Budeme múdrejší, skúsenejší a lepší

Justiniánsky mor
Zdroj: tyzdennikkoment.sk

V prvých dňoch celoštátnych opatrení proti koronovírusu, ktoré nás chránili navzájom, sa na facebooku objavil krásny odkaz: „Po prvýkrát máš možnosť pomôcť zachrániť svet len tým, že budeš ležať doma pred telkou, tak to nezbabri!“ Nadnesene, no lepšie sa to azda vystihnúť nedalo. Rúško a izolácia nie je tak veľa, čo môžeme urobiť. Nie pri všetkých epidémiách v histórii to bolo tak jednoduché. A boli to, teda, iné katastrofy ako teraz.

NAPRIEK VŠETKÉMU NAPREDUJEME

Dnes však máme k dispozícii stále lepšiu vedu – poznáme pôvodcu, biochemici hľadajú protilátky, matematici vypočítavajú a vytvárajú modely pravdepodobného vývinu, technici vyvíjajú jednoduché a rýchlo realizovateľné prístroje, ktoré potrebujeme, politická reprezentácia na základe všetkého zavádza opatrenia v záujme ochrany obyvateľov. Nie je to, dokonca, ani jediná pandémia, ktorú sme počas našich životov zažili, no azda nikdy sa nás tak priamo nedotýkala. Chorobu šialených kráv odniesli obrovské stáda, podobne ako pri prasacej chrípke, pri vtáčej chrípke boli pre našu ochranu vyhladené stovky a stovky veľkochovov, ebola je ďaleko, AIDS v týchto končinách veľmi na riedko … Okrem toho je očkovanie prirodzenou súčasťou našej osobnej zdravotnej histórie, antibiotiká a antivirotiká sú samozrejmosťou, chrípkové epidémie tu máme každý rok a tak nás len tak niečo nezaskočí. Napriek tomu počiatočné argumenty, že spomínaná obyčajná chrípka si vyžiada každoročne oveľa viac obetí, zbystríme pozornosť pri číslach, ktoré prichádzajú zo sveta a ani nie ďalekého. Odrazu nefunguje prirovnanie k chrípke, keď sa plnia nemocnice a niektoré mestá nestíhajú pochovávať obete. Je však rok 2020, niektoré krajiny sa začínajú správať ako dobrí a chápaví susedia, ľudia dokážu pochopiť, že opatrenia nevznikajú, aby ich obmedzovali, ale pre ochranu všetkých vôkol. Aspoň nám ostáva veriť, že to chápe väčšina. Tak, a teraz sľúbená história toho, čo sme už úspešne preskákali. Napriek vážnosti dnešnej situácie uvidíme určite súčasnosť v oveľa lepšom svetle.

JUSTINIÁNSKÝ MOR
(541–542)

V roku 476 sa rozpadla „večná“ Rímska ríša. Bol to súčasne koniec antiky aj koniec staroveku. Stratila sa centrálna moc, panovalo násilie, chaos, neistota, spoločnosť bola vyčerpaná, každý sa staral len o seba. S istotou to prispelo k vzniku šírenia pravého moru, ktorý pravdepodobne z Etiópie prešiel cez Egypt do Ázie a cez Konštantínopol do Európy. Čierna smrť zahubila tretinu mesta, podľa kroník 5 až 10 tisíc ľudí denne, a šírila sa ďalej. Nakazil sa dokonca i samotný cisár Justinián, ten však prežil. I keď je to prvá zdokumentovaná epidémia, počet obetí je vďaka malému množstvu zachovaných údajov odhadovaný na 5 až 50 miliónov ľudí. Všeobecne sa udáva 25 miliónov, čo je však 13 percent vtedajšej populácie zasiahnutého územia. Aj naďalej sa svetom takmer pravidelne preháňali veľké epidémie rôznych iných infekčných chorôb, no pravý mor sa do Európy vrátil až v 14. storočí.

ČIERNY MOR
(1346 – 1353, 1665, 1711)

Menšie epidémie pravého moru sa takmer periodicky objavovali od Justiniánskeho moru po celé tisícročie. Volali ho „čierna smrť“ (mors nigra) podľa čiernych končekov prstov, ušných lalôčikov a fľakov na telách, postihnutých nekrózou. Prvý podrobnejší popis stredovekej morovej epidémie nám zanechal Giovanni Bocaccio v úvode Dekameronu. V tomto období vynašli Taliani karanténu. Názov je odvodený od výrazu „quaranta giorni“, teda, štyridsať dní, lebo práve toľko museli v talianskych prístavoch nečinne kotviť lode, než im dovolili vyložiť tovar a námorníkom vstúpiť na breh. Vlna moru, ktorá vrazila z Ázie do Európy a severnej Afriky, vymazala 50 až 200 miliónov ľudí, zmenila spoločenskú tvár kontinentu a ukončila stredovek. Jej importérmi boli pravdepodobne obchodníci, putujúci po Hodvábnej ceste.

Zdroj: jet.sk
Lekár v čase čierneho moru

Vysokú úmrtnosť možno pripísať slabej úrovni poznania, mizernej zdravotnej starostlivosti a takmer nulovej hygiene. Choroba zabíjala rýchlo, nebola však jediná. Panický strach dosiahol obrovské rozmery a keďže spoločnosť nedokázala odhaliť pôvodcu epidémie, zúfalstvo vypuklo do genocídy Židov, Rómov a malomocných, ktorých obvinili z jej šírenia. Mor zahubil tretinu populácie Európy a severnej Afriky a zasiahnuté krajiny sa z neho spamätávali viac ako storočie. Spoločenské zmeny, spôsobené morom, vlastne zažívame až dnes. Uvoľnená pôda umožnila väčší chov zvierat, vzrástla spotreba mäsa, zvyšovali sa mzdy a rástol vplyv meštianstva. Priniesla však i silný pesimizmus, všeobecný nepokoj, uvoľnenie mravov a rast násilia. K tomu stále trvalo nebezpečenstvo recidívy. Napríklad v rokoch 1665 – 1666 zasiahol mor Londýn a podľahla mu až štvrtina obyvateľstva mesta. Paradoxne ďalšiemu rastu zabránil až katastrofálny požiar mesta. Pri ňom totiž zahynuli potkany a hmyz, ktoré napomáhali šíreniu choroby. V 19. storočí sa konečne podarilo francúzskemu bakteriológovi Alexandrovi Yersinovi odhaliť bacil, ktorý mal všetko na svedomí, aj toxín, ktorý chorobu spôsobuje.

NA NAŠOM ÚZEMÍ

Posledná morová epidémia v Hornom Uhorsku prepukla v roku 1711. Na základe vlastných skúseností vydali mestá nariadenia, ktoré mali nebezpečenstvo zmierniť. V podstate boli veľmi podobné dnešným – zlepšenie hygienických podmienok, morový kordón na hraniciach, kde sieť karanténnych staníc zadržiavala osoby a tovar až na 40 dní, vojenské a civilné stráže. Vážnosť opatrení zdôraznili tým, že kde tu obesili pašerákov rovno pri ceste. Napriek tomu sa v roku 1712 dostal mor do Bratislavy. Následne mesto obkolesilo vojsko, radní dali zatvoriť brány a boli zrušené všetky verejné akcie a zhromaždenia, vrátane bohoslužieb. Mesto bolo rozdelené na zdravotné okrsky a hliadky denne kontrolovalo zdravotný stav každého obyvateľa. Bratislava bola vtedy uhorským korunovačným mestom a tak bol v októbri 1712 predčasne rozpustený korunovačný snem, ktorý pripravoval nástup Karola VI. na trón. Napriek všetkému podľahlo moru 3860 Bratislavčanov. Možno sa to nezdá veľa, no vtedy to bola takmer tretina obyvateľov mesta.

COCOLITZLI
(1545 – 1548 a 1576)

V roku 1492 dorazil do Ameriky Kolumbus a o niekoľko desaťročí neskôr španielski konkvistádori. Pravdepodobne nie je náhoda, že v roku 1545 vypukla v Mexiku epidémia Cocolitzli, čo v jazyku nahuatl znamená škodca. Takmer pol tisícročia bolo záhadou, čo vlastne túto epidémiu spôsobilo. Zhoda bola v tom, že išlo o chorobu, dovlečenú práve konkvistádormi. Až v roku 2018, vďaka súčasným moderným metódam, bol identifikovaný najpravdepodobnejší pôvodca, a to infekcia spôsobená baktériou Salmonella enterica enterica. V tom najhoršom však bolo dôležitejšie, že po asi trojdňovom zvracaní, horúčkach, závratoch, hnačkách, krvácaní z očí, nosa i vnútorností prišla smrť. Tá postihla 5 až 15 miliónov Indiánov, čo však predstavovalo až 80 percent populácie a spôsobila kolaps pôvodných ríš. Navyše v roku 1576 sa cocolitztli vrátil a zahubil polovicu tých, čo ostali …

ŠPANIELSKA CHRÍPKA
(1918 – 1920)

V roku 1918 sa vojenský kuchár Albert Gitchell z Kansasu sťažoval lekárom na bolesť krku, hlavy a na teploty. Onedlho sa stal prvou známou obeťou pandémie. V ten deň bolo však v rovnakej jednotke zaznamenaných ďalších sto prípadov. Šíreniu ochorenia pomáhal predovšetkým vojnový konflikt – 1. svetová vojna. Epidémia sa nespravodlivo preslávila ako „španielska chrípka“. Aby sa zabránilo úpadku vojenskej morálky, v Nemecku, Veľkej Británii, Francúzsku a USA zapracovala cenzúra a úmyselné zľahčovanie situácie, takže sa zdalo, že najhoršie je to v Španielsku, kde na ňu ochorel aj kráľ Alfonz XIII. a tlač otvorene informovala o faktoch. Takto si epidémia vyslúžila svoj názov. Vírus bol zvláštny tým, že neohrozoval slabších jedincov, ale naopak, obeťami boli väčšinou mladí a zdraví ľudia. Vírus totiž pôsobil na silný imunitný systém a prirodzenú obranu tela obrátil proti jeho majiteľovi. Týmto spôsobom prišlo, podľa niektorých zdrojov, o život za prvý polrok 25 miliónov a konca pandémie až 75 miliónov ľudí, teda, každý de siaty infikovaný jedinec. Celkom zomrelo na celej planéte asi 2,5 percenta ľudí.

Španielska chrípka
Zdroj: break.cas.sk

HIV/AIDS
(60. ROKY 20. STOR. – DNES)

Veľký krik okolo AIDS akoby utíchol, no v skutočnosti ešte stále prebieha. Pred viac ako päťdesiatimi rokmi sa vírus HIV po prvýkrát preniesol na človeka z primátov, pravdepodobne v západnej alebo strednej Amerike. Medzi ľuďmi sa šíri nechráneným pohlavným stykom a krvou a doba od infikovania po skon je približne 8 až 10 rokov. Vírus napáda imunitný systém a vo všeobecnosti je nevyliečiteľný, i keď boli už oznámené prípady vyliečených pacientov. Pri včasnej diagnostike a celoživotnej liečbe je možné potlačiť dôsledky a predĺžiť život až k jeho prirodzenej priemernej hranici. V zozname nakazených i mŕtvych je rad slávnych mien. Sú medzi nimi napríklad i slovenský krasokorčuliar Ondrej Nepela, po ktorom je v Bratislave pomenovaný zimný štadión, či Freddie Mercury, jeden z najvýznamnejších rockových hudobníkov histórie. Boli však len jedincami z vyše 40 miliónov ľudí, ktorí doteraz nákaze vírom HIV podľahli. V súčasnosti sa predpokladá, že v subsaharskej Afrike nákaza zasiahla už dve tretiny obyvateľstva. Napriek tomu, že hovoríme o miliónoch obetí, treba pripomenúť, že ide o dlhé časové obdobie s celosvetovým zasiahnutím, takže percentuálne nedosahuje zďaleka epidémie starej doby, i keď v tej našej modernej ide o jednu z najhorších pandémii. Na rozdiel od klasických infekčných pandémií je účinnou obranou chránený sex, obmedzenie promiskuity a partnerská vernosť.

CHRÍPKOVÉ PANDÉMIE Z ÁZIE

Chrípkových epidémií, rozšírených do sveta z ázijského kontinentu, bolo v nedávnej pamäti hneď niekoľko. V roku 1957 vypukla Ázijská chrípka, známa ako H2N2 a rozšírila sa z Číny po severnej pologuli. Počet obetí sa odhaduje na 1,1 milióna. Už v roku 1968 vypukla tzv. Hongkonská chrípka a zobrala so sebou hlavne v Európe a Amerike ďalší milión mŕtvych. Dobre si pamätáme chrípky, prenosné na človeka zo zvierat – vtáčiu a prasaciu. Vírus H5N1, prenosný na ľudí z vtákov si vyžiadal „len“ dvesto obetí, no prasacia chrípka, ktorá sa objavila v roku 2009 v USA, pochovala viac ako pol milióna. Hrozilo však, že epidémia naberie hrozivejšie rozmery a keď sa v roku 2005 uvažovalo nad protiopatreniami v prípade, že by vírus zmutoval, navrhovali odborníci dočasné uzavretie verejných priestorov a zakázanie športových a kultúrnych podujatí.

Vtedy k tomu nedošlo, no tieto kroky sa objavili medzi prvými pri súčasnej pandémii vírusu COVID-19. Koronavírusy všeobecne nie sú ničím novým. Patrí k nim viacero vírusov, napádajúcich zvieratá. Svoj názov dostali podľa vzhľadu v tvare koruny. Ľudské koronavírusy predstavovali do roku 2002 len nevýznamné hnačkové ochorenia alebo bežné postihnutie horných dýchacích ciest. Práve v roku 2002 sa však predovšetkým v Číne, Hongkongu a na Taiwane objavilo závažné a smrteľné ochorenie SARS, spôsobené koronavírusom. Pre jeho odlišnosť od ľudských koronavírusov sa predpokladá, že sa na človeka dostal zo zvieracieho hostiteľa. Vírus sa ľahko prenášal a čoskoro sa dostal až za oceán. V roku 2019 bolo v čínskom meste Wu-chan u pacientov so závažným respiračným ochorením identifikované ochorenie COVID-19, spôsobené koronavírusom SARS-CoV-2. A to sme už v najsúčasnejšej súčasnosti uprostred udalostí, ktoré sa odohrávajú okolo nás a ktorých sme dnes súčasťou.

Zdroj: glob.zoznam.sk

KEĎ TO VŠETKO SKONČÍ …

Do budúcnosti, na ktorú sme tak zvedaví, môžeme už pokojne zahrnúť i súčasnosť. Zavedením opatrení, ktoré majú za úlohu chrániť nás všetkých pred infikovaním koronavírusom a zabezpečiť v spoločnosti zvládnuteľný priebeh epidémie tak, aby sme všetci mali možnosť dostatočnej lekárskej starostlivosti, sa život spoločnosti zásadne zmenil. Nikdy sme neboli nútení tak všeobecne a tak masívne sa podriaďovať špeciálnym pravidlám. Spomeňte si však na opatrenia v Bratislave v roku 1712, ktoré boli veľmi podobné, no bez všetkej tej elektroniky a médií, ktoré nám umožňujú neustály prísun informácií a hlavne nám dovoľujú neostať ani doma skutočne izolovanými.

Nikdy sme si priamo neuvedomovali a neodskúšali ako sme i my a tu ľahko a nečakane zraniteľní, no dnes vďaka technike a vede máme neporovnateľné možnosti na lepšie znášanie dopadov ako v minulosti, či už psychických alebo ekonomických. Svet je stále prepojenejší a nielen obchodné kontakty, ale predovšetkým slobodný pohyb ľudí po celej Zemi, cestovanie do exotických dovolenkových destinácií, štúdium, či práca na vzdialených miestach planéty, zvyšujú s kontaktom i pravdepodobnosť, že akákoľvek choroba sa rýchlo rozšíri. Oproti podobným udalostiam v histórii sme na tom všeobecne oveľa lepšie, predovšetkým so životnými podmienkami.

Aspoň na Slovensku je samozrejmosťou dodávka pitnej vody až do domu, rozvody odpadovej kanalizácie, urobili sme veľký pokrok v poznaní príčin ohrozenia a možnostiach ochrany zdravia a hygienických opatrení. Sme schopní takmer okamžite identifikovať pôvodcu choroby a jej príznaky už v najrannejších štádiách. To umožňuje včas a účinne zasiahnuť. Sme to však my, kto musíme chrániť seba a súčasne ostatných pred nami. Všetky riadené zásahy a naše správanie sú neoceniteľným zdrojom skúseností a údajov, ktoré nám oveľa účinnejšie umožnia odolávať ďalšej možnej pandémii, pokiaľ by prišla.

ČAKÁ NÁS LEPŠÍ SVET?

Medicínske a liečebné skúsenosti nie sú jediným, čo si môžeme z tejto zažitej situácie odniesť. Keď pominie ohrozenie zdravia, čaká nás etapa naštartovania bežného života, predovšetkým nútene utlmeného hospodárstva. Samozrejme, že na prvom mieste je ochrana života a zdravia, no treba pracovať, obchodovať a žiť. Pravdepodobne naozaj nebude nič také isté aké to bolo pred karanténou, no toto konštatovanie v sebe ukrýva aj možnosť, že to môže byť dokonca lepšie. Zmenili sme sa totiž aj my samotní. Minimálne o skúsenosť, na ktorú sme nemali možnosť sa pripraviť. Viera, že súčasný stav a osobné zážitky nám poskytnú iný pohľad, je silná.

Iný pohľad na hodnoty, na potreby ostatných a spoločnosť ako celku, na osobné záujmy, na ktoré sme už často zabudli. Mnohí znovu „objavili“ knihy, filmy, ktoré majú okrem scén aj myšlienku, mnohí sa vrátili k odloženým koníčkom. Deti zostali zo dňa na deň doma a za chodu vzniklo vyučovanie na diaľku, o možnosti ktorého sa roky neplodne debatovalo. Situácia, ktorá mnohých bez odvrávania vrátila do rodín, donútila nás tráviť spolu oveľa viac času, rozprávať o veciach, na ktoré nebol čas. Otestovala nás v hĺbke poznania, vzájomného záujmu i schopnosti tolerancie a spolužitia. Cudzí ľudia si pomáhajú, chránime viac ohrozené skupiny, zomkli sme sa a sme si bližší.

V pracovnom prostredí vzniklo odrazu množstvo, až prekvapivo efektívnych náhradných „diaľkových“ riešení. Prejavila sa tolerancia, lebo každý to cítime trochu inak a navzájom sa rešpektujeme. Samozrejme, že ešte dlho budeme pociťovať dôsledky týchto zmien. Možno nás to privedie k iným cieľom, ako je iba ekonomický rast. A nový začiatok určite začne tým, že tieto nové ciele musíme nájsť. Každý v sebe i všetci spolu.

Stano Bellan a redakcia