Já su „VOJNOVÉ ĎECKO“

Naroďil sem sa v roku 1940 v Bra- ťislavje, ale celí život žiju ve Skalici. Já, moja starší sestra, a roďičé sme bívali na Blahovej ulici. Náš dúm tam stójí v nezmjeňenej podobje, dokonca aj pjekná brána tam je furt. Doba bila zlá, vojnové roki. Skoro každú noc nad hlavama létali letadla a zvuki jejich ťažkích motorú nám pomáli rozbijali skla na oknách. Létali sematam, na víchod, na západ, na sever aj na juh.

Taťinek bil zamjestnaní na okresňím úraďe, maminka bila v domácnosťi, starala sa o mňa a o hid. Sestra choďila na školu. Tata počúval každí večér rádio, abi vjeďel co sa gde ďeje a kedi bude vojna aj u nás. Bil Slovenskí štát a prezident Tiso na vojnu nebral ženatích a otcú. Tak vječšina chlapú bila doma a v robotách. Nekerí bili nasaďeňí na práce v Ňemecku. Nekeré útržki z vojnovích časú si pamatám až tak od tich 4-5 rokú. Choďíl sem do materskej-ďeckej školki ke Kobližkom, kerá bila v tich místách, gde je fčíl nemocňičňí pohotovosť. Choďili tam ďecka s tejto časťi Skalice, ostatňí choďili do školki k Vrchovskím, alebo bili z mamama doma.

Ket začali v pjetaštiricátém roku náleti a bombardovaňí, tak sme mjeli jednu trídu v bívalej hasičskej zbrojňici na Malém rinku, vedlá národňí školi. Škoda, že uš je zbúraná, bila to pjekná budova. Na krku sem mjel na šňúrce povjesení popundekloví kufrík a v ňem zlepení sádlem omasťení chleba. Ket začali húkat siréni, rozutekali sme, skákali sme aj oknama, každí čím skúr dom alebo dokritu. Já sem to mjel najblíž po Jatečňí (zasranej) uličce, doma sme z mamú vlézli do sklepa, alebo ket nebil ňikdo doma, sem utekal na Kalvarku a tam sledoval jak bombardovali Hodonín. Spomínám si jak jedenkrát sem dobjehel dom a mama mja hnala do sklepa. Padací dvera bili špatňe opríté o sťenu, co mjelo za následek, že sami odsebja spadli, ozvala sa rana mama zakričala: „Ježišmaria, mi sme zabití“. No, žili sme.

U súsedú Rehákú chlapi podšprajcovali sklep trámama a tam sme sa pri náletoch skovávali súseďi, tri aj štiri roďini. Nekedi sme tam bili aj celú noc. Spávali sme, jak sa dalo. Najhorší období bilo od začátku pjetaštiricátého roka. V domoch bili ubitovaňí nemeckí aj rumunskí vojáci. U nás bil tré rumunskí oficíri a jejich pucák Andrej. Oficíri spávali v predňí izbje a pucák na dekách pod kolňú. Varíval im u nás v kuchiňi na šporhelťe a ket mjel pjekňejší kúsek masa, aj mi dál. Jedno pjekné dopoledňa, mjel navarené a opaloval sa na rozebranej kopje dreva na dvori. Zaspal, maminka nabrala do kíbla vodu a šŕstla to na ňeho. Probrál sa, cosi zahrešíl, no potom sa zasmíl a kopál semnú balón.

V marci 1945 bilo bombardováňí časťejší. Ráz, uš neskoro večér,to začalo hrmjet a mi sme utekali do sklepa. Stareček Rehák zapomjeli na dvori zhasnút lampu. Vráťili sa na dvúr a ftem negde blísko spadla bomba. Tlakem vzduchu sa za ňima zavreli sklepové dvera, oňi sa lekli, arekli: „No, mohli bi ste aj pomalší valachovat.“Ve Skalici bilo aj hodňe evakuantú z Braťislavi a odinát. Pri jedném náleťe bili dvje alebo tri roďini skované ve sklepje u Čechú vedlá židofskej modlitebňe na Blahovej ulici podmjeskú zďú. Američaňi mjeli špatnú mušku a retazovú bombu nehoďili na nemecké zbraňe, ale bomba dopadla na sklep. Fšecko bilo rozmetané a naši chlapi hned po náleťe išli zachraňovat zasipaních. Múj taťinek ríkal, že ešte v rujinách čúl ďeckí hlásek: „Maminko, já sa dusím“, ale objavili sa další letadla, tak sa chlapi rozutekali skovat. Po púl hoďiňe sa im naskitel hrozní obraz. Bilo tam tuším 11 mrtvích, mezi ňima aj púl ročňí ďeťátko aj s kočárem. Zostala tam celá roďina. Aj ďefčátko, keré sa dusilo, už nežilo aj s jeho maminkú. U nás v zahrádce bilo pérá, jak kebi padal sňeh, rukáf z koženého kabáta visál na hrušce, motiki, povješané na ploťe bili pokrúťené jak paragrafi. Bilo to strašné. Tenkrát spadla ešče jedna bomba na ulici, ale tá nezabila ňikoho, enom rozbila vráta a zostala po ňí jama.

Osloboďovaňí Skalice donéslo hodňe objeťí na jednej aj druhej straňe. Ruské vojsko útočílo od Radošovec a Mokrého Hája. Ďelostrelecká a mínometňí palba bila ostrá. Na Wintoperku našli vinohradňíci zabitého nemeckého vojáka, kerí mjel asi 18 rokú. Mjel obuté visoké vojanské boti a po další strelbje ho našli už bez botú. Nekomu sa zešli. No rohu Blahovej a Rinkovňí (Škarniclovske) začátkem apríla stál múj taťinek a jeho tré kamaráďi a debatovali. Maminka višla na ulicu a rozehnala ich, abi sa na konci vojni nedali zabit. Rozešli sa, naši zavreli bránu a ozvala sa strašná rana. Na mísťe, gde stáli, našli ďelostreleckím granátem roztrhaného kamaráda, financa Stachoviča. Taťinek mjel šťesťí, že mamu poslechél.

Osloboďeňí Skalice nám do sklepa došél oznámit sin tetki Jule Mirek. Pro nás vojna vlastňe skončila. Tetka Jula si klekli pred postel a modlili sa a ďekovali Rusom. Po hoďiňe došél Mirek znova, povidal mamje, že sú osloboďeňí aj od slaňini, sádla, chleba. Tetka uš sa nemodlili a tak enom neco zaklnúli. Mňe maminka utrhla v zahraďe kiťičku petrklíča a já sem ich v Rinkovňí ulici dal prvňímu Rusovi, kerého sme stretli. Ten mja zebrál, posaďil si mja za krk a išél na námjesťí. Maminka utekala za ňím. On í neco po ruski plétel, že sa nemá bát, že on má doma také tri ďeťi.
U pomňíka padlích mjel cukrárňu pán Šablatúra.

Ruskí voják tam zebrál pjeťikilovú pikslu cukrového a na ulici to rozdával ďeckám. Po osloboďeňí u nás bila chvílu ubitovaná ruská dochtorka, majorka. Chuďina, bila špinavá, zavšivavená a maminka ju hoďinu drhla ve vaňi. Ket nebila doma, moja sestra nakúkla do predňí izbi a uviďela tam velikí vojanskí drevjení kufr. Ze zvjedavosťi ho otevrela a ten bil plní rúzních gombíkú. Setra jeden papírek z gombíkama zebrala. Ruska asi nato došla, lebo ešče ten deň dvera zatlúkla hrebíkama a druhé dvera si zatkla.

No, bila to ťašká doba a zažili sme aj bolesťivé aj smješné. Hodňe sem si zapamatovíl sám a neco spomínali roďičé. Chvalabohu, snád sa už vojni nedožijeme.