aby dobre spievali moji žiaci. Cez nich som sa stala úspešná aj ja, ako pedagóg. To je mylná filozofia, keď si poviete, že chcete mať ako pedagóg úspech a tak sa musíte zviditeľniť. Nie. Musia vás zviditeľniť úspechy vašich zverencov. Napríklad robila som s ôsmimi Japoncami a všetci spievali na operných javiskách v Európe.
Môj žiak Takuya Fujita je momentálne najlepší tenor v Japonsku. S mnohými študentami som stále v kontakte, volajú mi, prichádzajú na moje majstrovské kurzy. Na umelecké vedenie som dostala ponuku v Českej republike, kde som aj s veľkou radosťou takmer štyri roky ako šéfka viedla Janáčkovú operu v Národnom divadle v Brne. Bolo to jedno z najkrajších období môjho života.
Za vašu prácu vám bolo udelených mnoho vyznamenaní a ocenení. Pravdepodobne sú pre vás všetky významné, sú však medzi nimi niektoré, ktoré si predsa len ceníte najviac?
Myslím, že som jedinou ženou na Slovensku, ktorá má štátne vyznamenania od troch prezidentov. Vo Fínsku som učila osem rokov, pätnásť Fínok u mňa urobilo aj titul Masters. Od fínskej prezidentky, pani Tarje Halonen, som dostala štátne vyznamenanie Rytier fínskeho leva. Rad Ľudovíta Štúra druhého stupňa mi udelil prezident Gašparovič a štátne vyznamenanie som dostala od rakúskeho prezidenta Heinza Fischera za dlhoročnú pedagogickú činnosť v Rakúsku.
Svet je pre vás veľké pracovisko aj miesto pre život. Máte v ňom svoje obľúbené miesta?
Moje deti to síce neradi počujú, ale ja veľmi rada chodím na cintoríny. Po celom svete. Napríklad som bola pozrieť Kennedyho hrob vo Washingtone alebo parížsky Pere Lachaise, kde som hľadala hrob Yvesa Montanda alebo hroby Paganiniho v Janove, Nellie Melba, slávnej speváčky v Austrálii, Čajkovského v Petrohrade, či Verdiho pri Bussete. Mám rada miesta, kde je ticho, aj preto som mala v Japonsku rada zenové kláštory. Vyliezla som aj na najväčšiu sochu Budhu v Ázii pri Hongkongu. Cintoríny mám rada aj preto, že je veľmi dôležité pripomínať si tých, čo tu boli pred nami. Myslím si, že človek si musí uvedomiť, že sme len ohnivko v reťazi a všetko nadväzuje jedno na druhé. A tiež, že aj talent a danosti máme po niekom, kto tu už bol pred nami. Často myslím na moje pratety, prababičky, pradedov. Mám k nim úctu.
Cnie sa vám na cestách za domovom? Kde sa vlastne cítite najviac doma?
Veľa sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa vysťahovali. Svojim spôsobom ich obdivujem, pretože aj keď som sa vynikajúco cítila v Austrálii – je to skutočne krajina, kde sa oplatí žiť a najmä narodiť sa – tak ja by som tam žiť nevedela. Mňa to ťahá domov. Keď som v období po roku 1968 študovala vo Viedni, ani mi nenapadlo, že by som tam zostala. Dnes som doma v Bratislave, ale rada sa vraciam za dcérou do Skalice, kde som sa narodila. Som veľmi rada, že Lucka žije v Skalici, lebo z Blahovej rodiny tam už nikto nie je. Keď vyjdem do záhrady, tak som veľmi šťastná. Sú v nej staré stromy, ktoré sadil ešte stareček. Spomienky na ľudí stále zostávajú.
EVA BLAHOVÁ Univerzitná profesorka, narodená v roku 1944 v Skalici. Je dcérou prvého profesionálneho operného speváka na Slovensku Janka Blaha. Je pedagogičkou viacerých úspešných spevákov, napríklad Magdalény Koženej. Pedagogicky aj umelecky pôsobila na piatich kontinentoch. Za svoju prácu získala viaceré medzinárodné vyznamenania.