Prof. Eva Fordinálová sa narodila v Borskom Mikuláši, no napriek tomu patrí k tomu vzácnemu, čo dnes Skalica má. Vyštudovala pedagogiku, učila na základnej škole, skalickej strednej zdravotnej škole i na Trnavskej univerzite. Vrchol pedagogickej kariéry dosiahla získaním riadnej profesúry. Pozoruhodná je jej vedecká a bádateľská činnosť v oblasti slovenskej literatúry a histórie. Vydala deväť literárnovedných kníh, ale aj päť zbierok poézie.
Koncom minulého roka profesorka Eva Fordinálová oslávila 80 rokov. Našou gratuláciou je rozhovor, ktorý na tomto mieste prinášame.
Pani profesorka, odpustite tú otázku na úvod, odkiaľ ste sa tu vzali?
Moja stará mama bola rodená Čárská a rodina Čárských, pokiaľ viem a pokiaľ siaha rodokmeň, ktorý poznám, mal korene v Gbeloch. Najslávnejším členom rodiny bol Štefan Čárský, ktorý bol v okrem iných zaujímavých funkciách, ako napríklad rektor rakúsko-uhorského pútnického domu v Jeruzaléme, aj rektor Pázmaňovho kolégia vo Viedni. Fordinálovci boli zo Senice, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ich rod pochádzal z Dánska. Traja bratia, všetci murárski majstri, prišli nejakým pohnutím osudu a historických udalostí na Záhorie. Jeden sa usadil v Mokrom Háji, druhý v Šaštíne a tretí, môj predok, v Senici. Môj prastarý otec sa priženil na habánsky dvor v Sobotišti, kde sa narodil aj môj otec. Keď sa naši vzali, žili už opäť v Senici. Neskôr otec dostal pridelenú poštu v Borskom Mikuláši.
Obdobie druhej svetovej vojny bolo Vaším ranným detstvom…
Áno. Silným zážitkom pre mňa bolo, že sme sa museli vysťahovať z toho nášho, vlastne štátneho bytu v Borskom Mikuláši, kde Nemci urobili provizórnu nemocnicu. Rovnako aj vo vedľajšom byte, ktorý bol učiteľský. Celú rodinu zobral z ulice k sebe poštár a pamätám si, že sme boli nejaký čas uchýlení aj v zemiakovej jame. To asi počas frontu. Mala som iba tri roky, tak to sú také útržkovité záblesky z pamäte. Tam som veľmi prechladla a ochorela. Zachránil ma židovský lekár Roth, ktorý bol na Búroch tak obľúbený, že ho ľudia aj s rodinou schovávali pred transportom do koncentráku po svojich domoch. Po vojne sa z vďaky nechal premenovať na Borský. Koniec vojny bol podivuhodný a zmätený. U nás doma bol uznávaný Tiso a Hlinka. Mama hovorila, že Hlinka jej dal prácu, ale myslela to tak, že to vďaka môjmu strýcovi Gustovi v Gbeloch. Strýc Gusto bol ľudáckym richtárom obce a po odchode Čechov z dolov dal ich pracovné miesta najchudobnejším ľuďom z dediny. Keď ho mali po vojne súdiť za funkciu v Hlinkovej strane, ukázalo sa, že všetci, ktorí si ho na súde zastali boli komunisti. Boli to ľudia, ktorým dal vtedy prácu a doviedli zase Gusta domov.
Kiežby vždy ľudskosť a súdržnosť zvíťazila nad politickou príslušnosťou. Vrátime sa však kúsok späť – spomínaný služobný byt zapríčinil, že ste sa narodili oproti rodnému domu Jána Hollého. Myslíte si, že práve toto malo vplyv na ďalšie smerovanie Vášho života?
Myslím, že áno. Nejako to bolo z hora naplánované. Ako dieťa som si to ešte neuvedomovala a Hollý mi nič nehovoril. Po vojne bolo všetko, čo sa dotýkalo slovenskej národnej hrdosti a bolo vyzdvihované za Slovenského štátu, vo veľkej nemilosti. A tak sa v nej ocitol aj Hollého rodný dom. Neboli v ňom ani dvere, okná mal povybíjané. Ako deti sme sa v ňom, aj okolo pomníka hrávali. Môj starší brat s kamarátmi chodili do domu fajčiť a aby som ich nezradila, musela som aj ja. To bol môj prvý blízky kontakt s Jánom Hollým, vtedy som ani netušila kto to je. O jeho skutočnom význame a veľkosti som sa dozvedela až niekde v ôsmej triede, kedy nám učiteľ povedal nejaké základné fakty. Z toho človek nemohol získať citový vzťah. Hollý bol po vojne v nemilosti a bola snaha dostať ho dokonca z učebníc. Teda, nie len jeho, ale množstvo autorov z toho obdobia, pretože to boli kňazi. Na Hollom pre mňa vtedy najzaujímavejšie bolo, že bol od nás.
Teda, ešte záujem o Hollého neovplyvňoval Vaše rozhodnutie kam ďalej na strednú školu. Alebo áno?
V tom čase sa už časy menili a Július Cupák, mimochodom Čech, ktorý viedol na Búroch kino, sa začal o Hollého rodný dom starať. V kine mal dokonca nástenku, venovanú Jánovi Hollému. Ja som však vôbec nevedela, kam smeruje môj život. Brat študoval na gymnáziu v Senici a tak mi pripadlo samozrejmé, že ho budem nasledovať. Robila som tam aj prijímacie skúšky, no mama na poslednú chvíľu rozhodla, že lepšia bude pedagogická škola v Skalici. Myslím, že pri tom zohrali veľkú úlohu jej sestry, z ktorých dve boli učiteľky. Urobila som rozdielové prijímačky z telesnej a hudobnej výchovy a tak sa začala moja pedagogická dráha. Ani štúdium nebolo jednoduché, lebo, keď som bola v treťom ročníku, školu zrušili a na maturitný ročník nás presunuli do Trnavy. To sa komplikovalo finančne, pretože brat už študoval na vysokej škole a tak mi v tom poslednom ročníku platili internát práve tie dve mamine sestry. Pravdepodobne, v tomto čase a z tejto príčiny vznikol môj odťažitý vzťah k peniazom.
Aké boli Vaše pedagogické začiatky?
Po ukončení školy som dostala umiestenku do Hradišťa pod Vrátnom. Tam som bola v dosť hrozných podmienkach jeden a pol roka. Často som nestíhala autobus domov a spali sme dve na jednom slamníku. Ani učiteľovanie ma nechytilo, učili sa spojené triedy a vadilo mi, že musím deti skúšať a do úmoru opravovať písomky. Ako učiteľka som musela písať po obci aj agitačné hesla. Stále si pamätám „Koľko máme siláže, to sa v mlieku ukáže“. Aj heslo na stodole „Päťročnicu splníme za dva roky!“ Bolo asi vidieť, že s tým mám problém, nikdy som na výtvarnú nebola. Náhodou išiel okolo otec herečky Zity Furkovej, ktorý bol okrem iného insitným maliarom a vyslobodil ma. Zobral mi štetec a dopísal to. Ešte mi pridelili robiť do miestneho rozhlasu poľnohospodárske okienko. Jedinou mojou kvalifikáciou pre túto činnosť bolo, že sme mali doma na Búroch záhradku, ale to nebola dostatočná prax na výplň okienka. Postavila som príspevky na chválení najlepších pracovníkov a malo to tak veľký úspech, že som bola oslovená, aby som vstúpila do komunistickej strany. Našťastie, práve v tom čase sa náhodou uvoľnilo miesto učiteľky na Búroch a tak zase ďalšia z radu náhod ochránila môj osud. I keď impulz išiel od môjho brata, ktorý medzitým doštudoval a pracoval na okrese v kultúre a dozvedel sa o voľnom mieste.
Zdroj: internet
Tak ste sa oblúkom vyhli členstvu v strane a vrátili ste sa domov…
Prvého pol roka som ešte suplovala takmer všetky predmety. Neskôr som dostala slovenčinu a dejepis, čo bolo dobré, ale stále mi nesedelo, že som učiteľka. Rástla vo mne láska k literatúre. Ja som už na pedagogickej škole písala básne do školského časopisu. Inšpiráciou boli väčšinou vlastné emócie.
Spomínate si na prvý krok na Vašu životnú dráhu pedagogičky, spisovateľky a historičky?
Tá moja láska k literatúre vznikla v druhej triede na základnej škole a to presne na Mikuláša. V ten deň k nám domov prišla mamina kamarátka, učiteľka, a mne priniesla prekrásne ilustrovanú knihu Zvonky od Ľudmily Podjavorinskej. Zakrátko som vedela polovicu tých básničiek naspamäť. A tak, keď sa nás v škole naša pani učiteľka pýtala, čím chceme byť, tak ja som vyhlásila, že chcem byť spisovateľkou. Knihy, ktoré som vyhľadávala, boli takmer všetko poézia. Tak som sa nenápadne blížila k Hollému, ale ešte som o tom nevedela, lebo ďalšie podnety neboli.
V štúdiu ste však pokračovali pedagogickým smerom.
Rozhodla zase náhoda. Cestovala so raz domov z Hradišťa a stretla som dobré kamarátky, spolužiačky zo strednej pedagogickej školy, ktoré išli do Trnavy na predprednášky pred prijímačkami na diaľkové štúdium. To ma zaujalo a nepokračovala som na Kúty, ale na Trnavu. Rovno tam som vyplnila prihlášku na trojkombináciu slovenčina-dejepis-hudba. Vedenie školy zistilo, že je to veľmi náročné a zmenili to na dvojkombináciu a tak mi hudobná výchova odpadla, ale to mi až tak neprekážalo vzhľadom na to, že som nebola husľovým virtuózom. Štúdium ubehlo a prišlo k výberu témy diplomovej práce. Tam mi riaditeľka múzea vysťahovalectva na Myjave navrhla tému, ku ktorej mali mnoho materiálu. Aj som ju úspešne vypracovala, stretla sa s uznaním, ale citovo ma tá téma značne zaťažila. Zle som niesla osudy ľudí, o ktorých som písala. Medzi štátnicami som však už robila prijímacie skúšky na univerzite v Bratislave na slovenčinu-dejepis. Mimochodom – popri štúdiu som jedenásť rokov učila v Skalici. Napriek všetkému som na vysťahovalcoch ďalej pokračovala aj v diplomovej práci a dokonca aj v doktorandskej práci i pri doktorandskom štúdiu.Vtedy už ma historici prijali za svoju a pozývali ma ako odborníčku na vysťahovalectvo na konferencie s príspevkami. Musím však priznať, že ja som sa v tomto prostredí komfortne necítila.
Už sa konečne v tomto období dostávame k Vášmu vzťahu k Jánovi Hollému?
Ja vlastne neviem, kedy to začalo. Ako som hovorila, až do konca univerzitných štúdií boli mojou hlavnou témou vysťahovalci, no, keď som odišla zo Skalice učiť na fakultu v Trnave, tak už som k nemu inklinovala. V Trnave som bola štyri roky a niekto zhora rozhodol (zhora politicky), že pedagogickú fakultu v meste, ktoré je sídlom arcibiskupstva, treba zrušiť. Ja som však rok pred zrušením už pracovala na SAV na oddelení histórie slovenskej literatúry. A tu sa to zlomilo. Už v Trnave som uverejnila prvé štúdie o Hollom a začala pracovať na knihe o ňom a v roku 1985, k dvojstému výročiu jeho narodenia, kniha aj vyšla. Odrazu som precitla a nechápala, ako to, že sme si toľko vecí v jeho Svätoplukovi nevšimli… Dielo stojí na historických podkladoch a je plné nepopierateľných faktov. Napísal ho síce za dva roky, ale ako on, tak aj jeho priatelia zo spolku slovenskej literatúry, dlhé roky zhromažďoval podklady a fakty. Vďaka tomu je to súčasne krásne dielo i kronika, ktorá uvádza na pravú mieru niektoré prehrešky našej historiografie. Tých nájdeme mnoho aj inde.
Ktoré sú, podľa Vás najväčšie, ako sama hovoríte, prehrešky voči slovenským dejinám, či slovenskému národu?
Ťažko to takto v krátkosti dať na stôl. Je toho príliš veľa a potrebovali by sme oveľa väčší priestor. Ak sa však vrátime celkom na počiatok, tesne po rozpad Veľkej Moravy, tak je tu Nitrianske kniežatstvo, ktoré bolo slovenské a malo v rámci uhorského kráľovstva, ktoré si pripojilo nové územia, určitú autonómiu a v znaku náš dvojkríž. Už v Anonymovej kronike sa však píše, že Slováci nemajú nárok ani zásluhu na ničom v Uhorskom štáte, pretože sa na jeho vzniku nepodieľali. Lenže, boli to práve slovenskí šľachtici, ktorí bojovali po boku uhorského kresťanského kráľa Štefana (neskôr vyhláseného za svätého) proti jeho vnútorným nepriateľom. Práve to spoločné kresťanské myslenie siaha k našim národným koreňom. O spomínanej bitke hovorí už stará ľudová pieseň Stála bitka stála za Štefana kráľa, ale čo je dôležité, skutočnosť potvrdzuje aj Viedenská kronika z 13. storočia. Vo svojej knihe, ktorá sa volá rovnako ako spomínaná pieseň, uvádzam aj iné ľudové piesne so slovenským pôvodom a hlavne ich duchovnou hodnotou, avšak privlastnili si ich Poliaci alebo Česi… Čo sa týka deformovania histórie, tak nemusíme ísť tak ďaleko dozadu. Množstvo pokrútených a účelne zavádzajúcich informácií máme k interpretácii obdobia Slovenského štátu, ale aj spoločnej Československej republiky. Veci sú vytrhnuté z kontextu a chýbajú súvislosti. Teraz máme priestor a možnosti všetko napraviť, ale nemáme ľudí, ktorí by sa do toho pustili. Vyštudovali na základe tak podávaných faktov, že si ani neuvedomujú, že naďalej mrzačia našu históriu. V našom košatom strome je naštepené cudzie ovocie.
Sú to, teda, naše korene, ku ktorým by sme sa mali vrátiť?
Musíme sa k nim vrátiť, aby sme vedeli kto a čím sme. Je to veľmi široká téma. Dokončujem práve na túto tému knihu s pracovným názvom Korene slovenskej literatúry a úvod do nej by mal vyjsť v Slovenských pohľadoch. Jedným z koreňov je aj naša literatúra. Ďalším je napríklad cyrilometodejská tradícia, ktorá sa u nás udržala ako nikde inde. Avšak aj to, čo sme si doniesli ako národ ešte až z Indie. Mnoho odkazov máme v ľudovej slovesnosti a piesňach, len už sme prestali rozumieť odkazom a symbolom. Napríklad, v piesni Horela lipka horela je mnoho symbolov a hovorí o sebaobetovaní v dobro celku, ktoré je nášmu národu až archetypálne blízke. Dnes ich cítime, ale nemáme ich vo vedomí. Aj preto sa treba obracať späť.
Je to treba chápať tak, že čo slovenský národ vytvoril, dosiahol, to si prisvojovali iní? Nie je to aj tým, že namiesto národnej hrdosti sme vždy kládli dôraz na celkom iné vlastnosti?
Berieme to príliš samozrejme, ostatní si uvedomovali dôležitosť veľkých činov a tak to zapísali do svojich kroník. História je prostitútka, ale rada by som ju očistila a dokázala, že to tak byť nemusí. Prameň je bezmenný, len rieky hneď dostanú meno. Aj my všetci sme ovplyvňovaní svojimi rodinami. Napríklad naša rodina bola nesmierne národovecká. Mamine sestry, učiteľky, podporovali slovenskú literatúru a mali veľkú knižnicu. Starý otec, ako jediný v Gbeloch, odoberal Vajanského Slovenské národné noviny a potom kolovali medzi ľuďmi.
Týka sa to i Vašej teórie o rodičovskom a potomkovských národoch?
Áno. Podľa mnohých dôkazov bolo najstaršie osídlenie v širokom regióne strednej Európy pod Tatrami a pokojne môžeme hovoriť o Slovákoch. Národ ešte tvorili kmene a ich rastom prichádza k tomu, že mýtický praotec Čech viedol časť kmeňov na západ a osídlil českú kotlinu a iný praotec Lech viedol iné kmene na sever, do Poľska. No, a rodičia dávajú deťom slobodu, kým deti sa nezačnú vymedzovať voči rodičom. Treba však priznať, že deti si súčasne nesú z rodičovského domu to, čo považujú za vlastné a aj im prináleží história, tradície, zvyky… Pri svojej návšteve nám všetkým svätý otec František pripomínal, že my sme pravý stred Európy. Bola som až prekvapená, že kládol dôraz na skutočnosti, ktoré aj ja pokladám za najdôležitejšie. Naším základným archetypom je duchovnosť a to, čo je v nás sme povinní šíriť ďalej.
Myslíte si, že keby Vás učili históriu a literatúru lepšie, pravdivejšie a hlavne v súvislostiach, že by ste k nim inklinovali a priľnuli ešte pevnejšie a dokázali by ste ešte viac?
Pokrivenie histórie nie je nič nové. Urobila z Kristovej nasledovníčky Márie Magdalény padlú ženu a všetkým je jasné, že Eva zviedla Adama, ale ani sa neuvažuje nad tým, či Adam nebol násilník. Ako by to bolo so mnou, keby nám veci podávali pravdivo, to už je len čistá hypotéza. Ja si myslím, že všetko to už tak malo byť. Môj život riadili „náhody“ a išla som si svojou cestou. Hrala som s kartami, ktoré mi dali do vienka tam zhora. Už ako učiteľka na zdravotnej škole som učila podľa svojho presvedčenia. A prechádzalo to. Som presvedčená, že všetko to mám riadené zhora. Aj to je istá sloboda a sloboda je pre mňa základom všetkého. Môjho bytia aj myslenia. Preto aj milujem Záhorie s jeho širokou otvorenou krajinou. A rovnako zosobnením vnútornej slobody sú dve osobnosti, ktoré obdivujem – starorímsky filozof Seneca a náš Anton Srholec. Je neuveriteľné ako sú si podobní a blízki. Nedokážem uniesť fakt, že ľuďom takto múdrym rozkazujú hlupáci. Áno, bolo tomu tak vlastne vždy, ale to nič neospravedlňuje. Ešteže títo Senecovia a Srholci si svoju slobodu v sebe nenechajú vziať.
Po revolúcii v roku 1989 bola obnovená Trnavská univerzita a Vy ste boli oslovená s požiadavkou Vášho návratu. Chýbalo Vám v akadémii vied učenie?
Učenie ako také áno. Skôr prednášanie na základnej a strednej škole, neznášala som skúšať žiakov. Vždy mi to pripadalo ako strata času. Na univerzite je to iné a na Trnavu som mala veľmi dobré spomienky. Len na vedeckú činnosť som mala málo času a tak som sa vždy tešila na letné prázdniny. Väčšinu z nich som prežila v archívoch. Aj moju prvú knihu o Hollom som napísala za jedny prázdniny.
Bolo by veľmi zaujímavé a osožné dať do jednej práce všetky tie deformácie našej histórie, nielen z maďarskej, ale i českej strany, o ktorých hovoríte…
Snažím sa sformulovať to, čo už mám spracované, no ďalej už asi nepokročím. Už som unavená a vyčerpaná na jazdenie a pátranie v archívoch.
Máte ešte nejakú túžbu niečo vykonať? Niečo, čo by ste chceli oveľa viac ako čokoľvek iné?
Dotknúť sa runového nápisu na vrchu Velestúr v Kremnických vrchoch. A celkom najviac by som chcela, aby sa Slovensko spamätalo a postavilo hrdo na nohy.
Evi, musím nakoniec predsa len prezradiť, že sme priateľky a oficiálny tón rozhovoru znel v mene redakcie. Pravdou je, že to bol už mnohý rozhovor medzi nami, aj keď tento bol o to vzácnejší, lebo bol viac i o Tvojej „osobnej histórii“. Tentokrát bol k tomu dôvod. Ďakujem veľmi pekne za seba, aj za našich čitateľov, že si nás pustila do zákulisia svojho života. Hlavne Ti však ďakujem za Tvoju celoživotnú prácu. Za to ako s mravčou trpezlivosťou, vedená svojim neomylným vnútorným pocitom, hľadáš a skladáš do mozaiky kamienky súvislostí našej slovenskej histórie a literatúry.
Týmto pre nás ostatných odhaľuješ naše korene, a učíš nás, aby sme sami mohli odlíšiť vlastné ovocie od toho cudzieho a tak sme pochopili, kto vlastne sme. Vďaka hodinám pútavých rozhovorov a množstvu kníh odhaľuješ v nás stopu hlbšej duchovnej hodnoty slovenského národa. Korene národa začínajú doma pri vlastnom prahu. Ja osobne, ale i všetci Skaličania Ti budeme vždy vďační, že Ty jediná, i keď Búranka, ale so srdcom pre Skalicu, si dokázala do knihy o skalickej mestskej reči popísať a doložiť dôkazmi, čo som ja ako Skaličanka telom a dušou vždy „len“ cítila. Viem, že Tebe nikdy nešlo o žiadne ocenenia, ale môžeš byť hrdá, že za Tebou v nás zostávajú zasiate semienka národného vedomia. A na nás už je iba sa o ne starať. Ver, že každé časom vyklíči a rozmnoží sa.
Milá Evi, želám Ti za seba, ale aj našich čitateľov, hlavne veľa zdravia na tele i na duchu a splnenie Tvojej túžby po hmotnom dotyku našej histórie na Velestúre. Veríme, že nás ešte obohatíš novou knižočkou o ďalšom skalickom korienku, o ktorom iba tušíme. Avšak to už by som na Teba prezrádzala veľa.
Želmíra Macháčková