V Otčenáši, v tomto úchvatnom reťazci človečích prosieb predostrených Bohu, sú aj také želania, že pri niektorých by sme sa až zľakli svojej opovážlivosti, alebo prinajmenšom by sme prišli do rozpakov. Pravda, ak by sme sa skutočne zamysleli nad ich obsahom a možným dosahom. Modlíme sa – „Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi“. Avšak, keď nás zaskočí zlá chvíľa, prosíme Pána Boha, aby on splnil vôľu našu. Sama na sebe poznám ako ťažko sa mi formulovalo v takej situácii pripojenie i dodatku – „avšak nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane.“ A stále sa mi naliehavo vkrádalo do myšlienok aj želanie pripojiť k tomu: „Ale, Pane Bože, ak by si predsa len chcel…“
Už naplnených dvetisíc rokov je Otčenáš duchovným mottom európskej kultúry, a predsa koľko je v každej generácii tých, čo v plnej zrelosti mysle a srdca sú schopní v pokornej odhodlanosti a odovzdanosti vysloviť veľké pochopenie „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť Tvoju vôľu“? V plnom poznaní a v plnom odhodlaní naplniť tieto slová skutkom? V plnom vedomí, že Boh je v nás a pracuje medzi ľuďmi cez nás? Že sme ochotní stať sa prostredníkmi a vykonávateľmi Božej vôle?
Ide o úplné a dobrovoľné vstupy do Božích légií, ide o úplné a dobrovoľné vzdávanie sa slobodnej vôle v jasnozrivom poznaní, že naša slobodná vôľa beztak spočíva iba v našom „áno“ alebo „nie“ jednotlivým častiam veľkého Božieho plánu, ktorý všetko rieši. No, my ho nedokážeme obsiahnuť a pochopiť, pretože presahuje naše ohraničené ľudské poznanie a naše možnosti.
Ak nedokážeme zosúladiť naše túžby a žiadosti s Božími zámermi, trpíme, nič sa nám nedarí, reptáme. A pritom už predkresťanská antická stoická filozofia sformulovala toto poznanie do sentencie, ktorá sa stala aj nám známou prostredníctvom Senecu: „Osud múdrych vedie, hlúpych vlečie.“ Múdri sú tí, ktorí sa nechávajú viesť Božou vôľou a plnia ju, ktorí pochopili. A ostatných životné udalosti zdanlivo chaoticky vlečú často veľkým psychickým utrpením.
Nie všetci dozrievame dostatočne rýchlo. Keď som sa raz zdôverila svojej priateľke s naším rodinným trápením a so svojou neschopnosťou nepridať k prosbe „Buď vôľa Tvoja“ aj to naše slabé ľudské „ale“, poradila mi: „Niekedy musíme úprimne povedať – Pane Bože, síce nerozumiem Ti, čo mám cez túto situáciu pochopiť, ale daj mi aspoň silu, aby som ju zvládla.“
A opäť si ešte dovolím citovať Senecu: „Rozum nie je nič iné než časť božského ducha ponorená do ľudského tela.“ V tomto zmysle by sme ho skutočne mali chápať a využívať, pátrať po tom, čo nám jeho prostredníctvom božský duch hovorí, ako naviguje naše cesty. A ak sa nám to nedarí, poprosme aspoň o silu pochopiť úplný zmysel Otčenáša.
Eva Fordinálová