Chodím si, chodím po svete a sledujem cestu

Poznáte to, tie dni, kedy máte pocit, že sa to na vás valí jedno cez druhé zo všetkých strán? Niekedy je to len jedna či dve, avšak závažné, udalosti, inokedy síce nič životu nebezpečného ale zasa je toho toľko, že to cez vás prevalí ako vlna tsunami. Tak či onak, keď také obdobie trvá dlho, strácate nad situáciou kontrolu a začnete mať pocit, že sa vám všetko rúca pod rukami. Pochytí vás panika a začnete zachraňovať. Zachraňujete čo sa dá, no niekedy to vedie ešte k horšiemu a máte pocit, že keby ste nerobili nič, výsledok by bol rovnaký, ba dokonca možno lepší…

Zvláštne je, že azda každý máme túto skúsenosť, no často to navzájom na sebe nepoznáme alebo možno ignorujeme. Možno i zacítime, že ten druhý je dajaký podráždený a pokiaľ sme v podobnom procese, reagujeme podráždene vzájomne a problém je na svete. Často vidím, že v tomto stave máme snahu dávať vinu okoliu, hľadáme kto za to môže, prečo nám krivdí či ubližuje a že je taký či onaký a čo by mal robiť inak… a v emóciách, ktoré nás zaplavia, neraz prehliadame, že si vlastne ubližujeme sami. Čím? Často tým, že len jednoducho nepočúvame sami seba, naše vnútro, či už z lenivosti, či len z obyčajného strachu niečo zmeniť, aby sme o niečo neprišli, alebo len nechceme niečo opustiť či stratiť. A nakoniec tak strácame to najdôležitejšie, sami seba.

A pritom stačí tak „málo“ – načúvať sebe, poznať svoje hranice a s pokojom si ich udržať. Hranice, chrániace nás nie len voči okoliu, no hlavne voči sebe samému. Je treba postaviť sa do svojho stredu, do svojej vnútornej sily, vzoprieť sa vlastnému strachu alebo lenivosti, opustiť čo pustiť treba a nelipnúť na svojich predstavách hmotných či nehmotných. Nakoniec možno zistíme, že práve týmto sa nečakane priblížime k svojmu dávno vytúženému cieľu, len úplne inou cestou, než akú sme si predstavovali.

S úctou

počúvajúca
Želmíra Macháčková