Čo vám koronavírus vzal a čo dal?

Touto otázkou sme pred mesiacom výzvou oslovili našich čitateľov. V Skalici všetky generácie – deti v školách, učiteľky, rodičovi seniorov. Cieľom výzvy bolo, aby sme sa na záver všetci zamysleli hlavne nad tým, čo nám koronavírus v tejto situácii DAL. Totiž, čo nám vzal, na to vieme všetci odpovedať rýchlo a máme toho veľa. Veríme však, že písať o tom, čo nám DAL, nás naladí pozitívne a zverejnením vašich postrehov by sme radi inšpirovali aj tých čitateľov, ktorí ešte len hľadajú lepšiu stránku tejto situácie.

Výzvy, v ktorých vás prosíme o postrehy a zážitky na rôzne témy, dávame v Obzore pravidelne a tešíme sa i s ostatnými čitateľmi príspevkom, ktoré dostaneme. Tentokrát sme však boli príjemne zaskočení ich obrovským množstvom. Spracovať ich bolo veľmi náročné a z dôvodu miesta sme ich nemohli uverejniť v plnom rozsahu, nestačili by nám na to ani štyri Obzory. Uverejňujeme ich v skrátenej forme. Vďaka vašim príspevkom je Obzor výnimočný nielen obsahom, ale – ako ste už určite zistili – aj väčším počtom strán.

Nemenej dôležitú úlohu svedka doby dáva príspevkom ich autentickosť. Obzor je archivovaný v Národnej knižnici, Univerzitnej knižnici, Mestskej knižnici, Štátnom archíve a ďalších inštitúciách a tak zostane aj vďaka vašim príspevkom očitým svedectvom toho, čo prežívame a mementom pre ďalšie generácie.

Príjemné čítanie!

ŽIACI

V tejto skupine sme dostali najviac príspevkov, až neuveriteľných päťdesiat. Vďaka pokročilej technike je možné vyučovanie na diaľku, no až na niekoľko výnimiek by žiaci školu doma za skutočnú nevymenili. Spoločným vo všetkých detských príspevkoch bolo, že je super, že môžu dlhšie spať, ísť neskôr spať, že si môžu úlohy robiť kedy chcú, … avšak aj to, že si uvedomili, ako je dobre v prírode, nielen doma pri počítači, ako veľmi sú dôležité osobné kontakty so spolužiakmi, kamarátmi, že nikto nevysvetlí učivo lepšie ako pani učiteľka a že sa tešia na svojich starých rodičov. Vo väčšine sa žiaci zhodli na tom, čo nám napísala Zuzka Šebestová zo 6.C na ZŠ Vajanského: NEVERÍM, ŽE TO HOVORÍM, ALE TEŠÍM SA NA ŠKOLU.

Okrem toho, v čom sa takmer všetky deti zhodujú, je v každom príspevku niečo veľmi osobné a niečím veľmi inšpiratívne. Prinášame výber z týchto vyznaní.

Ďakujeme všetkým za sprostredkovanie doby ich detskými očami. Nazrime nimi spoločne do ich sveta. Je to všetko ako divný sen, začnime, teda, rozprávkou. Jej autorky Silvinka a Stelka Puškárove zo ZŠ Vajanského majú v jednej veci celkom jasno a, ako píšu, nechcú školu cez internet! Chcú svoje panie učiteľky, chcú svojich kamarátov, spolužiakov, chcú svoju školu! Najradšej
hneď!


ROZPRÁVKA…

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina, v ktorej si všetci pekne nažívali. Dospeláci chodili do práce, deti do školy a škôlky. Vo voľnom čase nakupovali, jazdili na výlety, dovolenky, tancovali, stále sa za niečím naháňali, a boli spokojní a nepremožiteľní. Všetko mali a všetko bolo ako má byť.

Až raz… Celkom potichučky a bez pozvania prišiel. Volali ho Koronavírus. Obyčajný život obrátil hore nohami. Zatvorili školy, obchody, kaviarne, zrušili všetky akcie a zábavy. Ľudia museli zostať doma zatvorení. Boli veľmi chorí, aj zomierali. Všetky múdre hlavy sa spojili a začal boj. Veď človek je múdry tvor! A tak sa z mamičiek a oteckov stali učitelia, z učiteľov televízni hlásatelia, všetci šili rúška, rodiny boli spolu, doma, varili a piekli, hrali sa, snažili sa chrániť svoje babičky a dedkov. Boj bol dlhý a ťažký. Keď vírus videl, akí sú ľudia odvážni, tak sa rozhodol schovať. Pre istotu. Ak by ľudia zasa zabudli, že najdôležitejšie je zdravie, láska a pokorné srdce, tak sa vráti…


Ako prvý uverejňujeme príspevok Simony Tokošovej z 8. ročníka ZŠ Vajanského, ktorý zhŕňa všetko podstatné:

Myslím, že sčasti je to presne to, čo sme potrebovali. Prestávali sme si vážiť zdravie a preto nám tá choroba ukázala, že na ňom najviac záleží. Zatvorili nás do našich domov, aby sme sa zasa naučili všetci fungovať ako rodina. Prechádzky lesom a pobyt v prírode bol samozrejmosťou, a teraz je pobyt v nej taký vzácny. Zabudli sme na naše staré mamy a starých otcov a tá choroba prišla, aby nám ukázala ako tu jednoducho, zo dňa na deň, nemusia s nami byť. Tiež nám tá choroba dala veľa nových možností. Máme čas na veci, ktoré sme dennodenne odkladali. Môžeme skúšať, vytvárať alebo nájsť si nového koníčka. Máme presne to, na čo sme sa ešte pred pár mesiacmi sťažovali, že nám chýba.

Nechceli sme chodiť do školy, preto sa zatvorili, chceli sme viac voľného času, preto ho teraz máme. Tak prečo sa nám to nepáči? Asi si to nikto z nás takto nepredstavoval. Nikto z nás nevedel o čo ťažšie môže byť učivo si sám vysvetliť doma, ako nám ľudia, ktorých sme stretali dennodenne, až nám liezli na nervy, začnú chýbať. Ako sa tie školské prestávky alebo nekonečné hodiny nedajú doma nahradiť. Ako si vlastne uvedomíme, že všetko, čo nám prekážalo, bolo to, čo nám teraz chýba. A preto si myslím, že aj napriek tomu, čo nám všetko tá choroba vzala, nám do budúcna veľa dá.

Na dokreslenie pocitov uverejňujeme krátene príspevky ďalších detí:

Koronavírus mi vzal aj možnosť zabávať sa s kamarátkou, s deťmi v družine a tancovanie v Taxise. Predtým som však nemala čas na skákanie na trampolíne, hranie sa a mamka mi počítač dovolila len cez víkend, teraz môžem denne. Na škole doma sa mi páči, že sestra mi pekne vysvetľuje angličtinu a má aj lepšiu výslovnosť. Keď píšem úlohy, môžem mať pri sebe hračky, aj pri videochate. Veľmi sa teším na kamarátov a na krúžky, teším sa na návštevu babky a dedka, až ich vystískam, a na to, že sa opäť zahrám s mojím bratrancom.
Zuzanka, 9 rokov, ZŠ Strážnická

Škola doma je lepšia v tom, že nemusím skoro vstávať a obliekať sa. Chýba mi však tabula, lavice, spolužiaci, prestávky a zábava so spolužiačkami. Teraz, doma častejšie tvorím, hrám sa so sestrou, pozerám programy a súťaže v televízii. Teším sa na stretávanie, chodenie do školy a na krúžky, na panie učiteľky, na výlety a na zmrzlinu. Teší ma, že sa za posledné dni očistilo ovzdušie.
Ema Macháčková 10r., ZŠ Štvorlístok

Vzal mi kamarátov, školu, návštevy. Dal nám viac chodenia do prírody a viac športovania. Mám čas sa naučiť nové veci, prvýkrát som sama uplietla a upiekla vianočku. Trávim viac času s rodinou, mám viac času na veci, čo ma bavia a na veci, ktoré inokedy nestíham. A tiež mám viac času na upratovanie a záhradu. Máme šťastie, že sa to stalo na jar, je slniečko a dlhý deň, v zime by nám bolo oveľa horšie.
Eliška Macháčková, ZŠ Štvorlístok

Škola cez internet by asi mohla v budúcnosti existovať, avšak dúfam, že ja už budem veľká a do školy už chodiť nebudem. Keď toto všetko skončí, najviac sa teším hlavne na babku a dedka a na celú rodinu.
Laura Kapráliková, II.D, ZŠ Vajanského

Keby sme sa učili doma, deti by menej vedeli, neboli by také múdre. Avšak zase som s rodičmi, môžem sa učiť aj na dvore, keby som bola v škole, nemusím stále pozerať do počítača. Počas karantény som sa naučila šiť na šijacej mašine, štrikujem, maľujem, hrám sa s bábikami, chodíme veľa do prírody.
Silvia Kvaltínová, II.D, ZŠ Vajanského

Škola doma je pre mňa lepšia v tom, že si môžem robiť úlohy kedy chcem, ale nenahradí našu pani učiteľku, ktorá nám úlohy a zadania vysvetľuje zaujímavo a pútavo.
Michal Martinček, II.D, ZŠ Vajan.

Lepšia je škola doma, nepíšeme žiadne písomky, učenie sa dá rozložiť ako potrebujeme. Doma však nemáme veľkú tabuľu, spolužiakov a pani učiteľku. Náš najväčší koníček je futbal, ten teraz môžeme hrať len na našom dvore.
Bratia Kubko a Maťko Papánkovci, II.D, ZŠ Vajanského

Baví ma, keď nám pani učiteľka dáva úlohy cez Kozmix.sk, no nemôžem chodiť na moju obľúbenú výtvarku do mesta, do obchodu, či s kamarátmi na zmrzlinu, ani do kina na nové filmy. Otravuje ma nosiť rúško, je mi v ňom horko. Pre bábiku som ušila som sukňu a tričko. Podľa You Tube trénujem balet, na všelijaké pesničky. Stiahla som si aj aplikáciu na tablet Flipaclip, kde si kreslím animované filmy. Teším sa, keď budem zase s kamarátmi. Ukážem im naše morčiatka a budeme sa spolu zasa blázniť.
Naďka Špírková, II.D, ZŠ Vajan.

Podľa mňa by škola nemohla fungovať iba cez internet, nemohli by sme mať napríklad telocvik a pri väčšej skupine detí už by som si to nevedel predstaviť. Teraz najradšej behám po záhrade a niečo majstrujem, kopem, hrabem sa v hline. Každý deň chodíme na prechádzky alebo bicyklujeme. Viac si môžem čítať a hrať sa, viac pomáhať mamke v domácnosti a tvoriť. Veľmi sa už teším na starých rodičov, na pani učiteľku, na svojich spolužiakov – Tomáškov, Matúška, Alexa, Janíčka, Martina, Adama. Teraz si to budem vážiť viac, lebo táto karanténa nám ukázala, že aj obyčajné veci sú neobyčajné a vzácne.
Tomáš Danihel, 3.C, ZŠ Vajan.

Hnevá ma, že sa svet akoby zastavil. Učiť sa doma nie je taká zábava ako v škole. Len nemusím nosiť moju ťažkú školskú tašku. Našťastie, máme dom, ktorý je vo voľnej prírode, vo vinohrade a môžem sa hrať vonku na slniečku. Leziem na stromy, s mamičkou sadíme rastlinky, pozorujeme vtáky, chytáme jašteričky, … Ako hovorí môj ocino, máme sa viac ohľaduplne správať k prírode a zvieratkám, sadiť stromy a rastlinky. A ako hovorí moja mamička, keď zdravo žiješ, ješ, hýbeš sa, žiadny koronavírus ťa nemôže prekvapiť.
Alžbetka Lokšová, 3.C, ZŠ Vajan.

Myslím si, že škola cez internet nedokáže nahradiť naozajstnú školu. Nedajú sa nahradiť pomôcky, ktoré nám pani učiteľka vyrába (plagáty, nástenky, kartičky) a hry, ktoré nám vymýšľa. Doma mám zase viac času na čítanie, hranie na klavír, hranie spoločenských hier s rodičmi. Veľa času trávim v kuchyni, rada pomáham maminke s varením. Mám viac času byť vonku v záhrade. V kontakte sme viaceré kamarátky, najviac s Alžbetkou. Táto situácia s koronavírusom mi priniesla ponaučenie, že musíme byť disciplinovaní, že si musíme navzájom pomáhať, dodržiavať hygienické pravidlá. V tejto chvíli si najviac robím starosti o starých ľudí.
Julka Tallová, 3.C, ZŠ Vajanského

Mám oveľa viac času. Môžem sa venovať svojim koníčkom, ako je napríklad tanec krump, break dance, … Hrám sa aj s našimi morčiatkami a psíkom, od rána do večera. Často chodíme von, na záhradu, kde si staviame bunkre alebo tancujeme. Večer môžeme ísť neskoro spať a aj ráno sa nemusíme ponáhľať do školy a do práce. Naučila som sa veľa nových vecí, už viem uvariť krupicu. A čoho sa najviac bojím je to, že nebudeme môcť ísť v lete na dovolenku k moru. Ja dovolenky zbožňujem! Priznám sa, že sa mi už celkom nechcú robiť školské úlohy. Je mi smutno, že teraz nechodím aj na moje super krúžky – výtvarku a tanec. Aj že sa nestretávam s babkou a dedom. Aj im je veľmi smutno.
Svetlana, 4.A, ZŠ Vajanského

„Škola doma“ je lepšia v tom, že môžem spať do pol ôsmej a keď sa učím cez internet, tak si sám určujem kedy sa budem učiť a kedy mám voľno. A nemám stres pri písaní písomky, keď ju píšem cez internet. Teraz, doma viac chodím na prechádzky, na kolo a do prírody. Hrám na husle, každý deň 40 minút a dvakrát do týždňa chodím s tatkom hrať tenis. Čo mi koronavírus dal? Trocha viac času.
Lukáš Danihel, 4.A, ZŠ Vajan.

Zo školy mi chýba naša interaktívna a magnetická tabuľa, ako aj iné pomocné vyučovacie pomôcky našej pani učiteľky. Chýbajú mi spolužiaci, najmä Alenka, Ester a Sofia, s ktorými som stále v kontakte cez Skype. Vidíme sa, počujeme sa a vieme takto vytvoriť super zábavu, veľa sa nasmejeme. Verím, že ľudia si začnú vážiť prírodu, slobodu a jeden druhého.
Tomáš Kubík, 4.A, ZŠ Vajanského

Koronavírus mi dal kopu voľného času 🙂 Nemal som čas každý deň chodiť s bratmi von a teraz mám!
Marek Helt, 4.A, ZŠ Vajanského

Môžem sa venovať svojim záľubám, čo som nestíhala. Ale osobne sa nemôžem stretnúť so spolužiakmi a kamarátmi. Čo sa vyučovania týka, moji učitelia sú zhovievaví, milí, ..a vždy mi napíšu niekoľko povzbudivých slov.
Adela Blahová, 5.ročník, ZŠ Vaj.

Pravdupovediac, tešila som sa, že nepôjdem do školy, no trvalo to asi len týždeň. Keď sa svet vráti do normálu, tak sa najviac teším na kamarátky a na rodinu, ktorú momentálne nemôžem vidieť. Najväčšie ponaučenie, ktoré z toho vyplýva, je, že zdravie a sloboda sú to najcennejšie, čo máme.
Sofia Zakuťanská, 5.D, ZŠ Vajan.

Lepšie je, že mám viac času na veci, na ktoré som čas nemala, horšie je, že v skutočnej škole nám to učenie učitelia viac rozširujú. Doma sa nedajú nahradiť spolužiaci. Mám však veľmi veľa vecí, ktoré teraz robím, predtým som nemala na ne čas – viac čítam knihy, dlhšie spím, som viac na mobile, … Každý deň sa venujem tancu, takže tancujem stále.
Evelyn Guothová, 5.C, ZŠ Vajan.

Myslím si, že v budúcnosti bude škola iba cez internet. Pre mňa je škola doma lepšia v tom, že máme menšie riziko nákazy, horšia je v tom, že sa nemôžeme stýkať s kamarátmi a učiteľmi. Sme v kontakte len cez Messenger. Doma sa viac hrám s mojím psom a vyrábam náramky.
Kristína Holubíková, 5.C, ZŠ Vaj.

Koronavírus mi dal nudu a viac času s rodičmi. Mali by sme sa normálne stretávať. K životu treba fyzický kontakt. Oproti normálnej škole mi chýba poriadne vysvetlenie učiva a kamoši. Aspoň, že každý večer si voláme v skupine. Neverím, že to hovorím, ale teším sa na školu a na chodenie bez rúšok.
Zuzana Šebestová, 6.C, ZŠ Vajan.

Škola mi doma veľmi nejde a bojím sa, že keď prídem do školy, nebudem nič vedieť, ale lepšie teraz je, že môžem mať na tie úlohy svoj vlastný čas. Cvičím gymnastiku a tancujem a všetkému venujem tak pol hodinku. Keď to skončí, určite sa teším na to, keď budem môcť cestovať do Brna za tatkom a rodinou, lebo mi chýbajú. A teším sa aj na školu .
Emma Procházková, 6.C, ZŠ Vaj.

Koronavírus mi dal možnosť a čas viac sa naučiť v domácnosti. Teraz pomáham v domácnosti, tancujem, niekedy robím gymnastiku a aj čítam knižky. Škola doma je dobrá v tom, že si tie poznámky a úlohy môžem spraviť aj neskôr. Horšia v tom, že keď si píšem poznámky a úlo-
hy, niektorí to nepochopia tak ako v škole. Je to však teraz všetko treba a keby niekedy náhodou prišiel ďalší vírus, tak budeme aj na neho pripravení.
Nikol Komínková, 6.C, ZŠ Vajan.

Koronavírus mi zobral prechádzky s mojimi kamarátkami a dal mi to, že si dokážem užívať slobodu. Začala som sa viac venovať mojim psom. Venujem sa aj klavíru. Škola doma je podľa mňa zlá. Niekedy nám to rodičia nevedia vysvetliť, lebo oni sa to učili inak a mi sa to učíme inak.
Terézia Regásková, 6.C, ZŠ Vajan.

Karanténa mi vzala možnosť pohybu vonku a dala mi, že sme celá rodina pohromade. V domácej škole mi chýba ten pocit, keď vás učiteľ vyvolá a vy odpoviete na jeho otázku správne. Teraz sa venujem viac sestre a štyri hodiny denne cvičím svojho psíka. Úprimne, nejako veľmi nevnímam, že život nie je v normále. Takýchto vírusov už bolo veľa a ľudstvo sa aj tak nepoučilo, takže ani teraz sa nikto pravdepodobne nepoučí.
Dominik Jankovič, 6.C, ZŠ Vajan.

Obdobie koronavírusu mi zobralo veľa – stretávanie sa, cestovanie. Chýbajú mi moje kamarátky, s ktorými som chodievala von, najmä, keď som išla venčiť môjho psíka. Takto chodím sama, aj to nie na dlho. S kamoškami si aspoň každý deň voláme a sme spolu na internete. Teraz sa už túžim vrátiť späť do školy. Je to náročná situácia, ktorú musíme všetci prečkať, inak sa ešte viac zhorší, … Do budúcna už viem, že na školu už NIKDY nadávať nebudem a myslím si, že si všetci budeme viac vážiť všetko, čo máme.
Eva Ružičková, 7.A, ZŠ Vajan.

Podľa môjho názoru nám planéta dala najavo, že sa o ňu dostatočne nestaráme. Vyrubujeme lesy, používame veľa plastov. Jeme veľa mäsa a zbytočne cestujeme každý deň autami. Koronavírus nám zobral slobodu cestovať po svete. Musím dokonca rozmýšľať, či môžem ísť nakúpiť potraviny teraz alebo nie, lebo teraz nakupujú dôchodcovia. Nemôžeme športovať, všetci musia robiť svoju činnosť individuálne. Naopak, dal nám to, že sme konečne začali tráviť čas s rodinou, a to je najviac. Začali sme chodiť viac do prírody a sme na čerstvom vzduchu. Veľa vecí som počas toho ako som chodila do školy nestíhala, napríklad cvičiť, upratať si skrine a pomáhať rodičom.
Karolína Bartošová, VII.A, ZŠ V.

Koronavírus nám väčšinu vecí vzal, pretože nemôžeme chodiť von a ani do školy. V budúcnosti by určite mohla fungovať škola cez internet, ale normálne je to lepšie. Horšie je to v tom, že tých úloh je veľmi veľa a niektoré sú aj dosť ťažké. Po karanténe sa najviac teším na nové zážitky.
Karolína Kutálková, 7.A, ZŠ Vaj.

Už sa teším nato, kedy zase naživo uvidím svojich spolužiakov a kamarátov, i keď, poviem pravdu, že učenie z domu, cez internet ma celkom zaujalo. Horšie to bolo s rodičmi. Niekedy nevedeli učivo vysvetliť tak ako skúsený pedagóg. Doma sa venujem futbalovému tréningu, ale nie je to také ako na reálnom ihrisku. So spoluhráčmi z futbalového tímu, aj so spolužiakmi z triedy sme v kontakte aspoň cez sociálne siete. Teším sa na to, že sa s nimi stretnem a život sa vráti do normálnych koľají.
Eduard Mikula, 7.A, ZŠ Vajan.

Treba si vážiť všetko to, čo je pre život najdôležitejšie. Škola cez internet nie je zlá vec, ale chodiť do školy je lepšie. Doma si musíme všetko potrebné k učivu nájsť, preštudovať, čo znamená, že to zaberie viac času a je to vyčerpávajúce. Doma sa nedajú nahradiť napríklad rôzne testy a pokusy, tie v škole skúšame naživo. Myslím, že táto skúsenosť s vírusovým ohrozením mi prinesie také ponaučenie, že si treba vážiť všetko, čo máme okolo seba. Môžeme byť radi, že máme to, čo máme, lebo všetkého je dostatok.
Nico Mylopoulos, 7.A, ZŠ Vajan.

Teraz, keď sme od trinásteho marca doma, tak som to najskôr bral ako prázdniny. Zo školy dostávame každý deň úlohy, a tak mám taký zvláštny, skôr zmiešaný pocit – ani prázdniny ani škola, no niečo medzi tým. Musím sa priznať, že sa mi táto situácia vôbec nepáči. Po dvoch týždňoch domáceho vyučovania, cez internet, to naozaj nie je ono. Chýbajú mi spolužiaci, škola a naozaj aj niektoré panie učiteľky. Dozvedel som sa, že na tú chorobu neumierajú žiadne malé deti, ale najohrozenejšou skupinou sú naši seniori. Z tohto som veľmi smutný, pretože moju babinu a deda som nevidel od Vianoc. A to je pre mňa najhoršie, pretože moju babinu veľmi ľúbim a už by som ju aj rád vystískal. Je mi do plaču, keď si spomeniem, že aj darček, ktorý som mal od nej k narodeninám dostať, mi poslala po mojej tete. Preto by som na záver chcel vyjadriť moju túžbu, aby sa toto obdobie čo najskôr skončilo a aby sme sa mohli vrátiť ku všetkému, čo nás tešilo, ako napríklad stretnúť sa so svojimi najbližšími, zahrať si so spolužiakmi futbal na telesnej, alebo ísť si zahrať florbal s kamarátmi, …
Adam Šajánek, 7.A, ZŠ Vajan.

Vírus nám vzal mnoho vecí, napríklad obchody, niektorým zdravie, školy a prácu. Keď nie je práca, tak ani peniaze. No, ale čo nám dal? Tak, za mňa napríklad to, že si mám vážiť moje zdravie a zdravie mojich blízkych! Doma sa nedá nahradiť učenie s učiteľmi, podľa mňa je lepšie, keď to vysvetlí učiteľ než rodič. Mojím koníčkom je hlavne spev, ktorému sa venujem skoro celý deň, pretože si spievam aj pri učení alebo upratovaní.
Karin Mikušová, 7.A, ZŠ Vajan.

KORONA

Kde sa vzala, tu sa vzala
Korona nás pohltala.
Školy brány zatvorili
do nich nás už nepustili.
Rúško na tvár hneď si daj
ochrániš sa aj ty sám!
Školu online doma máme,
zrazu všetko nestíhame.
Chýbajú nám kamaráti,
ale „face time“ čas nám kráti.
Vírus spolu porazíme
a babičku navštívime.

Lukáš, Emma a Ester Danihelových, ZŠ Vajanského

Myslím si, že každý z nás dúfa v to, že sa dnešná situácia čo najskôr ukľudní. Mne osobne táto skúsenosť s ochorením priniesla veľa ponaučení, napríklad, žeby sme mali dodržiavať hygienu a nemali by sme túto situáciu brať na ľahkú váhu, pretože sa stále zhoršuje.
Viktória Zapletalová, 7.A, ZŠ Vaj.

Veľmi mi nenapadá, čo nám vírus dal, okrem hygienických návykov. Tým, že nemôžeme chodiť von, tak je nám aj to voľno na nič. Na druhej strane mám viac času pozerať filmy, ktoré som si chcela už dlho pozrieť. Viac sa venujem kresleniu a hraniu na gitare. Ťažko povedať, či si z tejto skúsenosti odnesiem ponaučenie. Samozrejme, sme si všetci konečne navykli na základné hygienické
návyky.
Tereza Mundová, 7.A, ZŠ Vajan.

Mňa osobne celkom mrzí zrušenie všetkých športových udalostí, ktoré som navštevoval, či sledoval v televízii. Postupne si začínam uvedomovať aj dôležitosť návštevy školy. Pandémia však priniesla aj niektoré pozitíva. Trávime viac času doma, spoločne s rodinou. Sme svedkami aj zvýšenej digitalizácie sveta: online učenie, koncerty cez internet a mnoho ďalšieho. Aby som sa však doma úplne nezbláznil, snažím sa každý deň aspoň na hodinu vybehnúť do prírody, či už na bicykli alebo peši. Najviac sa teším na stretnutie so spolužiakmi, ale aj na školu. Po tejto skúsenosti by sme mali byť obozretnejší a vážiť si každú chvíľu, ktorú strávime vonku.
Martin Mertel, 8. ročník, ZŠ Vaj.

KORONAVÍRUS

Koronavírus to je mor,
všade je smútok, žiaľ a boj.
Rúško na tvári
slzy zachráni.
Rukavice na rukách,
ľud jasá ako na hubách.
Myslím, že to mám,
Boh ľudu pomáha.
Koronavírus bude preč,
už nám nebude brániť
ísť s deťmi do trávy.
A plávať môcť budeme,
no koronavírus tu nebude.
Buďme šťastní za to, čo máme.
Rúško, rukavice majme
a náš ľud ochráňme!

Anabela Kozaiteková, 6.C, ZŠ Vajanského

Môj názor na túto chorobu je, že sme si ju zaslúžili. Mysleli sme si, že si môžeme kúpiť všetko a teraz sme si uvedomili, že opak je pravdou. Prestali sme si vážiť prírodu a teraz je opäť vzácna, prestali sme si vážiť starých rodičov a uvedomujeme si, akí sú zraniteľní. Peniaze boli pre ľudí všetko a je načase, aby sme si uvedomili, že bez zdravia peniaze nemajú zmysel. Pamätám si, ako sme sa rozprávali o chrípkových prázdninách a boli sme smutní z toho, že nebudú. Pán učiteľ nám vtedy povedal, že máme byť šťastní, že sme zdraví. Akoby naša planéta vypočula naše prosby.
Darina Mikulová, 8. ročník

Odrazu sa naše každodenné činnosti zmenili. Zo začiatku sme sa radovali, že sa škola zavrela, no, keby som sa pozrela do budúcnosti a zistila, ako to bude pokračovať, tak myslím, že by som z toho nebola taká nadšená. Koronavírus nám zobral slobodu a priniesol nám premrhané dni nášho vzácneho života. Ja som aspoň začala maľovať na plátno a taktiež som vytiahla môj starý waveboard. Našťastie, som v kontakte takmer so všetkými spolužiakmi, pretože máme vytvorenú skupinu. Táto situácia nám dala ponaučenie, že si máme vážiť aj maličkosti a že veci, ktoré sú pre nás samozrejmosťou, sú naopak veľmi dôležité.
Karolína Bahýlová, 8. roč., ZŠ V.

Od detstva mám rád parné vlaky, avšak kvôli situácii, ktorá teraz nastala, sa vlakom tak veľmi nevenujem. Našťastie, pred rokom a pol som začal čítať príbehy od ľudí na internete, čiže, čítam bez problémov aj pol dňa. Táto skúsenosť mi priniesla ponaučenie, že normálny život sa môže človeku v okamihu otočiť hore nohami. Ešte pred dvoma mesiacmi sme o tom víruse žartovali a ani vo sne nám nenapadlo, že by to mohlo takto dopadnúť.
Juraj Macháček, 8. ročník, ZŠ V.

Vzal: kamarátov, krúžky, nakupovanie, výlety, dovolenky, tábory, sociálny život. Zistila som, ako je dôležité vážiť si starých rodičov a kamarátov, lebo život bez nich je úplne iný.Dal: viac času pre seba, pre rodinu, pre veci, na ktoré som nemala čas, ešte keď tu vírus nebol. Začala som viac čítať knihy, pozerať seriál, spraviť si poriadok v izbe a šatníku, ísť si zašportovať do prírody, tráviť čas s rodinou, upiecť koláč, … Pred karanténou som mala šesť koníčkov a venovala som im všetok môj voľný čas. Počas karantény si chodím so sestrami zašportovať do prírody a dvakrát do týždňa mám online hodiny spevu cez aplikáciu zoom.
Ester Danihelová, 8. ročník, ZŠ V.

Môj život pozostáva viac-menej len z hudby, ktorej sa teraz môžem venovať “len cez dráty”, lenže, nie je to také, ako keď som fyzicky so svojimi hudobnými a speváckymi partnermi. Ani zo školy sa nedá nahradiť fyzický kontakt s mojimi kamarátmi a priamy výklad učiteľov. U nás v triede však začala fungovať aj spoločná práca, keď niekto niečomu nerozumie, ostatní mu to radi vysvetlia. Po zrušení obmedzení sa teším na svoj starý kolobeh, ako každé ráno budem nadávať, že zasa ma čaká náročný deň. Avšak, hlavne sa teším na to, že budem môcť chodiť na rôzne sústredenia, vystúpenia a súťaže a na pani učiteľku Evu Rybárovú, ktorá ma učí klavír, a na najsuprovejšieho vedúceho a učiteľa kontrabasu Miroslava Buzrlu. A, samozrejme, aj na všetko ostatné.
Aneta Vávrová, 9. ročník, ZŠ Vaj.

CORONA

Prišla k nám raz choroba,
voláme ju Corona.
Prišla len tak nečakane,
jedného dňa nepozvane.

Nakaziť sa nechce nik,
ani ujo zdravotník.
Treba robiť opatrenia,
vyhlásiť škôl zatvorenia.
Už musíme nosiť rúška,
gumičky si dám za ušká.
Keď nemusím, nejdem von,
ani ty a ani on.

Musíme sa s tým potrápiť
a možno aj Zem zachrániť.

Denisa Abelovičová, 6.C, ZŠ Vajanského

Je to fajn, že môžeme byť doma, avšak, keď už sme doma príliš dlho, tak to všetkých omrzí. So spolužiakmi som v kontakte len cez správy a keď si už zavoláme, naše hovory trvajú dlhé hodiny. Teším sa na osobné stretnutie so svojimi spolužiakmi a dúfam, že už to dlho trvať nebude.
Simona Bartošková, 9. roč.,ZŠ V.

Koronavírus mi vzal veľa zážitkov a chodenie na krúžky, naopak dal mi čas s rodinou a našimi zvieratkami. Učenie doma má svoje výhody aj nevýhody, pretože mi nemá kto vysvetliť učivo, ktorému nie vždy rozumiem. Raz do týždňa mám online hodiny klavíra, ale nie je to také dobré ako v základnej umeleckej škole. Som v kontakte so spolužiakmi, s kamarátkami si aj telefonujeme.
Beáta Bartalová, 9. ročník, ZŠ V.

Môj sociálny život sa pomaly vytráca. Keby som nemala svoj telefón, pravdepodobne by som sa už zbláznila. Bežný deň je teraz nudný a únavný. Výhodou je, že nemusím skoro vstávať a nikto ma nestresuje. Nemám rada „homeschooling“. Určite má aj svoje výhody, ale všetkých nás izoluje. Ja som extrovert a táto situácia je pre mňa veľmi ťažká. A pre iných podobných ľudí tiež. Z vírusu až taký strach nemám, ale bojím sa, aby to netrvalo mesiace, či roky. Jedna vec je zvládnuť to fyzicky, ale čo naše mentálne zdravie? To ma desí.
Adela Samsonová, 9.C, ZŠ Vajan.

Dal nám určitú zodpovednosť nielen voči iným, ale aj voči sebe a nášmu zdraviu. Vzal nám neresti, bez ktorých vieme žiť a dokážeme sa bez nich obísť. Nikdy si neuvedomíme, čo sa môže stať. Snažím sa dodržiavať opatrenia vlády a už len dúfať, že sa to čo najskôr skončí. Tu ide hlavne o zodpovednosť. S vyučovaním to cez pandémiu inak nejde a musíme to aj rešpektovať. No, neviem si predstaviť strednú školu cez internet, hlavne, keď máme duálne vzdelávanie, čiže, teóriu a prax.
Eliška Reháková, 9.A, ZŠ Vajan.

Škola cez internet sa mi nepáči. Lepšie je, že nemusím sedieť v lavici, môžem kľudne ležať a učiť sa. Viac cvičím a viac sa hrám na PC, hodinu denne behám a viac sa starám o zvieratá.
Jozef Šimlinger, 9.A, ZŠ Vajan.

Koronavírus mi dal viac času na trávenie s rodičmi, ktorí sú kvôli tejto zložitej situácii viac doma ako v práci. Často spolu chodievame do prírody alebo na našu záhradku, kde môžeme voľný čas tráviť v prírode a nie zavretí v byte. Medzi moje koníčky patrí pozorovanie a fotenie prírody. Škola doma mi nevyhovuje v tom, že niektoré učivo by som lepšie pochopila, keby bolo vysvetlené na hodine, učiteľom, nie, keď to mám iba napísané. Škola mi zaberá dosť voľného času.
Lucia Běhalová, 9.B, ZŠ Vajan.

Koronavírus nám určite vzal veľa zážitkov, či v škole alebo mimo. Mnohí z nás už mali naplánované dovolenky alebo školské výlety. My, deviataci, sme prišli o krásnu rozlúčku s učiteľmi a hlavne s najbližšími priateľmi a spoločníkmi. Celý náš kolektív si na konci ôsmej triedy povedal, že rok 2020 bude pre nás výnimočný, pretože je posledný. Veľa krásnych chvíľ sme stratili a ja verím, že ak bude možnosť, tak si ich skúsime aspoň nejako vynahradiť. Ale v tejto situácii sa dá hovoriť aj zo svetlejšej stránky: Tie dni doma, s rodinou a blízkymi, nás môžu veľmi spojiť. Ja sama, ktorá som bývala zatvorená vždy v izbe pri povinnostiach, teraz rada vyjdem na dvor a hrám sa s rodinou rôzne zábavné hry.
Vanesa Hesková, 9.B, ZŠ Vajan.

Mám oveľa viac voľného času na veci, ktoré ma bavia. Domáce úlohy mi netrvajú tak dlho ako keby som bol v škole. Myslím si, že v budúcnosti by sa nemuselo chodiť do školy, ale učiť sa z pohodlia domova. Je to príjemnejšie, menej stresujúce a efektívnejšie.
Viktor Hutta, 9.B, ZŠ Vajanského

V prvom rade mi vzal posledné chvíle strávené so spolužiakmi 9. B triedy, ktoré sme si plánovali užiť naplno. Počas karantény som si však uvedomila, že aj každodenné chodenie do školy, písanie písomiek, skoré vstávanie a deň plný povinností začne po čase chýbať. Mojím vášnivým koníčkom sa stalo šitie na šijacom stroji, ktoré som chcela vyskúšať už dávno, ale nemala som dostatok času. Na začiatku mi to veľmi nešlo, ale teraz už dokážem ušiť rúška, ktoré rozdávam v rodine. Veľmi sa teším, keď sa táto situácia skončí, na kamarátov, rodinu a športovanie. Aj keď vrátenie starého života bude trvať dlhšie, spolu to zvládneme.
Agáta Provazníková, 9.B, ZŠ Vaj.

Pre mňa je „škola doma“ lepšia, pretože na internete sa dá nájsť veľa vecí alebo si môžu spolužiaci pomáhať. Horšia je vtedy, keď nejde internet a môžem na niečo zabudnúť. Okrem toho môžem dlhšie spať, viac byť vonku a kresliť, ale veľa sa tomu teraz nevenujem. Keď sa život vráti zase do „normálu“, neteším sa asi na nič. Mne sa to takto páči.
Patrícia Rajčáková, 9.B, ZŠ Vaj.

ŠTUDENTI

Reakcie študentov gymnázia boli veľmi zaujímavé predovšetkým miestom, ktoré oni sami zaujímajú v spoločnosti. Ešte žiaci, avšak už osobnosti, ešte bez vlastnej rodiny, avšak už vlastne dospelí, so slobodnou dušou, ale už zodpovední a na prahu života. Zodpovednosť dokazuje ich aktivita v ich dobrovoľníckej organizácii Gympel pomáha, v ktorej spolupracujú s mestom a svoj voľný čas vymenili za pomoc občanom Skalice, či už pri distribúcii rúšok alebo pri nákupoch pre dôchodcov. Ďakujeme za ich aktivity a príspevky.

Určite nám to dalo zažiť niečo, na čo sme neboli pripravení. Dalo nám to čas zostať doma a spoznávať naše koníčky, ktoré sme možno zanedbali alebo doteraz ani neobjavili. Kvôli učeniu a neustálemu chodeniu do školy som už napríklad nestíhal maľovať, až som prestal úplne. Po niekoľkých dňoch som si povedal, že sa k tomu vrátim. Taktiež paradoxne trávim viac času s priateľmi. Dalo nám to možnosť oceniť prírodu. Dalo nám to pocítiť prečo si máme vážiť to, čo máme a že ten jeden „blbý“ večer s priateľmi je naozaj dôležitý. A nám, školákom to dalo novú skúsenosť, keď sa nemusíme každé ráno hrnúť do školy, ale otvoríme internet, pozrieme si zadania a ďalej komunikujeme s učiteľmi. Ešte možno tak dva mesiace dozadu by pre mňa škola cez internet bola niečo, čo by mi ani nenapadlo. Avšak, tie atlasy, staré kostry a naložené príšerky, či tie ihlany a kocky, alebo chemické „labáky“, to nikto len tak doma nenájde. Ako „dar“ od vírusu sme dostali kopu voľného času. Dalo by sa aj povedať, že skoro všetok čas. V tejto dobe nie je také ťažké nahodiť si internet a začať skupinový hovor, ktorý u nás kľudne aj trvá celý deň. Taktiež sme si zaviedli niečo, čo sme chceli zrealizovať už dávnejšie, no nikdy na to nebol čas. Len si tak, vždy každý na hodinu sadneme k svojmu PC a spoločne pozeráme seriál. Znovu som začal s maľovaním. Nie je to nič, čo by som mal striktne naplánované, no v tom je aj čiastočne to čaro tých voľnejších dní. Človek si môže len tak spontánne niečo zmyslieť a realizovať sa. Užitočná lekcia, ktorú sme dostali je, že vždy je niečo, čo sa môže stať, čo nikto nemohol predvídať. Je už len na ľuďoch ako sa zachovajú a prispôsobia.
Radovan Blaha, Gymnázium

Myslím si , že táto situácia nás minimálne prinútila sa viac zoznámiť s internetom a začať používať rôzne spôsoby komunikácie. Nemyslím si však , že sa dá takto fungovať. Určite je to lepšie v tom, že človek si sám zorganizuje svoj deň. Mne konkrétne to takto viac vyhovuje než presne určený čas, ktorý musíme stráviť v škole. Na druhú stranu, človek sa potrebuje socializovať a tráviť čas s ľuďmi, vytvárať si spomienky a zážitky, čo osobne mne, ako študentke posledného ročníka, bude chýbať najviac … Zo situácie sa snažím vyťažiť čo najviac. Čítam knihy, ktoré som dlho odkladala, chodím viac do prírody, učím sa variť nové jedlá, … Hlavne sa snažím čo najviac športovať a hýbať sa, pretože to nikdy nie je na škodu. V neposlednom rade mám konečne čas sa viac venovať prípravám na vysokú školu. Naučila som sa vážiť si maličkosti, ľudí, to, že môžem chodiť do školy a žiť normálny život. Preto by sme si mali pomáhať ako najviac sa dá, a hlavne si uvedomiť, že nič nie je samozrejmosť a že o život aký ho poznáme môžeme kedykoľvek prísť. Preto nosme rúška, umývajme si ruky, zostaňme doma a majme sa radi.
Danielová, Gymnázium

Vzal mi kamarátov a moje záľuby. Dal nám pocit súdržnosti v rodine. Som častejšie na záhrade a môžem sa viac venovať nášmu psovi. Hrám futbal a nakoľko máme väčší dvor, tak aspoň trénujem a strieľam po chvíľkach, denne asi dve až tri hodiny. „Škola doma“ pre mňa nemá nič pozitívne, možno iba to, že môžem dlhšie spať. V budúcnosti by fungovať mohla, no, niektoré deti nemajú k dispozícii technické pomôcky ako počítač, internet a nemôžu si to dovoliť. A strácal by sa kontakt a vzťahy medzi deťmi. Už sa teším na všetko, čo mám teraz zakázané – chodiť k rodine, cestovať, chodiť do školy a na tréningy. Myslím si, že všetkým ľuďom to prinesie ponaučenie vážiť si všetko, čo dovtedy bola pre nás samozrejmosťou.
Alex Drinka, prima, Gymnázium

Škola doma je horšia v tom, že niektoré veci mi zaberú oveľa viac času ako keby som sa im venovala v škole. Avšak aj tak mi ostáva čas na čítanie kníh, na pečenie, pozeranie filmov, seriálov, na hranie hier a hlavne na spánok. Tiež hrám tri – štyri hodiny za týždeň na flaute. Po tom všetkom sa teším, že budem môcť ísť von s priateľmi, do kina, navštíviť sestru, …
Hricová Monika, Gymnázium

Chýba mi, že sa nemôžem stretávať s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. A ako ďalšie určite aj prítomnosť pri svätej omši a iných duchovných akciách. Na druhej strane mi to však dalo určite viac času pre seba, na rozmýšľanie, cvičenie, na rozvoj, spánok a podobne. Podľa môjho názoru, ak by škola fungovala len cez internet, veľa žiakov by malo problém porozumieť niektorým predmetom. Niekedy učitelia posielajú viac učiva, ako by sme stihli urobiť na hodine. Na druhej strane si môžem rozvrhnúť, čo si kedy spravím. Venujem sa koníčkom – maľovaniu alebo čítaniu. Väčšinou tomu venujem svoj čas po splnení povinností. Vírus by mohol priniesť predovšetkým to, že si ľudia uvedomia hodnotu zdravia, vecí, ktoré sa zdajú byť samozrejmé a toho, že hodnota peňazí nie je až taká veľká ako sa zdá byť.
Kudláčová, Gymnázium

Koronavírus mi vzal priateľov, pretože bývam za hranicami a nemôžem za nimi chodiť. Na druhej strane, urobila som veľa vecí, ktoré som doteraz odkladala, našla sa som si svoju rutinu, v ktorej sa zameriavam na školu, cvičenie, maľovanie, čas s mojimi bratmi. Experimentujem v kuchyni a pomáham viac v záhrade. Je mi ľúto, že sa nemôžem venovať mnohým záľubám. Hrám tenis a chodím na výtvarnú, avšak klub aj škola sú za hranicami a ja k ním nemám prístup. Štúdium doma nás možno učí samostatnosti, ale pochopenie a najmä zapamätanie si učiva je oveľa náročnejšie. Na začiatku som mala veľké problémy sa k učeniu dokopať. Teraz to ani tak nerobím pre učiteľa ako pre seba, už mám nejaký systém, ale učenie mi trvá hrozne dlho. Myslím si, že v budúcnosti budem viac počúvať učiteľov v škole ako potom doma vyhľadávať na internete „ako sa to robí“, a taktiež napríklad otec alebo mama viac ocenia, keď pomôžem v kuchyni alebo v záhrade, ako keď budem pozerať v izbe seriály.
Patrícia Ptáčková, septima, Gymn.

Teraz robím viac domácich prác, naučila som sa veľa užitočných vecí a mám viac času na rodinu. Väčšinu času trávim čítaním kníh a prechádzkami v prírode. Za jeden deň stihnem prečítať knihu, ktorá má viac ako dvesto strán. Táto skúsenosť mi poučenie už priniesla. Pochopila som, že pre šťastie nepotrebujem veľa, stačí mi stretnutie s najlepšou priateľkou. Takisto sa pokúsim žiť menej konzumným spôsobom života a viac pomáhať tým, ktorí to potrebujú.
Adela Butašová, Gymnázium

Ľudia, ktorí ma doteraz obklopovali mi veľmi chýbajú. No, koronavírus mi niečo aj dal. Začala som pracovať v našom vinohrade, naučila som sa rezať drevo, robiť plot a presádzať kvety. Uvedomila som si, že bez ľudí okolo nás je to veľmi ťažké. Keď sme doma, spraví sa určite menej ako v škole. Na učenie sa neviem tak veľmi sústrediť. A, samozrejme, chýbajú mi spolužiaci. Keďže teraz nechodím ani do školy a ani na tréningy, tak trénujem doma, mám individuálne plány. Čítam knihy, na ktoré som nikdy nemala čas, počúvam hudbu, učím sa s bratom a viac sa venujem svojmu psíkovi. Nikto nevie kedy to skončí. Všetci o tom rozprávajú a už mi to je nepríjemné. No, je to realita. Po tom všetkom určite ako prvé pôjdem navštíviť mojich starých rodičov. Už sa teším do školy, na tréningy a na ľudí, ktorí ma bežne obklopujú.
Laura Horniaková, I.B, Gymn.

Venujem sa viac cvičeniu. Moji susedia majú malú posilku, kde trávim polovicu svojho času. Je to fajn, som tam sama a robím, čo ma baví. Niekedy si idem zabehať, na čo som predtým nemala vôbec čas. So spolužiačkou, ktorá je taktiež z Unína, chodíme venčiť svojich psíkov. A, samozrejme, trávim viac času s rodinou. Veľké mínus je, že nemôžem navštevovať babku, ktorá je chorá a chcela by som s ňou tráviť viac času. No, pre jej bezpečie tam s rodinou nechodíme. Celkovo sa naše životy veľmi zmenili. Na druhej strane, ľudia sa začali nad sebou zamýšľať a začali si viac vecí vážiť.
Nina Dinková, Gymnázium

UČITELIA

Na tomto mieste by sme radi poďakovali všetkým učiteľom, ktorí si aj v tejto dobe urobili čas a prispeli svojim názorom. Vieme, že po ich práci v celkom novej situácii, niektorým nasleduje druhá práca, rodičovsko-učiteľská. Chceme poďakovať aj učiteľom staršej generácie za ich odhodlanie zvládnuť zo dňa na deň nápor techniky, ktorá je ich žiakom a študentom naopak tak známa a samozrejmá. Určite to nebolo jednoduché. Cítiť, že, napriek tomu ako sa to na začiatku javilo, toto určite prázdniny pre nikoho neboli.

Tak ako všetkým, aj mne koronavírus zobral slobodu a dal mi viac času. Snažíme sa čo najlepšie učiť cez internet, no, mám rada osobný kontakt so žiakmi, vzťahy, pomalší postup. Lepšie je, že je kladená väčšia zodpovednosť na deti. Viem si to predstaviť v prípade choroby, že by sa žiaci pripájali na hodiny, aby lepšie pochopili zameškané učivo. Využívam všetky možné dostupné stránky, portály, online webináre, … Dobré je, že naša škola sa snažila zabezpečiť všetky deti, aby sa mohli pripájať na online hodiny. Napriek tomu, že nechodím do práce, veľa času na záľuby mi neostáva. Oveľa náročnejšia a istým spôsobom nová je príprava na hodiny. Možno po večeroch viac čítam, keď neskoršie vstávame. I tak sa veľmi zase teším do školy. Chýba mi energia, ktorou ma žiaci nabíjajú.
Lucia Macháčková, učiteľka Via Humana a mama detí ZŠ Štvorlístok

Už som si niekedy hovorila, čo nás zastaví, aby sme neboli takí uponáhľaní. A môj svet sa nečakane zastavil. Každý z nás mal toľko plánov, čo treba stihnúť ešte do konca školského roka, aké akcie nás čakajú, ako sa to všetko zvládne a náhle nič. Nič z toho nie je podstatné, len, aby sme boli zdraví. Zrazu mám čas vnímať naše bezprostredné okolie. Naša obývačka sa premenila na futbalové ihrisko, kde sa pravidelne konajú futbalové zápasy v rámci členov rodiny. Každodenné učiteľské povinnosti zaberú nemálo času – spätná väzba pre deti a rodičov, hľadanie vhodného materiálu na výučbu a súčasne, aby rodičia z toho „nezošediveli“. Naozaj chcem, aby deti trávili ešte dlhší čas ako inokedy za počítačom, telefónom, sledovali rôzne vzdelávacie videá, vypracovali rôzne interaktívne vzdelávacie hry, online testíky, …? Učivo je potrebné precvičiť, upevniť, takže to pomáha teraz nielen deťom, ale aj rodičom. Je to skvelá príležitosť aj pre deti na rozvoj vlastnej samostatnosti, ale aj čitateľskej gramotnosti, kedy sa často musia spoľahnúť sami na seba. A zároveň je tu výzva pre každého z nás niektoré veci zmeniť.
Mgr. Andrea Balážová, ZŠ Vajanského

Začiatky domáceho vyučovania boli rozpačité. Nevedela som si predstaviť ako zladím deti, pracujúcich rodičov, spôsob spoločnej komunikácie a zároveň spätnú väzbu. Mám však šikovné deti a naozaj veľmi ústretových rodičov. Naším spoločným komunikačným prostriedkom je teraz len technika, ale i napriek tomu sa o nich dozviem veľa. Z fotografií, videí, obrázkov a dokonca občas zo schránky vylovím list – naozajstný, nakreslený obrázok alebo papierový tulipán. Dovolím si citovať mamičku, ktorá mi na začiatku našej spoločnej komunikácie napísala: „Učím doma len moje dve deti a vedomie, že budú hlúpe a je to moja vina, sa mi nepáči.“ Tú vetu viem naspamäť. Moje deti nebudú hlúpe. Teším sa na vás, 3. C.
Diana Bundalová, triedna učiteľka 3.C, ZŠ Vajanského

V tomto jedinečnom období mám možnosť a čas rozmýšľať, kto vlastne som a aké smerovanie bude mať moja ďalšia životná púť. Často prehodnocujem svoj postoj k samotnej podstate života a ako biológ myslím na našu Zem, našu matku, bez ktorej by nebola možná moja existencia. Počas týchto dní nášho civilizačného zastavenia sa, Zem očisťuje a regeneruje ako nikdy predtým. Učím v ôsmich triedach odborné predmety a moja práca je dosť sťažená tým, že komunikujem s dvesto žiakmi. Väčšina žiakov má, našťastie, možnosť pracovať s internetom, ak v rodinke táto možnosť nebola, vyriešili sme to s triednou učiteľkou, ktorá úlohy v obálke odniesla do domu. Snažím sa osobne každému z nich napísať niekoľko milých slov a slovne ohodnotiť vypracovanú úlohu. Deti mi odpisujú, želajú zdravie, tešia sa, keď sa opäť stretneme. Krajšiu a hodnotnejšiu odmenu svojej práce si neviem ani predstaviť! Samozrejme, do školy sa veľmi teším, tá pozitívna energia, ktorú dostávam od detí mi chýba.
Emília Ferenczová, ZŠ Vajanského

Prvý príjemný šok bol, že nemusíme skoro ráno vstávať a ísť do práce, budiť deti do školy. Veľkým pozitívom je tiež to, že si čas na prácu môžeme rozdeliť. Stíham sa venovať deťom, domácnosti a popri tom chystať materiály na online vyučovanie pre svojich žiakov. Veľmi mi však chýba priamy kontakt s nimi, okamžitá spätná väzba. Tiež mi chýba kolektív, kolegyne, s ktorými si výborne rozumieme, vieme si poradiť, či len tak „pokecať“. Technicky sprostredkovaná komunikácia nie je vždy ideálna a hoci nám pri homeschoolingu veľmi pomáha, nie je to ono. Nemám pocit, že by som mala zrazu času nazvyš, práce mám niekedy dokonca viac ako v bežnom režime. Rozdiel je však v tom, že môžem pracovať z domu a nie som limitovaná prestávkami. Pre mňa je veľkým prínosom, že máme na seba viac času, nákup stačí urobiť raz za týždeň, užívame si slniečko, chodíme viac do prírody a vôbec neriešime nepodstatné veci, ako oblečenie alebo nový účes. Autá teraz tiež používame oveľa menej, takže karanténa veľmi zásadným spôsobom prospieva životnému prostrediu. Na druhej strane, obávam sa dopadu na ekonomiku a finančnú situáciu našich rodín. Zostáva nám len dúfať, že to nepotrvá dlho.
Mgr. Hana Chválová, ZŠ Vajanského

Skôr ako čo i vírus vzal, by som to nazvala určitým obmedzením. Nastavil mi však pevné priority v živote: zdravie, rodina, pomoc, spolupatričnosť – veci, ktoré sme často brali ako samozrejmosť. Som hrdá na aktivitu našich študentov. To, že sa mladí takto aktívne zapájajú mi dáva nádej, že ľudskosť ešte nevymrela. Vzhľadom na rýchly pokrok v technike by škola kľudne mohla fungovať len cez internet. Naša škola dokonca vyšla v ústrety svojim študentom i zamestnancom a zapožičala notebooky a tablety. Myslím, že po tejto skúsenosti sa online vyučovanie môže bežne využívať v prípadoch dlhodobo chorých. Ako koordinátorka našej Žiackej školskej rady komunikujem so študentami aj teraz, počas karantény a osobný kontakt je to, čo im momentálne chýba asi najviac. Škola je v prvom rade komunita. Ja osobne sa snažím, aby úlohy, ktoré žiakom zadávam, boli skôr kreatívne, využívam práve také úlohy, na ktoré v rámci bežného vyučovania nie je častokrát čas. Napriek tomu, že som aj matkou, snažím sa urobiť si čas aj sama pre seba. Deti mi pomáhajú s domácimi prácami a tak sa môžem venovať aj tomu, čo ma baví. Rada čítam, chodím na prechádzky do prírody a momentálne sa venujem príprave divadelnej hry, ktorú by sme so študentami chceli nacvičiť v budúcom školskom roku. Kreatívnou prácou sa snažím udržiavať pozitívne myslenie. Veľmi sa teším, až sa opäť všetci stretneme „naživo“.
Mgr. Eva Lašáková, Gymnázium

Koronavírus mi, ako učiteľke, vzal možnosť byť v každodennom kontakte so svojimi žiakmi, no, užívam si teraz oveľa viac vlastné deti. Nemyslím si, že by v budúcnosti mohla škola fungovať len cez internet a pevne verím, že to tak nebude. Aj keď, nakoľko všetci moji žiaci reagujú na moje maily a správy, je zrejmé, že prístup k technike a na internet majú všetci. Zásadná zmena v prístupe k vyučovaniu detí, ktoré sú doma, je v tom, že je to pre nás všetkých niečo úplne nové, niečo, na čo nie sme pripravení, “vyškolení” a zastihlo nás to ozaj ako rana zhora. Takže, oveľa viac improvizujeme na oboch stranách monitora. Určite mi ostáva viac voľného času, najmä na spánok, ktorý počas pracovného týždňa obmedzujem často na minimum. Venujem sa deťom, veľa tvoríme, učíme sa pestovať zeleninu, trávime čas v prírode, máme vlastne takú školu hrou. A čítam! Popri vypracovaných zadaniach som sa po dlhom čase čitateľského pôstu dostala ku knihám. Do školy sa veľmi teším. Jednoznačne. Rada odprevadím maturantov do ďalšieho života, lebo viem, že je ťažké čakať a vlastne nevedieť na čo. Teším sa na komunikáciu so žiakmi, prestávky pri čaji i porady s kolegami. Škola je podstatnou súčasťou života. Učiteľského určite!:-)
Mgr. Zuzana Kolštromová, Gymnázium

Koronavírus mi vzal hlavne osobný kontakt s blízkymi ľuďmi, keďže mám dve malé deti a manžel je v zahraničí, sme v jednom „kolotoči“. Verím, že táto situácia sa čoskoro zmení a naše online rozhovory sa zmenia na skutočné objatia. Na záľuby mi momentálne nezostáva žiaden čas. Snažím sa pristupovať k práci zodpovedne. V niektorých triedach sa „stretávame“ na online hodinách. Žiaci sa z toho tešia a podporujeme sa navzájom. Po pozitívnych ohlasoch na hodiny v tom budem určite pokračovať aj naďalej, aj keď je to časovo náročnejšie. Tí žiaci, ktorí pracovali svedomito a zodpovedne v škole, rovnako pracujú aj z domu.
Mgr. Erika Caletková, ZŠ Vajanského

Koronavírus mi vzal možnosť zúčastňovať sa podujatí, ktoré sú pre mňa dôležité, ale zároveň mi dal možnosť hlbšie sa zamýšľať nad niektorými vecami. Je dobré, že deti majú možnosť absolvovať výučbu aspoň online, no, pevne dúfam, že budúcnosť v podobe školy doma nás nečaká. Pre mňa je zásadná zmena v tom, že nemôžem byť deťom nápomocná, keď to potrebujú. Tento online spôsob vyučovania je veľmi náročný. Osobne trávim veľa času najmä prípravou. Je veľmi dôležité, aby každý príspevok, zadanie, úloha, či video, mali svoje opodstatnenie a zmysluplne na seba nadväzovali, ale zároveň boli pre deti zaujímavé. Takže, som rada, keď mi zvýši čas a môžem ho tráviť v záhrade, čo je pre mňa najväčší relax.
Adriana Macháčková, ZŠ Vajanského

Učím prváčikov. Hovorí sa, že prvá trieda je základ a je náročná, ako pre učiteľov, tak aj pre rodičov a deti. Na túto situáciu nebol pripravení nikto. Ako učiť z domu? Je množstvo námetov na internete, no, ja som si zvolila vlastnú cestu. Spájam sa cez Messenger so všetkými deťmi. Nemám ich naraz dvadsať, ako v triede. Spájam ich do skupín a spoločne sa naživo učíme. Deti mením, aby sa navzájom videli všetci. Nechcem, aby stratili medzi sebou kontakt a v septembri sa opäť na seba pozerali ako na cudzích. Zažívame množstvo usmievavých situácií, kedy napríklad príde k žiakovi jeho psík a vytrhne mu pero z ruky, lebo sa chce hrať. Niekedy nefunguje spojenie a musíme si čítať z pier. Vôbec nám to nevadí. Deti si pochvaľujú takéto vyučovanie, lebo sa nemusia prezliekať. Naše hodiny sa začínajú v pyžame, niektoré ešte z postele. Mamička počas vyučovania prinesie svojmu dieťaťu raňajky. Niekedy sedí pred obrazovkou celá rodina a všetci pozorne počúvajú. Nemám pocit, žeby niečo zameškali. Na vyučovanie sa doslova tešia. Doobeda učím deti, ktorých rodičia nepracujú. Poobede nastupujú tie, kde rodičia pracujú. Máme dve fázy. Občas sa mi stane, že sa mi nejaké dieťa prihlási aj na ranné aj poobedné vyučovanie, len sa inak oblečie a myslí si, že sa medzi nimi stratí. Momentálne mi neostáva čas na moje záľuby. Mám pocit, že pracujem oveľa viac. Jediné, čo stíham je navariť obed mojim trom deťom doma. Našťastie sú veľké, učia sa samé. Avšak večer je náš. Minimálne hodinu sa venujeme spoločenským hrám alebo rozhovoru. V minulosti, keď som mala viac času, som sa svojim deťom nevenovala tak ako teraz. Usporiadali sme si čas a naše vzťahy sa ešte viac prehĺbili. Na niečo to bolo určite dobré. Dozvedela som sa od nich toľko vecí, o ktorých som nemala ani poňatia. Tento štandard si chcem ponechať aj do budúcna. Teším sa však už do školy, do práce, potrebujem tých mojich prváčikov
objať, pohladiť, chytiť za ruku, …
Helena Vodičková, učiteľka prvákov, ZŠ Strážnická

Som súčasťou organizačného tímu pre kultúrne a spoločenské podujatia v našej obci, no, všetky sú na neurčito odložené, niektoré i úplne zrušené. Samozrejme, sú tu i osobné komplikácie, napríklad v rámci zdravotnej starostlivosti, predpokladané zhoršenie rodinnej ekonomickej situácie, … Dal mi viac možností byť so svojou rodinou, deťmi, a dal mi viac spánku o hodinu, ktorú inak strávim cestovaním. So všetkými žiakmi sa síce dokážem spojiť online, no, nemyslím, že toto je budúcnosť vyučovania. Snažím sa učivo redukovať, a zároveň aspoň čiastočne prejsť všetky témy. Zadávam žiakom úlohy, ktoré by mali dokázať sami zvládnuť. S čím si nevedia poradiť, to si značím, aby som vedela, čomu sa budeme musieť spoločne vrátiť. Potrebujem viac času na individuálnu komunikáciu a slovné hodnotenia prác, ktoré mi posielajú. No, s niektorými komunikujem osobnejšie ako predtým, je bežné, že sa bavíme aj o rodinnej situácii, voľnom čase a podobne. Na druhom stupni preferujem skôr čítanie kníh, analýzu ukážok, tvorenie jednoduchých slohových prác rôzneho zamerania. Pre žiakov je dôležitá spätná väzba od učiteľa. Videá v rámci môjho predmetu sú skôr na doplnenie. Vzhľadom na neistú spoločenskú situáciu, rodinné a pracovné vyťaženie, sledovanie aktuálnych správ a podobne nenachádzam veľmi potešenie v hobby. Avšak rada si aktívne oddýchnem v záhrade, kde mi robia spoločnosť domáci maznáčikovia – pes, mačky a dcérine športové králiky. Či sa teším zase do školy? Áááno!
Mgr. Miriam Hricová, učiteľka SJL – FRJ, ZŠ Strážnická

Keď sme v polovici marca narýchlo opustili školy, deti mali pocit, že idú na prázdniny, učitelia to brali ako dočasné riaditeľské voľno. Situácia sa však veľmi skoro skomplikovala a všetkým bolo jasné, že tak skoro sa v škole nestretneme. Prvý týždeň sme učili podľa hesla: „Uč ako vieš“. Ponechali sme pôvodný rozvrh a deťom zasielali domáce úlohy a materiály na štúdium. Po týždni boli deti preťažené, rodičia frustrovaní. Potrebovali sme do učenia z domu zaviesť pokoj a poriadok. Z pozície vedenia školy sme museli stanoviť pevný rozvrh, v ktorom boli zastúpené kľúčové vyučovacie predmety, ale v obmedzenom rozsahu. Deti na prvom stupni mali dve hodiny denne, deti na druhom stupni tri hodiny denne, online vyučovacie hodiny cez jednotnú platformu. Domáce zadania boli tiež obmedzené na používanie jednej platformy, aby to bolo čo najjednoduchšie pre deti, aj pre rodičov. Na to, aby všetky deti mohli byť pripojené na online hodiny, bolo treba zabezpečiť technické vybavenie rodinám, ktoré majú viac súrodencov a rodičia takisto pracovali z domu. Vyriešili sme to tak, že škola požičala deťom školské notebooky. Počas týždňa sme každý deň kontrolovali, či sa podarilo všetkým deťom pripojiť, či má niekto technické problémy a ako ich môžeme odstrániť. Rodičia nám telefonovali, písali, ak niečo nefungovalo, a nám odpovedali na anketové otázky, čo funguje, s čím sú problémy, čo máme zmeniť a podobne. V priebehu týždňa sme sa museli naučiť ako pripraviť pre deti online hodiny, ako s nimi komunikovať a využiť čas na vyučovanie čo najefektívnejšie. Pre väčšinu učiteľov to boli nové zručnosti, ktoré si však veľmi skoro osvojili. To, čo by sme sa učili a zavádzali do školy mesiace i roky, sme sa naučili v priebehu dvoch týždňov. Dnes už vieme povedať, že to bolo dobré rozhodnutie. Výhodou takéhoto učenia bolo, že sa učiteľ s deťmi videl, mohol vysvetliť novú látku, deti sa mohli pýtať na to, čomu nerozumeli. Po týždni tohoto učenia začali prichádzať pozitívne väzby od detí aj od rodičov. Postupom času sme začali využívať aj ponuky rôznych mimovládnych organizácií, ktoré pripravovali webináre, v ktorých učiteľov školili v tom, ako používať nástroje vhodné na digitálne vzdelávanie. Sme si vedomí, že virtuálne vzdelávanie nikdy nenahradí náš osobný kontakt s deťmi, ten nám asi chýba najviac, ale je to lepšie, ako keby sme sa vôbec nevideli. Formou videokonferencií sme začali viesť aj pedagogické porady, vzájomne si vymieňali skúsenosti, plánovali postup na ďalšie obdobie. Postupne sme sa začali stotožňovať s názorom, že: „Kríza je produktívny stav. Človek z nej musí odstrániť iba príchuť katastrofy.“ A na čo sa najviac tešíme, keď sa vrátime do školy? Že sa budeme môcť úprimne a srdečne objať so všetkými deťmi.
PaedDr. Jana Štefancová, učiteľka a riaditeľka, ZŠ Štvorlístok

RODIČIA

Nová situácia zasiahla každú rodinu. Iba zdanlivo rodina pokračuje normálnym životom, pretože veľké zmeny sa dotkli ich blízkych, s ktorými nie sú v spoločnej domácnosti, zmeny nastali v zamestnaniach, s ktorými sa museli vyrovnať, … Nikto neostal nedotknutý zmenami a mimo všetkého. V rodinách so školopovinnými deťmi a študentmi pribudol ďalší rozmer týchto zmien. Škola sa usadila v domácnostiach a z rodičov sa stal naviac pomocný pedagogický personál.

Najväčšia strata, ktorú momentálne pociťujem, je strata slobody. Nemôžem ísť kedy a kam by som chcela. Ako rodina to berieme zodpovedne, sme celý deň doma a keď príde tatino po práci domov, ideme niekde do prírody. Na druhú stranu, každý deň zažívam s deťmi neopakovateľné chvíle, zážitky, viac si ich užívam. Aj oni sú si bližší, aj keď niekedy vybuchneme aj negatívnymi emóciami, ale to je v danej situácii asi normálne. Škola cez internet je určite školou budúcnosti, ale stratí tým jednu zo svojich funkcií – výchovnú, keď učí deti rôznych pováh ako sa správať v kolektíve, ako reagovať na rôzne situácie, vytvárajú sa tu priateľstvá .Myslím si, že Evelynke chýba škola ako celok, hlavne spolužiaci, kamaráti, zažívanie také školské rituály, ale aj vyučovanie, lebo rada sa učí niečo nové a ja jej poskytnem len základné informácie.Evelyn sa snažím dávať nejaké povinnosti aj doma, pomáha mi aj s mladšími súrodencami a užíva si viac času aj na telefóne, lebo počas školy je na ňom minimálne. Snažíme sa viesť deti k skromnosti a zodpovednosti, takže do budúcnosti si z celej tejto situácie zoberieme asi také ponaučenie, že zdravie a rodina je na prvom mieste, treba byť disciplinovaní a ohľaduplní aj k iným ľuďom, treba si navzájom pomáhať.
Eva Masaryková, mama žiačky 5. ročníka, ZŠ Vajanského

Nová úloha bola pomerne ťažká, lebo neviem ako ostatní, ale u nás deti vnímajú školu doma tak, akoby si nie celkom uvedomovali, čo všetko sa deje. Mne osobne vírus vzal možnosť byť v práci (som na OČR), čo sa čoskoro ukáže aj na finančnom zabezpečení našej rodiny, vzal mi možnosť byť v takmer dennom kontakte s rodičmi (seniormi) a tiež „službu, zvanú škola“ (vzdelávanie detí, školská kuchyňa, krúžky). Obratom som sa tak „povýšila“ aj na učiteľku, kuchárku a upratovačku. Naopak – získala som viac spoločného času s deťmi. Chápem to ako bonus. Staršia dcéra berie samovzdelávanie dosť zodpovedne, úlohy si robí sama, čo nevie, skonzultuje s deckami v ich skupinke na chate/videochate alebo si učivo nájde na You Tube. Mladšiu musím k učeniu častokrát dokopať a „podplácať“ drobnými odmenami (=pobyt na dvore, počítač, …), úlohy často robíme spoločne. (Nie, nerobím za ňu, ale kontrolujem a keď robí projekt, robím aj ja „svoj projekt“ vedľa nej.) K učivu si robíme si rôzne pomôcky, či formou hry, kartičiek alebo aj využívame internetové portály (Kozmix, Bezkriedy, gramarin.sk, matika.in). Režim máme voľný, žiadne ranné budíky o šiestej, učíme sa v krátkych polhodinkách s prestávkami. Úplne sme obmedzili nákupy, chodíme len raz za 7-10 dní, pečivo mrazíme. Varíme si doma, pri obedoch sa zapája aj staršia dcéra, mladšia hlavne pri dezertoch a šniclách :-). Deti pomáhajú aj s domácimi prácami. Mám viac času na záhradu a veľa „skúšania“ sme presunuli aj na dvor. Telesná výchova je bláznenie sa na trampolíne a tancovanie na tráve, výtvarná výchova je pomaľovaná terasa aj plot vodovkami a kriedami, hudobnú radšej nepopíšem (nie sme SuperStar). Podstatné mená máme namaľované aj na terase alebo ich riešime hrami na internete. Násobilku sme vyriešili vytvorením vlastných hier, hrami na Kozmixovi alebo hráme žolíka. Napriek tomu, že sa snažíme si spoločné chvíle užiť a sme šťastní, že nie sme v červených číslach medzi nakazenými, cítim, že to takto nemôže trvať dlho. Bohužiaľ, nad všetkým visí strašiak v podobe menšej výplaty…
Mama žiačky Zuzky, ZŠ Strážnická

SENIORI

Azda najviac zasiahnutí spoločenskými zmenami sú seniori, ktorí bývajú v zariadení pre seniorov. To bolo zo dňa na deň odrezané od sveta a hlavne všetci jeho obyvatelia od svojich najbližších. Rovnako ako u žiakov, študentov, pedagógov i rodičov sme boli v prvom rade zvedaví na to, čo im koronavírus vzal a dal, ale aj, či sa cítia bezpečne, ako trávia čas, ako sa zmenil ich deň, i na to, čo našli v tejto situácii pozitívne. Odpovede, ktoré sme dostali, boli stručné. Za všetky ďakujeme. Všetkým seniorom chceme odkázať, že nikto nie je teraz sám. Svedectvá detí, ktoré sme uverejnili, dokazujú, že na nich myslia. Vieme, že sú zdravotne najohrozenejšou skupinou, a hlavne vieme, že tým, ktorí ich nemajú pri sebe veľmi chýbajú.

Vzal nám „slobodu“, dal nám to, že si vážime viac samých seba!
pani Anička

Vzal nám kontakt s tými najbližšími…, dal nám trpezlivosť, ktorá všetkým chýba.
pani Agnesa

Vzal nám bežné nakupovanie v obchodoch…, dal nám pokoru, zamyslenie nad našimi činmi.
pani Kvetka

Vzal nám bežné, každodenné rutiny…, dal nám uváženie nad tým, čo robíme.
pani Zlatica

Viac čítam knihy, až teraz som pochopila ako je dôležitý kontakt s druhými klientmi.
pani Veronika

Vzal slobodu voľného pohybu, dal mám viac času na poriadok vo svojej izbe.
pani Mária

Vzal odlúčenie od rodiny.
pani Jarmila

Máme z neho len strach a obavu.
pani Mária

Zobral mi slobodu pohybu. Nemôžem chodiť do mesta, navštevovať rodinu. Všetko je zatvorené, nemôžem chodiť do kostola. Všade len príkazy a zákazy. Je toho na nás už veľa, ani by sme to všetko nemuseli vedieť. Tak veľmi som sa tešila na sviatky jari. A čo mi dal? Začala som si vážiť zdravie a častejšie si umývať ruky.
pani Mária

Nemôžem vidieť rodinu, musím byť zatvorená doma. Zatiaľ mi nedal nič. Uvidíme ako to bude ďalej.
pani Mária-Magdaléna

Zobral nám slobodu pohybu, chýba mi stretnutie s rodinu, ale dal nám spoločné modlitby s priateľmi v zariadení. Viac si pomáhame.
pani Pavlína

Zobral mi chuť do života. Nemôžem sa stretávať s rodinou. Ale ďakujem pani riaditeľke, že nepovolila, stojí si za svojím, aby nás ochránila, aj keď sú to samé príkazy a zákazy. Musíme vydržať, spoločne to zvládneme!
pani Oľga

ZÁVEROM

Najdôležitejšie v celkovom pohľade je zistenie, ako veľmi sme si všetci podobní. Všetci sa tešíme znovu na stretnutie s ľuďmi, ktorých máme radi, alebo sme len boli zvyknutí sa s nimi stretávať a patria do obrazu nášho života. Tešíme sa na tréningy a zápasy tímov, do ktorých patríme, na skúšky hudobných telies, tanečných skupín, pretože to všetko odrazu osamote stratilo zmysel. Tešíme sa na mnoho vecí, ktoré sme ani nevnímali, kým boli samozrejmosťou. A dúfajme, že už v nás trochu výnimočnosťou zostanú. Svet sa točí ďalej a my napredujeme s ním. Určite sa veľa vecí zmení, budeme si musieť zvyknúť aj na myšlienku, že nám do života zasiahnu veci nepredpokladané (tak ako teraz drobný neviditeľný organizmus), ktoré nám prevrátia život hore nohami. Veríme však, že si z tohto odnesieme aj niečo pozitívne. Stačí už len vedomie, že aj takéto situácie patria do života a že spolu ich zvládneme.

Želmíra Macháčková a redakcia