V poslednej časti seriálu o počítačoch vo svete detí, a o deťoch vo svete počítačov, nám autorka, klinická psychologička Elena Speváková otvára pohľad do budúcnosti. Máme pred sebou alarmujúce príklady. Stačí naše presvedčenie, že my i naše deti všetko zvládame, aby to bolo skutočne tak? Je náš malý svet bezpečnejší ako ten veľký? Od chvíle, kedy sme sa pripojili do internetovej siete, je tým „našim svetom“ celá zemeguľa. A naše deti majú rovnaký mozog i psychiku ako deti na jej opačnej strane. Hrozia im teda tie isté nebezpečenstvá …
K OBRAZU SVOJMU
V Japonsku sa stávajú veľkým problémom mladí ľudia, prevažne chlapci, ktorí od detstva presedia pri počítačových hrách a iných programoch 10-12, aj viac hodín denne. Sami Japonci už majú pre nich pomenovanie hikikomori, čo znamená vtiahnutí dovnútra, obmedzovaní. Nechodia do školy, ani do práce, vôbec nevychádzajú von z bytu svojich rodičov, prakticky sa nebavia ani so svojimi rodičmi, z izby sa vyjdú najesť až keď rodičia už spia. V dospelosti sú úplne odtrhnutí od reality. Liečba takejto závislosti je zatiaľ otáznikom. Sú rodičia, ktorí tvrdia, že ich dieťa celý deň pri počítači nesedí a chodí riadne do školy. No, ak po príchode zo školy zvyšok dňa presedí pri počítači, je tu riziko závislosti rovnaké. Závislosť sa môže zmocniť každého človeka. K rozvoju závislosti na počítačových technológiách prispieva opakovanie hier a pozvoľné predlžovanie času, ktorý dieťa pri počítači strávi. Veľmi zradná je nuda – keď dieťa nemá aktivity, ktoré by boli pre neho povzbudivé a ktoré vykonáva rado, napr. rôzne krúžky, šport, turistika atď., vypĺňa si čas tým, čo má „poruke“. Dnes je to mobil alebo počítač. K hrám a sociálnym sieťam sa často uchyľujú ľudia sklamaní, ktorí sa cítia osamelí, hľadajú si „bútľavú vŕbu“ a tým sa stávajú závislými na týchto programoch. U japonských hikikomori sa ako častý motív ukazuje rozpor medzi nadmernými ašpiráciami rodičov a osobným pocitom týchto mladých ľudí, že zlyhávajú. Ide o ich vnútorný komplex, že nie sú schopní dosiahnuť takú úroveň, či už vzdelania alebo spoločenského uplatnenia, akú rodičia od nich očakávajú. Je to túžba uniknúť pred realitou, ktorá je pre nich nepríjemná.
MÁME TO POD KONTROLOU?
Vývoj vedy opakovane dokazuje, že ak ľudia ignorujú preventívne upozornenia, ak sú „hluchí“ k výstrahám a upozorneniam, dôsledky bývajú až tragické. V domnienke, že „nám sa to nemôže stať …, to sa stáva len tým druhým“ strácame ostražitosť. Tento rýchly vpád informačných technológií, ktorých negatíva ešte dobre nepoznáme, možno prirovnať k živelným pohromám. Vidíme neraz v televízii aké následky máva napríklad príchod hurikánu, ak ľudia ignorujú výstrahy meteorológov. Rodičia, ktorí príliš ľahkomyseľne nechávajú deťom v rukách mobily, počítače, sú ako tí ľahkomyseľní, ktorí nechcú počuť, že sa k ich obydliu blíži živelná pohroma, a tak sa na túto možnosť ani nepripravia.
HOLÁ PRAVDA
Počítačovej technike sa ľudstvo nevyhne. Naopak, čím ďalej tým viac aj pracovných aktivít sa bude riadiť počítačmi a teda je potrebné, aby sa ich deti naučili dobre ovládať. Pozor však, aby počítač neovládal človeka. Múdry rodič nepozerá len na to, čím jeho dieťa môže raz, i vďaka zručnosti v narábaní s počítačom byť. Rovnako intenzívne sa treba zaujímať aj o to, čo všetko negatívne sa vo virtuálnom priestore môže na jeho dieťa „nalepiť“. V reálnom svete sú ponuky pre verejnosť dobré, menej dobré, vyslovene škodlivé, na ktoré ľudia veľmi doplácajú … Tak aj vo virtuálnom priestore sú ponuky veľmi rôzne. Anonymita virtuálnych „podnikateľov“ umožňuje, aby sa správali voči naivným užívateľom počítačov ešte nebezpečnejšie a ohrozovali ich ešte viac ako v realite. Dieťa určite tieto nástrahy neodhalí – a padne do pasce. Ak deti často hrajú hry, ktoré majú agresívny obsah, tieto otupujú ich reakcie voči násiliu, ktoré sa pre nich stáva samozrejmosťou. Sú známe prípady, že masového vraha naštartovali práve bojové hry, kde hráč priamo strieľa do svojich virtuálnych nepriateľov (to je napríklad prípad masového vraha Andersa Breivika). Iným veľkým rizikom, ktorému podliehajú prevažne chlapci, a to už v období základnej školy, sú pornofilmy. Chlapci, ktorí sa priskoro upnú na porno, získavajú veľmi skreslenú predstavu o intimite, a to až takú, že v dospelosti nedokážu intímne žiť so skutočnou partnerkou. Nerozumejú žene ako živej bytosti, očakávajú od nej správanie aké vidia u pornoherečiek – len výkon, bez citu, bez záujmu o porozumenie a súhru vo vzťahu.
SÁM MEDZI ĽUĎMI
Povážlivé je, že mladí ľudia často idú po ulici a nepozerajú pritom pred seba, ale do mobilu. Okrem straty kontaktu s okolitým svetom riskujú úraz, ako pád, či náraz do niečoho a podobne. Príčinou úrazov, aj vážnych nešťastí sú tiež slúchadlá v ušiach pri chôdzi po ulici, najmä pri prechádzaní cez cestu. Je dôležité uvedomiť si, že každá nová vec, nový výrobok, nech je z akejkoľvek oblasti, je dobre preskúmaný z hľadiska jeho účelnosti, to je, aby dobre plnil to, čo výrobca do neho chcel vložiť. Negatíva daného výrobku však už tak preskúmané nie sú, tie sa ukážu až v priebehu ich používania. Je teda na užívateľoch, či myslia na tieto možné, avšak nepreskúmané nedostatky a teda narábajú s novým produktom (v našom prípade s informačnými technológiami) opatrne, či sledujú jeho všestranný vplyv alebo či ignorujú aj podané negatívne informácie. Spravidla opatrnejší a predvídavejší sú ľudia, ktorí už majú životné skúsenosti, kým deti a mladiství sú nekritickí nadšenci za všetko nové. Je preto na rodičoch, aby sa zaujímali o to, čo ich deti v informačných technológiách nachádzajú a chránili ich často aj pred nimi samými.
Elena Speváková,
klinický psychológ