Cesta

Koľko obdivuhodnej krásy sa skrýva v našich ľudových rozprávkach! A nielen vzletnej fantázie, nielen vzácneho citu pre vnútorný obsah slova, ale aj priezračne čistej, inšpirujúcej filozofie ľudskosti. Plná úžasu som čítala na prvý pohľad skromnú výpoveď: „Neľahnem si, starenka, ani si nesadnem, lebo by som sa vrátila o toľko späť, koľko som už prešla.“

Silu k ďalšej ceste dáva cieľ: láska k blížnemu, vedomie, že od nás závisí jeho záchrana. Sebaobetovaním, premáhaním vlastnej slabosti pomôcť inému človeku v smrteľnom nebezpečenstve. Čo i len na chvíľu podľahnúť zvodom pohodlia by znamenalo z mysle odložiť aj poslanie cesty, energiu vyvierajúcu z poznania, že poskytnúť pomoc je prvoradé.

Starenkino (ježibaba) lákanie má skutočne v rozprávke tento cieľ – pokúsiť sa zabrániť pokračovaniu v ceste. Pokušenie, nástrahy, zvody, ktoré sa každodenne stavajú do cesty aj nám. Pohodlie rozleptáva ducha. V podstate rovnakú výpoveď nachádzame aj u francúzskeho mysliteľa Charlesa de Foucaulda: „Snaž sa robiť každý deň pokrok v láske, v cnosti! Ak zastaneš, vraciaš sa späť. Pracuj, teda, neustále na sebe a často skúmaj, kde sa nachádzaš. O tom, či napreduješ, môžeš sa presvedčiť podľa toho, či si vzrástol v láske k blížnemu a v poníženosti.“

Stále ide v oboch prípadoch o rovnakú energiu: lásku k blížnemu a poníženosť. Poníženosť v zmysle poznania, že sami sme nepatrní v porovnaní s cieľom, že premáhaním našej únavy vykupujeme právo na dosiahnutie niečoho vyššieho, šľachetnejšieho mimo nás. A v tejto poníženosti je aj veľkosť vedomia, že výsledok závisí práve od nás. Každým krokom robíme pokrok v láske a cnosti. Cena života spočíva v tom, ak zasvätíme svoje myšlienky a city veľkému cieľu. Veľká viera dáva veľkú sebaodovzdanosť a silu. Zavše sa aj nám dospelým zíde nahliadnuť do našej národnej filozofie ukrytej v rozprávkach.