Dve riaditeľky za jedným stolom

Archív: Gymnázium F. V. Sasinka

Dve riaditeľky, aj keď nie sú vo funkcii súčasne, pri jednom rozhovore nemávame často. Napriek tomu nemôžeme vôbec hovoriť o minulosti a budúcnosti jednej školy. Toto je skutočná kontinuita. RNDr. Božena Stúpalová a Mgr. Katarína Hyžová sú bývalé študentky skalického gymnázia, ktoré sa sem vrátili ako učiteľky a napokon sa stali jeho riaditeľkami.

Pani Božena Stúpalová je dnes na dôchodku, navštevuje výtvarný odbor a plánuje študovať na univerzite tretieho veku. Svojim vnukom hovorí: Nie je zlé nevedieť, zlé je nepátrať po vedomostiach.

Pani Katarína Hyžová je novou, súčasnou riaditeľkou. Má rovnako mnoho plánov ako síl a záľub.

Obe milujú svoju prácu a v spojivku zástupov gymnazistov, ktorí každý rok maturujú a odchádzajú do škôl po celom Slovensku i po svete, sa stávajú súčasťou ich spomienok a osudov.


Ako vyzeral váš rok 2019? Tušili ste začiatkom roku, že príde veľká zmena?
KH: Minulý školský rok bol pre mňa celý nabitý udalosťami. V novembri 2018 stužková mojej triedy, v máji 2019 som moju prvú triedu odviedla k maturite. Keď školský rok začínal, vôbec mi nenapadlo, žeby som kandidovala na post riaditeľky i keď bývalá riaditeľka Božena Stúpalová už spomínala, že plánuje svoju pozíciu postúpiť mladším. V apríli bolo výberové konanie na post riaditeľa a následne som bola zvolená. Po vyše 15-tich rokoch učenia geografie, väčšinou práve na našom gymnáziu, som odrazu 1. júla nastúpila na post jeho riaditeľky.
BS: V priebehu školského roka 2018/19 som dospela k tomu, že treba vedieť v pravý čas odísť. Uvedomila som si , že sa môj profesijný čas naplnil a mala by som sa konečne viac venovať sebe, svojej rodine a svojim záľubám. K 30. 6. som ukončila pracovný pomer. Veľmi sa mi týmto rozhodnutím uľavilo. Zo začiatku som ako bonus vnímala najmä to, že nebudem zodpovedná, nielen morálne, ale hlavne právne, za veci, ktoré nemôžem ovplyvniť.

Takže užívate si zaslúžený odpočinok?
BS: Beriem to len ako prestup z jedného vlaku na iný. Ja totiž veľmi oddychovať neviem a nikdy v živote som sa nenudila. Tešila som sa, že som mohla takmer celé prázdniny tráviť s vnúčatami. V škole som už nemusela nič prerábať, hoci ma to veľmi bavilo, avšak bolo to náročné na čas. Prečítala som niekoľko kníh. Už som sa nemusela venovať štúdiu neustále sa meniacich právnych predpisov, častokrát práve cez prázdniny. Rodičia z rodičovskej rady ma prihlásili do ZUŠ a tak od septembra chodím do školy ako študent a je to super. Ešte nestíham realizovať všetky svoje plány. Najviac sa mi páči, že necítim ten tlak, čo všetko musím v daný deň stihnúť a môžem sa rozhodnúť, čo ďalší deň urobím.

Ako vo vás skrsla myšlienka, že sa budete uchádzať o post riaditeľky?
KH: Bolo to o generačnej zodpovednosti. Keď Božka vyhlásila, že bez kandidáta, ktorému školu odovzdá, neodíde na odpočinok, po ktorom túži, napadlo mi a s pomocou kolegov som sa rozhodla, že je čas postaviť sa k situácii čelom. Nastal čas nielen ako doteraz pripomienkovať a mudrovať, ale aj niečo robiť. Nastal čas, aby mladšia generácia prevzala aj zodpovednosť.
BS: Viete, už keď som kandidovala do môjho posledného obdobia, už vtedy som prehodila položartom, že Katka bude o päť rokov kandidovať. Mala som taký pocit, aj keď ona to v tej dobe asi neplánovala a popravde ja som čakala, že sa prihlásia aj iní. Žeby tušenie?

Náhoda chcela, že práve v roku 2018/19 boli obe spolu na jednom table. Vtedajšia riaditeľka Božena Stúpalová sedí za stolom a budúca riaditeľka Katka Hyžová ide s knihami k nej. Nikoho vtedy nenapadlo, že sa onedlho vystriedajú.

Katka, vyzerá to ako impulz. Učili ste predsa rada, do toho ešte študujete …
KH: Učím od roku 2003 a keďže som mala okrem svojej geografie ešte ekológiu, hudobku, informatiku …, nebolo možné ku všetkým predmetom pristupovať tak tvorivo ako by som si predstavovala a učenie sa mi stalo rutinným. Je normálne učiť 22-25 hodín týždenne, no boli to väčšinou jednohodinovky. To znamená veľa rôznych tried, každá vyžadovala iné, musíte sa ku každej naladiť inak, inak k nej pristupovať … Kvalita prípravy už nebola podľa mojich predstáv. K tomu spomínané ďalšie štúdium – to bolo tak, že som začala učiť informatiku a keďže naši žiaci sú v tomto smere prirodzene vzdelaní, začala som sa obávať, že sa dostanem skôr, či neskôr pri ich otázkach do úzkych. Tak som sa v tomto smere začala vzdelávať a teraz chodím na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre na informatiku. Učím iba päť hodín za týždeň a vždy sa na to veľmi teším, idem sa rozdať a znovu si to pred tabuľou užívam nad sto percent.

Keď teraz môžete porovnať, je náročnejšie učiť či riadiť?
KH: Každé má svoje plusy aj mínusy. A k obom sa dá pristupovať rôzne. Na učení je náročné skorigovať si každú triedu, ktorá sa jedna od druhej líšia a vedieť upútať študentov, zaujať ich, aby sa nenudili, získať si žiakov a zároveň kvalitne odučiť. Vedúca funkcia je zasa určite náročnejšia a to nielen časovo.
BS: Bavilo ma oboje. Boli to dve úplne odlišné práce. Učenie som mala veľmi rada. Práca s mladými ľuďmi veľmi obohacuje a omladzuje. Keď som vošla do triedy, všetky problémy, ktoré som musela v ten deň vyriešiť, zostali za dverami. Boli len študenti a ja.

Naplnili sa vaše predstavy o práci v novej funkcii?
KH: V mojom živote sa zmenilo veľa, zrazu sa všetko točí okolo práce. S kolegami je to viac pracovné a, i keď sme stále kamaráti, otvoril sa mi ďalší pohľad na veci. Hlavne to však zasiahlo moju rodinu, keby nebolo mojich rodičov, nemala by som šancu to zvládnuť, som im veľmi vďačná. Pomáhajú mi teraz, ale starali sa i cez prázdniny, keďže som ich celé strávila v práci. Pre mňa je byť cez prázdniny v práci nová, príjemná, i keď náročná zmena, tak akoby zasa asi bola príjemná zmena pre inú ženu – nie učiteľku robiť celé prázdniny program svojim deťom a užívať si ich. Funkcia zásadne ovplyvnila i môj voľný čas. Mojím koníčkom je cimbálka a keďže som často zaneprázdnená aj cez víkendy, už netrávim s mojou ľudovou hudbou Pláňava toľko času ako predtým a to mi je ľúto.

A čo vás na riaditeľovaní bavilo?
BS: Bavili ma výsledky snaženia. Dokázali sme pripraviť študentov na vysoké školy podľa ich záujmu s vyše 90 percentnou úspešnosťou. Zásluhou mojich kolegov dosiahli naši študenti veľa úspechov v rôznych súťažiach, dokonca i medzinárodných. Chcela by som touto cestou vysloviť veľké poďakovanie všetkým, ktorí sa zaslúžili o rozvoj skalického gymnázia. Úžasný je skalický patriotizmus, na ktorý som sa mohla spoľahnúť pri organizovaní a zabezpečovaní rôznych aktivít, či už školských, mimoškolských alebo rekonštrukčných. Na mnohých dôležitých postoch, nielen v meste, sú naši absolventi. Mala som to šťastie, že boli vždy ochotní pomôcť škole. Výborná bola aj spolupráca s rodičovskou radou a so žiackou školskou radou. Rada som tiež prijímala výzvy a učila sa nové veci.
KH: Poďakovanie patrí aj Božke. Ona je jedna z tých, ktorí stále pomáhajú. Po mojom vymenovaní do funkcie mi dala priestor a ešte počas jej úradovania som mohla byť spolu s ňou v riaditeľni a snažila sa ma zasvätiť do všetkého podstatného a upozorniť ma na možné úskalia. Aj teraz, keď ide okolo, zastaví sa. Niekedy aj dokonca zastúpi … Napríklad, keď som bola som sa služobnej ceste a na náš gympel prišla TV robiť so mnou rozhovor o učiteľovi Ivanovi Hnátovi, a keď nikto nechcel pred kameru, situáciu zachránila Božka, ktorá ma bravúrne zastúpila.

Čo je pre vás vo funkcii najťažšie?
KH: Asi sa to bude zdať malicherné, ale vystupovanie pred širokou verejnosťou. Keď som sa chystala do funkcie, tak ma moja predchodkyňa zasvätila do legislatívy, administratívy, odkukávala som ako vedie porady, ale nenapadlo mi, že budem musieť vystupovať aj na verejnosti. A hneď na začiatku môjho pôsobenia na slávnostnom otvorení školského roku 2019/2020 skalická televízia chcela rozhovor. Na to som nebola pripravená, bolo to prvýkrát a riadne som sa zapotila.
BS: To sme na tom rovnako. Nemám rada prílišnú pozornosť, takže aj pre mňa to boli vystúpenia na verejnosti. Na každú stužkovú som si robila samostatný príhovor, vždy som si ho pripravila a trénovala. A ešte som neznášala prácu, ktorú som musela urobiť, hoci som vedela, že nemá zmysel. Napríklad prípisy, ktoré som musela čítať aj keď sa nás netýkali, pretože to niekto nevytriedil.
KH: Paradoxne v dobe IT technológií je administratíva časovo ešte náročnejšia. Síce všetko pripravujeme moderne, elektronicky, no zároveň veľa tých istých vecí musíme vypisovať ešte aj na papieroch, po starom.

Myslíte, že úloha pedagóga v rozvoji osobnosti mladého človeka sa preceňuje alebo podceňuje?
KH: Dnešný trend je taký, že sa učiteľovi pripisujú mnohé úlohy. Okrem učenia by mal aj vychovávať, ale mal by byť aj psychológom. No, pri množstve študentov, ktorí prejdú pedagógovi pod rukami, je niekedy až nemožné spoznať každého žiaka dôkladne. Niekedy sa od nás čaká, že budeme suplovať rodičov, avšak rodič má svoju rolu nezastupiteľnú.

Čo závidíte pedagógom z minulosti a chceli by ste to dnes?
KH: Jednoznačne im závidím postavenie aké v minulosti učitelia mali. Ako boli spoločnosťou cenení a vážení ľudia. Niekedy je to však aj na samotných učiteľoch, aby si vedeli nastaviť hranice, aby boli rešpektovaní.
BS: Najväčší rozdiel oproti mojim študentským časom je asi v tom, že vtedy mal každý pedagóg rešpekt, bol ctený a vážený, platil jeden školský zákon, boli metodické príručky pre učiteľov a knihy pre žiakov, dnes toto všetko chýba. Doba však priniesla aj technológie, internet a možnosť cestovania.

Akí sú v globále súčasní študenti?
KH: Som presvedčená, že ako sa učiteľ správa k študentom, ako ich naučí, tak sa spätne správajú študenti k nemu.
BS: V niečom takí istí ako v každej dobe, rebelujúci, inovatívni, revoluční, kritickí, tvoriví. V niečom iní, pretože sú obrazom našej doby. Myslím si, že to majú oveľa ťažšie ako to mala moja generácia. Majú síce veľmi veľa možností, ale je veľmi ťažké sa v tom množstve zorientovať. Ak si sťažujeme, že sú takí a onakí, máme na tom svoj veľký podiel.

Ste absolventkou školy, ktorú dnes vediete. Napadlo vás ako študentku, žeby ste tu mohla byť niekedy riaditeľkou?
KH: Mňa nikdy ani nenapadlo, že by som niekedy mohla učiť a ešte k tomu na mojom gymnáziu a už vôbec nie riadiť ho. Učiteľkou som náhodou, i keď, ako sa hovorí, nič nie je náhoda. Pred maturitou som si vybrala študovať geografiu v Nitre a naraz som zistila, že je to učiteľský smer a bude zo mňa učiteľka. Do práce ma prijímala moja bývalá pani riaditeľka a bolo zvláštne byť kolegyňou a tykať učiteľom, ktorí ma donedávna učili. Avšak stále tam bol rešpekt.

Je to príležitosť zmeniť veci k obrazu svojmu?
KH: Chcela by som nadviazať na všetko dobré, čo sa na škole organizuje, pokračovať v zaužívanej tradícii charitatívnych akcií, koncertov a vystúpení pre širokú verejnosť, viac nadväzovať spoluprácu s inými školami a inštitúciami. Avšak, tiež prezentovať školu v očiach verejnosti v tom najlepšom svetle a šíriť dobré meno gymnázia.

Viesť školu však znamená aj udržiavať a zveľaďovať priestory.
BS: Z tohto pohľadu za svoj najväčší úspech považujem rekonštrukciu podkrovia. Takmer desať rokov trvalo, kým sa nám to podarilo uskutočniť. Primárne sme potrebovali opraviť strechu, výzva bola zameraná na rozvoj vzdelávania a tak sme s rekonštrukciou získali aj priestory na vzdelávanie, ktoré nám chýbali. Tento projekt ma asi aj najviac potrápil. Žiaden úspech však nie je iba môj. Vždy sa na úspechu podieľali aj iní. Za úspech považujem napríklad, že sa nám podarilo vytvoriť fungujúcu žiacku školskú radu, že charitatívne aktivity na škole už majú svoju tradíciu a organizujú ich študenti samostatne, že v spolupráci s rodičovskou radou sa uskutoční už 30-ty reprezentačný ples, že sme obnovili zariadenie tried, kabinetov, kancelárií, zrekonštruovali kuchyňu, jedáleň, šatne žiakov, telocvičňu, kotolňu, aulu, … Nepodarilo sa mi vybudovať multifunkčné ihrisko na školskom dvore, výťah, aby bola škola bezbariérová, gymnastickú sálu, … Cieľom bolo vytvoriť dobré pracovné prostredie. Plánov bolo veľa, niekedy chýbali financie, niekedy bola prekážkou zložitosť riešenia, aj to, že budova je národnou kultúrnou pamiatkou. A vždy boli aj takí, ktorí sa bránili zmenám.
KH: Z hľadiska rozvoja objektu by som určite chcela nadviazať na projekty mojej predchodkyne a keďže je to stará budova, je tu stále čo rekonštruovať. A keďže je už mnoho vybudované, mne ostáva viac priestoru na rozvoj toho nemateriálneho.

Archív: Gymnázium F. V. Sasinka

Čo nové sa budete snažiť priniesť?
KH: Vo vyučovacom systéme by som rada zaviedla seminárny spôsob, kde si študent bude vyberať konkrétne predmety. V škole máme tzv. blokové štúdium, kde si študent v treťom ročníku volí podľa svojej potreby jeden z piatich blokov (napríklad všeobecný, ekonomický, prírodovedný), v ktorom sú predpísané predmety. No, prestáva to byť niekedy dostačujúce, napríklad študent, ktorý mal záujem študovať letectvo, potreboval predmety z rôznych blokov a dnes je to problém nakombinovať. V prvom rade gymnázium nie je pre mňa len budova, ale sú to najmä ľudia. Či už sú to moji kolegovia, s ktorými tu denno-denne žijeme pod jednou strechou, či študenti, ktorí sa tu striedajú. Jedni prídu, druhí po maturite odchádzajú, všetkým však utkvie v pamäti čas ich stredoškolského štúdia. Preto by som rada dosiahla toho, aby sa študenti aj kolegovia do školy tešili, pretože sa tu cítia dobre a panuje tu skvelá, domácka atmosféra, aj keď je to možno utópia.

Keď sa obzriete dozadu, je niečo, čo sa vám nepodarilo?
BS: Snažila som sa, aby celý kolektív, rodičia i študenti ťahali za jeden povraz. Možno to naozaj nie je možné reálne dosiahnuť, každý sme iní. No, keď teraz počúvam Katku, tak ma teší, že si tento cieľ našla i ona.

Vidíte školu ako inštitúciu s istou vlastnou filozofiou a cieľom?
KH: Určite všetci veríme v to isté – chceme zažiť na našom gymnáziu ďalší rok nielen kvalitného vzde-
lávania, čo je našou prioritou, ale aj zaujímavých a zábavných mimo vyučovacích aktivít v priateľskej a uvoľnenej atmosfére.

V čom je vaša škola odlišná od ostatných gymnázií?
BS: Naša škola, lebo už navždy bude aj moja, je výnimočná tým, že má veľkú históriu. Prvé triedy latinskej školy založili jezuiti v roku 1662 a tak naše gymnázium patrí medzi najstaršie školy na Slovensku. Navštevovali ho také významné osobnosti, ako napríklad Ján Hollý, Dr. Janko Blaho, Dr. Pavol Blaho, Július Koreszka, ThDr. Jozef Čársky, Vladimír Clementis, F. K. Veselý, Víťazoslav Sasinek Franko (ktorého meno nesie naša škola), Adam František Kollár, Ladislav Novomeský, Vladimír Roy, Marián Varga, Dušan Gabáni a ďalší.

A čo dnes?
KH: Sme všeobecnovzdelávacia škola, čo berieme ako náš program. Okrem prípravy na štúdium na vysoké školy podporujeme umenie v akejkoľvek forme (máme divadelný a výtvarný krúžok, organizujeme kultúrne, hudobné aj recitačné vystúpenia pre verejnosť), tvorivosť prostredníctvom školského časopisu Štafeta (kde sa realizujú budúci spisovatelia, novinári), charitu a dobrovoľníctvo (pomáhame ľuďom, zvieratám, prírode, rôznymi činnosťami či zbierkami), pohyb vo forme turistiky, cykloturistiky, lyžovania, … komunikáciu pri spolupráci, či už s detským domovom alebo domovom dôchodcov, ale aj medzinárodnú spoluprácu, pri výmenných pobytoch študentov s holandskou a ruskou školou.

Od revolúcie sa dokola hovorí o nevyhnutnej reforme školstva. V čom je kameň úrazu?
KH: Na túto otázku zrejme každý učiteľ na Slovensku odpovie rovnako: zle nastavený systém, normatív na žiaka a celkovo podfinancované školstvo. Sú napríklad predmety, na ktorých u nás učíme z učebníc z roku 1993, z ktorých som sa učila ja ako študentka. Novšieho vydania sme sa zatiaľ nedočkali.
BS: Áno, reformu treba urobiť, ale premyslene a zodpovedne. Aby zmeny robili odborníci komplexne a nie, aby ich dotváral každý učiteľ na každej škole. Aby boli k dispozícii učebnice pre žiakov a metodické príručky pre pedagógov a k tomu kvalitné pomôcky a pracovné zošity.

Ako a kde vidíte na školskej pôde miesto pre skalickú mjestskú reč?
KH: K nám do školy chodia študenti zo Skalice a blízkeho okolia, takže skaličtina a nárečia u nás na chodbách školy počuť neustále. V škole by sa malo hovoriť spisovne, no, my hrdí Skaličania …
BS: Povolené to nebolo, to by nám Štátna školská inšpekcia dala. Napriek tomu ju máme tak silno pod kožou, že sa jej nevyhnú ani učitelia ani žiaci. Určite patrí k nášmu dedičstvu a tiež do regionálnej výchovy.

Ste rodená Skaličanka? V súkromí rozprávate skalicky?
KH: Áno, narodila som sa v Skalici a doteraz tu žijem. A aj keď sa moji rodičia snažili so mnou rozprávať spisovne, skaličtina mi veľmi učarovala. Aj počas štúdií v Nitre, keď spolužiaci zistili ako naozaj rozprávam, tak chceli, aby som už ani inak, ako po skalicky, nerozprávala. Aj na predmete regionálna výchova, ktorý som do minulého školského roku učila, som jej venovala nejaký čas, veď snáď iba u nás máme slová ako „í“ alebo „rožni“. Nakoniec, celý tento rozhovor sme „viprávjali po skalicki“ .
BS: Narodila som sa v skalickej nemocnici, som avšak rodená Mokrohájanka, 37 rokov bývam v Skalici, takže sa považujem aj za Skaličanku. Doma rozprávam „jak mi zobák narostel“ a ako Katka povedala, šak aj dofčilku sme spolem o temto šeckém ríkali …