Keby nebolo Jána Cvečku, okresné riaditeľstvo Hasičského a záchran ného zboru v Skalici so sídlom v Holíči by svoju hasičskú stanicu zrejme nemalo. Trikrát musel tvrdo bojovať s nadriadenými orgán mi, aby pre okres Skalica obhájil potrebu okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru. V tomto roku odišiel do dôchodku. Tak sme s ním trochu bilancovali a porozprávali sa, takto pred Vianocami, aj o ľudskosti.
Už ste si zvykli na dôchodok, nechýba vám práca?
Zvykol som si rýchlo. Mám za sebou bohatú kariéru, do dôchodku som sa aj tešil. Vo veku 62 rokov si člo vek musí priznať, že už nemá takú silu, ale ani psychickú odolnosť, aby zvládol náročné zásahy. Preto som si povedal, že stačilo. Vychoval som si schopných nástupcov a po siedmich rokoch v roku 2016 sa mi podarilo dokončiť rekonštrukciu hasičskej stanice v Holíči.
Čo urýchlilo vaše rozhodnutie odísť do dôchodku?
Infarkt. Paradoxne. Vždy som športoval, venoval som sa futbalu. Myslel som si, že moje srdce je silné ako skala. Omyl. Práve srdce ma zradilo. Vo februári, čiže pred pár mesiacmi, som odišiel do výsluhového dôchodku a som spokojný. Vrátil som sa do Štefanova, odkiaľ pochádzam, a žijem pokojný vidiecky život.
Počas svojho života ste pôsobili ako hasič vo viacerých mestách na rôznych funkciách, istý čas ste pracoval aj na ministerstve vnútra v Bratislave. Čo z toho považujete za najväčší úspech?
Z pohľadu profesného, že za 27 rokov, počas tisícov zásahov mi nezomrel a ani nebol ťažko zranený žiaden hasič. A tiež, že za 21 rokov pôsobenia v Skalici sa mi zo zanedbanej vedľajšej stanice v Holíči podarilo vybudovať špičkové okresné riaditeľstvo, a napriek nepriazni niektorých nadriadených sa mi ho podarilo udržať. Z pohľadu ľudského je to skutočnosť, že som žiadneho hasiča nemusel prepustiť pre nadbytočnosť. Za to som osudu nesmierne vďačný.
Hasiči sa dnes na Slovensku tešia veľkej dôveryhodnosti. Čím to je?
V roku 2002 vznikol Hasičský a záchranný zbor a bola vytvorená špecializovaná štátna správa na úseku ochrany pred požiarmi. Do zboru prišli mladí, vzdelaní ľudia a bola vy pracovaná nová legislatíva. Ďalej cez poisťovne prišlo do zboru pomerne veľa peňazí na nákup novej techniky. Týmto boli vytvorené podmienky na skvalitnenie práce hasičov. Využili to a dnes sú zaslúžene najdôveryhodnejšou inštitúciou v štáte.
Vy ste v ostatných rokoch pôsobili v dôstojníckych hodnostiach. Znamená to, že to bola viac kancelárska robota?
Nie, u hasičov to takto neplatí. Riaditeľa zástupca sú riadiaci dôstojníci, vystupujú pred médiami, idú ku každej veľkej udalosti. Aj preto vravím, že môj vek 62 rokov už bol akurát. Nechcel som začať robiť chyby len preto, že by som nevedel odísť z funkcie. To nie je môj štýl.
Ktorý zásah bol najnáročnejší?
Za tie roky ich je určite viac. Nikdy však nezabudnem na povodne v júli v roku 1997 na rieke Morave, ale i na Chvojnici a všetkých ostatných riečkach a potokoch v Skalickom a Senickom okrese. Táto povodeň bola označená ako „tisícročná voda“. Na páchala obrovské škody, najmä v Čechách, kde zabila 49 ľudí a spôsobila škody za zhruba dve miliardy českých korún. Nám sa to obrovským úsilím s pomocou niekoľko stoviek profesionálnych a dobrovoľných hasičov, vojakov, policajtov, ale i radových občanov podarilo. Ochránili sme životy, zdravie i majetok desiatok občanov v obciach okresu Skalica.
Alebo si pamätám na zásah pri Kopčanoch. Vtedy som prosil Boha, aby nám pomohol. Vlak narazil do auta a zabil ženu. Všade naokolo boli bažiny, nevedeli sme sa na miesto ne hody dostať ťažkou technikou, lebo bolo nutné spod vlaku vytiahnuť úplne zdeformované auto, v ktorom bol vážne zranený muž. Hydraulické nožnice ani rozbrusovačky neboli schopné hrubé oceľové plechy prerezať a zranený bol v ohrození života. Nakoniec sme situáciu vyriešili tak, že rušňovodič v inom vlaku zámerne potlačil tento havarovaný vlak. Bolo to proti predpisom, ale zachránili sme človeka, a iba na tom záležalo. Táto práca je totiž aj o tom, že každú smrť človeka vnímame ako veľkú tragédiu. Bez ohľadu na to, či ste mohli niečo robiť alebo nie. Viete, dobrý hasič musí vedieť eliminovať emočné napätie a stavy s ním súvisiace, ale mal by vedieť ostať empatický. Mať ľudskú stránku. Aby som to povedal zrozumiteľnejšie, ten prah citlivosti musí byť skrátka posunutý, aby človek zvládol ten obrovský tlak. Ja som to po rokoch začal až priveľmi prežívať. Aj preto bol čas už odísť. Koľko trvá v priemere jeden zásah? To je rôzne. Spomínaný vlak sme riešili päť hodín, lesný požiar niekedy trvá týždeň, počas povodní sme boli v pohotovosti až dvadsať dní. Nič nepodceňujeme, držíme sa hesla – radšej viac ľudí, viac techniky, než by nám malo niečo počas zásahu chýbať.
Keď zásah trvá niekoľko dní, hasiči sú stále na mieste, alebo chodia domov sa vyspať?
Ten istý tím ľudí by týždeň na nohách nevydržal. Ľudia sa pri viacdňových zásahoch striedajú. Úlohou veliteľa zásahu je, aby mal vždy k dispozícii sviežich ľudí, plných sily. Je potrebné zabezpečiť im stravu, pitný režim, nocľah. Veliteľ musí mať prehľad, kde kto je, a tiež musí vedieť, v akom štádiu je oheň, číhajúce nebezpečenstvo. Veliteľ o všetkom informuje krajské operačné stredisko, ktoré mu cez riadiaci štáb zabezpečí sily a prostriedky na zdolanie mimoriadnej udalosti.
Bol ste aj pri zásahoch na Blízkom východe, keď ustupujúca iracká armáda podpálila ropné vrty. Ako ste sa tam dostali?
Bolo to v roku 1992, kedy som na ministerstve vnútra vykonával funkciu zástupcu náčelníka Hlavnej správy Zboru PO. Iračania, keď ustupovali z Kuvajtu, tam zapálili zhruba štyritisíc ropných vrtov. Po ukončení vojny Kuvajt cez humanitné organizácie požiadal o pomoc pri hasení horiacich ropných vrtov. Ministerstvo vnútra malo dve špeciálne zariadenia na hasenie ropných i plynových erupcií APV-20 a ja pred tým, než som vstúpil do štátnej služby, som praco val v Nafte Gbely a mal som skúsenosti s hasením erupcií. Tak sme sa prihlásili do výberového konania. Prebehlo v Británii, my sme v ňom uspeli a mohli vycestovať do Kuvajtu. Bola to prvá misia slovenských hasi čov vo svete. Bol to najväčší požiar, aký si ľudstvo pamätá, a my sme boli pri tom. Ja som bol vedúci misie za ministerstvo vnútra. Strávili sme pri horiacich vrtoch dva týždne. Sprevádzali nás zástupcovia saudskoarabskej ropnej spoločnosti, ktorí nám ukázali všetku tú hrôzu, čo dokáže spôsobiť vojnový konflikt na ľuďoch, majetku i životnom prostredí. Na záver sme vypracovali našu ponuku na hasenie vrtov, ale aj na ich uzatváranie. Keď sme tam boli my, tak ropné polia horeli už dva mesiace a polovica vrtov bola úspešne uhasená americkými a kanadskými záchranármi v spolu práci s americkou armádou. S armádou preto, lebo keď Iračania vrty zapaľovali, tak ich i zamínovali, aby sa nedali ľahko uhasiť. Mesiac po našom návrate sme dostali správu, že hasenie bude zabezpečovať len americká armáda. Napriek tomuto rozhodnutiu som bol rád, že som sa tejto misie mohol zúčastniť, lebo som bohatší o skúsenosť, ako hasili horiace ropné vrty svetové veľmoci.
Klesá alebo stúpa riziko požiarov?
Riziko požiarov tu bude stále. Intenzita a počet sa odvíja od počasia, ale aj od ľudského faktoru. Keď je suché, teplé, letné počasie, hrozia lesné po žiare, požiare poľnohospodárskych plodín, ale i poľnohospodárskych strojov. V období zimného vykurovacieho obdobia hrozia požiare od komínov, vykurovacích telies, elektrickej inštalácie a plynových telies v rodinných domoch, bytových do moch, chatách. Riziko vzniku požiaru je tým menšie, čím viac sa o obydlie staráme. Keď máme vykonané revízie elektrickej inštalácie, plynových spotrebičov, komínov a vykurovacích telies, tak riziko požiarov eliminujeme na minimum. V Skalici existuje viac hasičských zborov, sú tu profesionáli, dobro voľní hasiči aj podnikoví.
Kto rozhoduje, ktorí hasiči pôjdu čo hasiť?
O nasadení síl a prostriedkov hasičských jednotiek rozhoduje Krajské operačné stredisko v Trnave. Vždy ako prvú posiela na zásah jednotku Okresného riaditeľstva HaZZ v Skalici so sídlom v Holíči. Jednotky dobrovoľných hasičov mestských, ale aj podnikových povoláva na základe vyhláseného stupňa poplachu. Nasadzovanie hasičských jednotiek je upravené vo vyhláške MVSR č. 611 a podľa toho sa musia operačné strediská riadiť.
———————-
Ján Cvečka
Vyštudoval odbor Technika požiarnej ochrany na Vysokej škole banskej, v tom čase na jedinej vysokej škole v bývalom Československu, ktorá profilovala hasičov. Desať rokov pracoval ako šéf bezpečnosti a požiarnej ochrany v Nafte Gbely. Po revolúcii odišiel pracovať do štátnej správy. Najskôr pôsobil ako náčelník Zboru požiarnej ochrany a okresnej správy v Senici. Odtiaľ odišiel na ministerstvo vnútra, keď si ho prezident hasičského zboru vybral ako svojho zástupcu. Po roku a pol sa vplyvom politických turbulencií vrátil späť do Senice. Do roku 1995 zastával funkciu šéfa prevencie a neskôr náčelníka okresu. Od júla 1996 sa územie rozdelilo na 78 okresov a celý okres sa rozdelil na myjavský, skalický a holíčsky. Odvtedy pôsobil ako náčelník okresnej správy a neskôr riaditeľ okresnej správy zboru požiarnej ochrany.
—————————-
HASIČSKÉ ANEKDOTY V súvislosti so skalickými hasičmi a požiarmi vznikli rozličné anekdoty, ktoré dosvedčujú, že Skaličania ani v najkrušnejších časoch života svojho mesta nestrácali hlavu a korenili si neraz trpký životný údel zdravým humorom. Tu sú aspoň dve z nich: Podľa prvej vraj Skaličania učia kapra spievať pri verglíku. Táto anekdota mohla vzniknúť z udalosti, ktorá sa mala údajne prihodiť hasičom, ktorí sa ponáhľali hasiť oheň, keď raz akýsi potulný Talian mal cez noc uložený verglík v hasičskom skladišti. Hasiči mysleli, že je to nejaká nová striekačka a začali krútiť kľukou, ale namiesto vody vyhrnuli sa z neho rezké tóny pochodu maršala Radeckého. Anekdota, že „ve Skalici aj voda horí“, mohla vzniknúť trojakým spôsobom. Podľa prvej verzie vodil vraj v dávnych časoch richtár vzácnu návštevu po celom chotári a chcejúc zdôrazniť priaznivú polohu mesta, ukazoval rukou „voda“ smerom k Morave a „hory“ smerom ku Skalickým horám. Lenže ktosi zo sprievodu týmto orientačným gestám neporozumel a zapamätal si len prekrútenú vetu: „Voda horí!“. Druhá verzia rozpráva, že v Dubovej ulici pri kopaní studne robotníci zo Sudoměříc boli svedkami, ako sa od blízkeho ohníka chytila studňa (azda zemný plyn alebo nafta), a potom rozchýrili, že v Skalici „voda horí“. Podľa tretej verzie anekdota vznikla prekrútením mena majiteľa Horného mlyna Wotha na „voda“, keď raz, práve v čase jarmoku, vypukol v jeho mlyne požiar a zvonár na veži po zašturmovaní zvolal: „Wotha horí!“. Cudzí jarmočníci, ktorí nepoznali skalické pomery, potom široko ďaleko rozchýrili, že v Skalici „voda horí“.
V SKALICI PÔSOBÍ PÄŤ HASIČSKÝCH ZBOROV OR HaZZ - Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru Skalica so sídlom v Holíči – sú to profesionálni štátni hasiči. DHZ Skalica – dobrovoľný hasičský zbor Skalica. Má okolo sto členov, vznikol už v marci 1881. DHZ mesta Skalica – dobrovoľný hasičský zbor mesta Skalica. Má 32 členov. Sú to dobrovoľníci, ktorým materiálno-technické zabezpečenie a zbrojnicu poskytuje mesto. ZHZ Grafobal – závodný hasičský zbor Grafobal, činnosť vykonávajú zamestnanci firmy. ZHZ Schaeffler (INA) - závodný hasičský zbor Schaeffler (INA), činnosť vykonávajú zamestnanci firmy.