Dostali sme list z domu seniorov Pod Hájkom. V dnešnej elektronickej dobe bol o to výnimočnejší, že bol písaný ručne, na papieri. A keď aj pani Farkašová nemala možnosť použiť techniku, dala si tú prácu a napísala. My vďaka tomu zase máme možnosť sprostredkovať ďalší autentický zážitok z 2. svetovej vojny a svedectvo o tom, že často o živote a smrti rozhoduje iba náhoda.
Volám sa Mária Farkašová, rodená Blahová, a som pamätníčkou mnohého, i udalostí v Skalici, ktoré sa odohrali 11. apríla 1945.
Mala som desať rokov a spomínam si ako cez Skalicu prechádzali nemeckí a potom aj ruskí vojaci. S mojím o sedem rokov starším bratom sme boli v sklepe na Stračinkách. Bol to jeden domek za Skalicou, medzi vinohradníckymi stromami. V sklepe toho domku sme boli schovaní viacerí. Majiteľ domku bol hluchý.
Nemeckí vojaci odišli a blížili sa Rusi. Keď uvideli niekoho stáť, vyzvali ho, aby z dverí vystúpil. Keďže majiteľ domku bol hluchý, ani sa nepohol. Ruskí vojaci to však netušili a jeden so samopalom počítal do troch. Raz, dva ,… no, k trom už nedošiel, pretože majiteľ nevedomky vykročil dopredu. Vojaci uvideli, že je to civil a Božou pomocou nám tak ušetrili naše životy. K tomu domku na Stračinkách a k môjmu bratovi sa viaže ešte jedna moja spomienka. Brat mal rovnako starého, 17-ročného kamaráta. Keď už boli ruskí vojaci pri nás, tak sa chlapci vybrali neďaleko do dediny, do Mokrého hája. Pri ceste odrazu videli ležať v priekope nemeckého vojaka. Boli zvedaví a chceli sa na neho pozrieť zblízka. Ako sa však nad neho naklonili, odrazu sa otočil a vystrelil na nich. Bohu vďaka, že ani jedného nezasiahol. Tak hlúpo a jednoducho mohli zomrieť na samom konci vojny.