Deťom iba to najlepšie? (3. časť)

Zdroj: internet

Počítačové technológie sa udomácnili v našich rodinách veľmi rýchlo, v priebehu sotva jednej generácie. Za ten čas sme ani nestihli postrehnúť tie ich vlastnosti, prejavy, ktoré by bolo žiaduce ustriehnuť, včas zabrzdiť. O to viac, že technológie sa rýchlo vyvíjajú a prichádzajú s novými neznámymi podnetmi. V tretej časti seriálu autorka PhDr. Elena Speváková píše o kontaktoch dieťaťa s dospelými a o vzťahoch členov rodiny i v súvislosti s využívaním počítačových technológií.

MONITOR – NEMÁ TVÁR

K najväčším mínusom, prinášajúcim silné naviazanie sa na technológie, patrí ochudobňovanie priamych kontaktov s ľuďmi, a to aj blízkymi. Už dnešná stredná generácia má stále zapnutý televízor a miesto toho, aby si rodina spolu sadla, podelila sa o zážitky dňa, spoločne sledujú programy na televíznej obrazovke. Mladá generácia si zvyká komunikovať cez tablet, aj vtedy, keď sa s priateľmi zišli na spoločnom posedení. Vyzerá to tak, že síce spoločne sedia na jednej lavici, či pri jednom stole, avšak každý je zabraný do vlastných hier, mailov, smsiek. Vytráca sa teplo z medziľudských vzťahov, virtuálnemu vzťahu chýba tá „teplokrvnosť“. Úsmev, údiv, radosť, smútok je poznať z pohľadu na tvár človeka, s ktorým hovoríme. Keď pozrieme na tváre kamarátov, nemusia nám nič hovoriť, hneď vieme, či ich niečo trápi alebo či sa v tej chvíli z niečoho tešia. A hneď sa zaujímame: „Čo sa stalo?“ Vtedy sme ochotní poskytnúť svoje „uši na počúvanie“, aby sa mohli vyžalovať alebo podeliť s radosťou. Ľudová múdrosť hovorí, že podelená bolesť je polovičná bolesť, podelená radosť je dvojnásobná radosť. Ak pozeráme do mobilu, nevnímame tieto neverbálne (to je mimoslovné) prejavy svojich spolusediacich. Zdôveriť sa virtuálnemu kamarátovi môže priniesť čiastočnú úľavu, avšak chýba spätná odozva, ktorá má byť živá, konkrétna, napríklad aj s pohladením, objatím, stiskom ruky.

SILNÉ PUTO KAMARÁTSTVA

Staršie generácie sa v detstve viac hrali vonku, na ulici, za obcou. Hry boli plné pohybu, čo podporovalo fyzickú zdatnosť aj súdržnosť detí. Kamarátstva mali pevnejšie putá, pretože deti zažili viac spoločných hier, dobrodružstiev, pri ktorých súperili, aj si pomáhali, lebo boli odkázaní jeden na druhého, a to konkrétne, fyzicky, nielen v predstavivosti. V týchto živých situáciách sa lepšie spoznáva aj povaha toho, s kým sa hráme, pretože reakcie sú spravidla bezprostredné. Kým virtuálny kamarát môže mať čas premyslieť si, čo vám odpovie, poradí; nie je citovo tak zaangažovaný na vašom probléme ako kamarát živý. Dnešná izolujúca sa počítačová generácia je ochudobnená o fyzický pohyb, potrebný na udržanie dobrého zdravia. Ochudobnená je aj o pevné kamarátske vzťahy, ktoré sa vytvárajú v konkrétnych životných situáciách a riešia v konkrétnom praktickom živote.

POČÍTAČ DIEŤA NEOBÍJME

Ďalším signálom vlažnejúcich vzťahov v rodinách je, že v nich ubúda spoločné stravovanie. Pri spoločnom obede či večeri vzniká príležitosť, aby si deti s rodičmi vzájomne pohovorili. Spoločné jedlo ľudí zbližuje. Aj zástupcovia firiem, ktorí uzavrú obchody, idú po skončení rokovaní na spoločný obed. Ústup spoločného stolovania je niekedy dôsledkom pracovných dôvodov. Otázkou je, či vždy potrebných. Často je príčinou uprednostňovanie technológií pred spoločným jedlom, a teda aj pred prítomnosťou blízkych ľudí. A keď aj prídu k stolu, každý má pri sebe svoj mobil či tablet, ktorý sleduje namiesto tých, ktorí s ním stolujú. Výskumy z amerického prostredia upozorňujú na to, že medzi dospievajúcimi, ktorí málo stolujú s rodičmi, je viac fajčiarov tabaku, marihuany, viac pijúcich alkohol a 4-násobne viac so sklonom k závislostiam.
Počítačové technológie umožňujú vykonávať súbežne viac činností naraz (tzv. multitasking) – čítať e-mail a pritom telefonovať, písať sms-ky, počúvať rádio či sledovať TV. Na prvý pohľad je to opäť vynikajúca vec, dáva pocit, že môžeme urobiť v kratšom čase veľa činností. Lenže, ako sme naznačili už v predchádzajúcej časti článku, čím dlhšie deti (ale aj dospelí!) takto sledujú viac činností, tým sú unavenejší, nesústredenejší, chýba im systém ukladania do pamäte a klesá množstvo zapamätaného, resp. zapamätané sa z pamäte rýchlejšie vytratí. Uvádza sa aj zhoršenie analytického myslenia.

NIE JE HRA AKO HRA

Existujú programy, ktoré, ako sme už spomenuli, sa môžu využívať už v predškolskom aj v školskom veku na rozvíjanie rozumových schopností, pružnosť v počítaní, rôzne zručnosti, postreh, nadanie dieťaťa, atď. Treba však poznať kvalitu programov, ktoré deti sledujú, pretože komerčným firmám ide o ich zárobok, nie o dobro vášho dieťaťa. Potrebný je kvalifikovaný pedagogický dohľad, aby dieťa s počítačom a informáciami, ktoré v ňom môže získať, správne narábalo. Doma túto kontrolnú funkciu musia plniť rodičia. Je to výzva pre rodičov, aby sa aktívne zaujímali o obsahy hier a programov, ku ktorým sa ich dieťa dostane. Výskumy poukazujú na to, že 6-10 roční chlapci, ktorí veľa hrajú hry, sa zhoršujú v učení. Časté opakovanie tých istých hier, ktoré už dieťa pozná, nerozvíja ďalej jeho rozumové schopnosti, už len mechanicky ťuká do niečoho, čo ovláda a výsledkom je stagnácia myslenia.

Elena Speváková,
klinický psychológ

Zdroj: internet