Hej, hej, hej, sokoli!

„Už pred prvou svetovou vojnou boli v Skalici snahy o založenie telovýchovnej jednoty Sokol. K ich zavŕšeniu prišlo po ukončení vojny a niekoľko dní po vzniku Československej republiky – 10. novembra 1918 – začala jednota, ako prvá na Slovensku, oficiálne fungovať. V roku 1922 si členská základňa Sokola svojpomocne vybudovala sokolovňu (prvú na Slovensku) prestavbou bývalej mliekárne a sústredil sa v nej, popri športe a cvičení, široký okruh aktivít kultúrno-spoločenského života mesta. Po zrušení spolku a jeho činnosti v roku 1938 prišlo ku krátkemu obnoveniu po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945, no od roku 1948 bola na dlhé obdobie opäť zakázaná.“ (www.zahorskemuzeum.sk)

31. januára 1991 bola sokolská jednota v Skalici obnovená. Na ustanovujúcej schôdzi obnovenej jednoty bolo len 19 členov, no do konca roka počet vzrástol na 244. Dnes je to dvojnásobok a sú rozdelení do družstiev podľa jednotlivých športov. O histórii, láske k športu a čo znamená byť sokolom, rozprávali starostka Sokola v Skalici Viera Miklášová a najstarší žijúci pamätník jednoty pred jej rozpustením Milan Dermíšek.

 

RÔZNE ZAČIATKY

Kedy ste sa stali členmi Sokola?
VM: Členkou Sokola som sa stala už ako malé dieťa. Možno som mala nejakých štyri – päť rokov. Ale vlastne Sokol ako taký už bol oficiálne zakázaný. My sme cvičili pod ČSTV, no hovorili sme si sokoli a sokolky. Hrdo sme sa k tomu hlásili, ale v skutočnosti bola organizácia obnovená až v roku 1991.
MD: Ja som v roku 1941 nastúpil do prvej triedy základnej školy a rovno aj do Sokola. Vtedy bol náčelníkom Vladimír Biela. Cvičili sme na hrazde, bradlách a inom náradí. V lete sme cvičili vonku v areáli sokolovne. Bývalo tam mnoho ľudí, ktorí sa chodili pozerať.

Ste zo „sokolskej rodiny“, teda, boli v organizácii už vaši rodičia?
VM: Samozrejme. Moja maminka bola tiež od mladosti sokolka a oni nielenže cvičili, ale aj hrávali divadlo. Sokol bol vtedy jediná kultúra v meste. Maminka bola aj v divadelnom súbore. Tatinek bol zase funkcionár futbalu. Sokolskú krv mám v sebe a zase som ju odovzdala ďalej – deťom, vnukom. Všetci sú sokoli.
MD: U nás naopak – jediný ja som bol sokol, inak nikto. Ako som hovoril, že ľudia chodili pozerať na cvičenie sokolov, tak som najprv chodil aj ja. A zlákalo ma to.

 

SOKOL NIE SÚ LEN SPOLOČNÉ CVIČENIA

Venovali ste sa, okrem spoločných cvičení, nejakému športu aj súťažne?
VM: Ako dorastenka i žena som hrávala súťažne volejbal. Hrával aj môj brat a je to moja srdcovka. Dodnes, keď mám možnosť pozrieť si kvalitný zápas, tak veľmi rada. Dnes však už len tie spoločné cvičenia.
MD: Ja som robil závodne gymnastiku. Trénoval nás pán Macháček a chodievali sme po Záhorí a do Bratislavy na preteky v prostných. Okrem toho sme hrávali volejbal, futbal, stolný tenis, … My sme chodili na všetko, čo v Skalici bolo.

Stále ešte vo vašom veku aktívne cvičíte?
VM: Cvičím stále, dvakrát týždenne. Už to síce nie je také ako by som chcela, ale byť bez toho nemôžem. Máme dobrú cvičiteľku aj na zdravotnú telesnú výchovu, ale ešte stále ma to láka k mladším ženám na bodystyling. Už je to dosť v tempe, ale mám veľmi rada cvičenie spojené s hudbou. Samozrejme sa vždy zúčastním nácviku spoločných skladieb na všesokolský zlet alebo na vystúpenia v zahraničí. To je pre mňa stále to najviac. Vo veľmi dobrých vzťahoch sme s moravskými jednotami. Najviac s Veselím.
MD: Ja som s hromadným cvičením skončil už s rozpustením Sokola. Mám vinohrad, kde mám rozcvičku dobrú. Ale, samozrejme, že som športoval. V roku 1952 sme hrali najvyššiu súťaž v stolnom tenise a potom som bol vyslaný do bývalého Tyršovho domu v Prahe, kde som pôsobil ako tréner a inštruktor.

Foto: Ján Pardubský

 

ČIERNE OBDOBIE V HISTÓRII

Sokolská myšlienka bola tŕňom v oku režimom po niekoľko desaťročí.
VM: Sokol prekážal každej diktatúre, či už fašistom alebo komunistom, pretože to nie je len cvičenie, ale predovšetkým sú to hodnoty. Tá sila vzájomnej súdržnosti, pomoci, fair play, to bolo pre tieto režimy nebezpečné, ak to nemali pod kontrolou. Počas vojny boli sokoli prenasledovaní, predovšetkým v Čechách za protektorátu. Sokolská obec bola rozpustená, majetok zabavený a v noci zo 7. na 8. októbra 1941 gestapo zatklo všetkých činovníkov vedenia a väčších jednôt. Boli mučení a poslaní do koncentračných táborov. Späť sa nevrátil skoro nikto. Preto je aj 8. október Pamätným dňom sokolstva.
MD: Cez vojnu sa necvičilo a na chvíľu bol Sokol obnovený po vojne. Ale prišiel komunistický prevrat a bol zase koniec. Znovu boli sokoli prenasledovaní, len iným režimom. Veľké spoločné cvičenia však pokračovali, ako spartakiáda. Na nej som cvičil v roku 1955 ako vojak. Z celého pluku nás vybrali len osem, ktorí sme tie cviky zvládli. Ja som všetko, čo tam bolo, vedel už zo Sokola, tak to pre mňa nebol problém.

Aká bola situácia po rozpustení Sokola?
MD: Nástupom komunistov k moci išlo všetko direktívne. Odrazu bol Sokol zakázaný a ani neviem kam zmizlo všetko vybavenie a náradie.
VM: Celý sokolský majetok pripadol ČSTV. Po reštitúcii v deväťdesiatom roku to bolo v Čechách jednoduchšie – celý majetok Sokola, nech ho mal v držbe kto chcel, museli vrátiť Sokolu. Na Slovensku museli majetok vrátiť len športové organizácie. V Skalici ČSTV sokolovňu predalo Grafobalu, náradie sa rozobralo i vyhádzalo, z budovy sa stal sklad a už sa nám nikdy nevrátila. Dnes je budova opravená, no v súkromných rukách a Sokol už pripomína len reliéfny znak na štíte.

 

SOKOLI ZASE LETIA

Kde, teda, dnes cvičíte?
VM: Naša najväčšia činnosť prebieha v telocvični na ZŠ Vajanského, stolný tenis na ZŠ Strážnická a bedminton je v športovom klube Mar bar. Vlastne žiadny svoj priestor nemáme a všade musíme platiť nájomné.

Ako sa darí sokolskej jednote v Skalici v súčasnosti?
VM: Vždy sme sa snažili pritiahnuť ľudí k cvičeniu a pohybu. Možností je však dnes veľa. Na prekvapenie je najväčším problémom pre našu činnosť to, že začalo fungovať množstvo fitnes centier. Na jednej strane nás to teší, no mladšia generácia sa nám rozpŕchla práve k nim. My sa však cítime ako masová organizácia pre celé rodiny a aj naša činnosť je všestranná a často spoločná. Súvisí to aj s tým, že 90 percent našich členov sú ženy. Aj členské je u nás na rozdiel od týchto centier také, aby si to mohol dovoliť skutočne každý. Počet našich členov kolíše, ale stále je to od 350 do 400.

Akým spôsobom prichádzajú mladí?
VM: V súčasnosti sme sa zamerali na deti. Niekoľko rokov u nás opäť funguje športová gymnastika, čo nás veľmi teší. Kedysi bola gymnastika v Skalici na vysokej úrovni, no zrazu to skončilo. Školy zrušili náradia, nebolo kde trénovať. Teraz sme zohnali financie, náradie sme nakúpili a čo je dôležité, získali sme kvalitnú trénerku. Dnes máme tri. Okrem toho vznikol oddiel športových aktivít detí, ktorý je pohybovo voľnejší a hravejší. Pre dospelých sa cvičeniami prispôsobujeme dobe. Všetko sa vyvíja. Aj my.

 

KAŽDÝ SI NÁJDE SVOJE

VM: Najväčším oddielom je takzvaná sokolská všestrannosť. Ten by vlastne, okrem loptových hier, mohol pokryť všetko. Rozdelili sme to však na oddiely bodystylingu, zdravotnej telesnej výchovy, tabaty, zumby, jumpingu, gymnastiky, spomínaných športových aktivít detí a oddiel turistiky. Ďalej máme oddiel stolného tenisu, florbalu a bedmintonu. Náš oddiel turistiky je veľmi obľúbený, hlavne preto, že je vhodný pre všetkých milovníkov prírody a hlavne pre celé rodiny.

Keď sme pri rodinách, spomínate si, že vďaka sokolskej jednote vznikli v Skalici nejaké manželské páry?
VM: Určite áno, aj keď toho nebolo veľa, pretože u nás vždy bolo oveľa viac žien ako mužov. Ale boli sme gratulovať na niekoľkých svadbách. Minimálne o dvoch viem aj teraz.
MD: Ja nemusím chodiť ďaleko – moja manželka tiež chodila do Sokola a dokonca som ju nacvičoval.

 

ZO SRDCA A Z PRESVEDČENIA

Súčasťou sokolského života sú všesokolské zlety. V tomto roku sa konal v Prahe už šestnásty, na ktorom ste boli aj vy.
VM: Zlet je vždy veľká udalosť a sláva. Tento rok to bolo umocnené stým výročím vzniku spoločnej Československej republiky. Mali sme dokonca česť ísť za zástavami na čele sprievodu. Skladba, s ktorou sme vystupovali sa príznačne volala Spolu. Naša slovenská autorka ju robila pre spoločné cvičenie českých a slovenských cvičeniek. Treba podotknúť, že to cvičenie sa postupne začalo v Čechách a na Slovensku odlišovať. V Čechách to bolo stále také klasické, ako za prvej republiky, kým na Slovensku boli skladby a zostavy ďaleko modernejšie, i keď v posledných zletoch je vidieť snaha o modernizáciu. Prihlásilo sa napokon 860 žien, ktoré nacvičovali po skupinkách vo svojich jednotách. Najmladšia cvičenka v Prahe od nás bola jedenásťročná Natálka a najstaršia som bola ja, aj keď som napokon necvičila. S ostatnými sme sa spolu videli až v Prahe a neverili sme, že sa dokážeme spojiť do jedného celku. Nakoniec z toho nadšenia a odhodlania vyšiel úžasný výsledok. Mala som na starosti celú slovenskú výpravu, tak som si to skutočne vychutnala. Zo Skalice sme mali v zostave dokonca babku, dcéru a vnučku.

Archív: Viera Miklášová

Za mňa, ako za diváčku, musím úplne potvrdiť. Bolo to skutočne dojímavé a to spojenie oboch krajín, zase aspoň na jednom mieste a na chvíľu, bolo skutočne srdečné. Je takáto atmosféra aj na podobných stretnutiach v zahraničí?
VM: Teraz ideme už po štvrtýkrát na svetovú gymnaestrádu – postupne bola vo Francúzsku, Švajčiarsku, potom vo Fínsku a teraz bude v Rakúsku. Znie to krásne, ale treba povedať, že všetci účastníci si všetky náklady hradia sami a tí, ktorí pracujú, si musia zobrať dovolenku. Nehovorím o čase, strávenom pri nácvikoch. My všetci tak máme navzájom istotu, že každý, kto tam je, je skutočným sokolom z presvedčenia.

Okrem Skaličaniek ešte z ktorých slovenských miest chodievajú cvičenky na tieto akcie? Aké sú medzi vami vzťahy a kontakty?
VM: Zo Slovenska chodia s nami ženy z dvanástich jednôt. Je nás celkom 270 a všetky sa poznáme. Stretávame sa v nejakých meniacich sa skupinkách aj medzi zletmi, na rôznych akciách, oslavách, kam sme pozvané cvičiť. Tak sa navzájom vidíme aspoň raz do roka.

 

STO ROKOV HISTÓRIE

Máte a ochraňujete nejaké pamiatky z histórie skalického Sokola?
VM: Veľmi málo a čo bolo, sme dali Záhorskému múzeu. Problémom je, že sme nemali doteraz žiadnu klubovňu. Všetko sa zrušilo spolu so sokolovňou. Posledný starosta Sokola dal to, čo mal, do archívu, zvyšok sa stratil, ako to už tak býva. Kroniky a albumy máme vlastne až od roku 1991.
Teraz máme prenajatý priestor od mesta, kde sa môžeme stretávať a tam aj pomaly zhromažďujeme, čo sa nám podarí získať.
MD: Ja som už dávno všetko rozdal. Rád by som však povedal niečo k tým strateným materiálom. Mnoho ich bolo u náčelníčky Vlasty Haplovej a keď prišlo k likvidácii Sokola, tak nám to všetko spálili.

Jednou zo slávnostných chvíľ osláv stého výročia vzniku Sokola bude aj krst novej vlajky skalickej jednoty. Aká je jej história?
VM: Krst vlajky bude súčasťou slávnostnej športovej akadémie, ktorá sa bude konať 8. decembra v kultúrnom dome. Tam odznie podrobne jej história. Viem, že prvá vlajka pochádzala ešte z roku 1922, no tá sa stratila bez stopy. Ďalšia, ako my sokoli hovoríme prapor, bola vyrobená v roku 1938. Tá je uložená v múzeu a teraz sme nechali urobiť repliku tohto historického kusu. Originál má veľkú historickú hodnotu a nebolo teda možné s tým praporom cestovať na rôzne oslavy a vystúpenia. Preto sme sa rozhodli pre tento krok.
MD: Ako mladí sme ešte pochodovali s tou originálnou vlajkou, ktorá je dnes múzejným exponátom. Lenže vtedy bola stará jedno desaťročie. Niesli ju vyparádení, uniformovaní sokoli. Tie krásne uniformy mali len starší a bohatší. Nechávali si ich šiť sami. Ostatní boli v šponovkách a bielych tielkach.

 

ČO NEZOBERIE ANI ČAS

Čo vám Sokol dal?
VM: V prvom rade ma naučil pravidelnosti. Aj disciplíne. Ani mne sa niekedy nechcelo, ale napokon som vždy išla. Vtedy príde človek medzi svojich do telocvične a všetko zrazu z neho spadne. Nabíja ma to. A k tomu spoločná turistika, výlety, hry, kamarátstva, … Ide to všetko aj preto, že mám okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť.
MD: Pravidelnosť a disciplína – to je pravda. Keď sme nacvičovali s deťmi, tak som bol štyrikrát do týždňa o piatej v telocvični. A to som musel pomáhať doma. Dodnes každé ráno cvičím a začínam už na posteli. Podeliť si čas medzi to, čo človek musí a po čom túži je dobrá skúsenosť.

Na záver si dovolím pridať, že určite to, čo vám Sokol dal, je fyzická i duševná sviežosť. Žiadny z vás nevyzerá na svoj vek, máte obrovské množstvo energie a elánu. Rozhovor a stretnutie s vami je asi tou najlepšou odpoveďou na to, ak sa ešte niekto spýta, čo by mu Sokol dal. Ďakujem.

Želmíra Macháčková

Zo súkromného denníka Dušana Krivského
(aktívny cvičenec v rokoch 1965 až 2012)

„Hned, jak sem vipochodoval ze štadióna, tak mi moju obrovskú zástavu zebrali, čím vzňikel problém, kde ju zeberu na cvičeňá. Našťestí sem mjel vlajku stredňí velikosťi z domu, ale bez tički. Milka slúbila, že na včerajší poraďe ju zežene, ale vikašlala sa na to a rekla mi, že mám jeďinú vjec na starosťi a to je zehnat tičku na vlajku, tak nech sa starám. Zisťil sem, že vlajka sa po anglicki poví „fleg“ a tič sa poví „poul“. Takto rečovej vibavení s vlajkú v ruce sem sa vibral mezi fínskích organizátorú, kerím sem rukama znázorňoval, co potrebuju, pričem sem ríkal: Potrebuju poul, abich na ňu mohel dat fleg. Ti enom krúťili hlavú a já sem nevjeďel esli proto, že mi nerozumjá, alebo proto, že nevjeďá zehnat tičku. Obráťil sem sa na jedného policajta. Ten také enom pogrčil plecama a já sem šel dálej. Ked sem sa smutní asi za pjet minut vráťil, podával mi policajt tičku, asi bila od zmetáka, kerá sa na vlajku hoďila akurát. Ten fínskí policajt bil asi jeďiní, do tam vjeďel po skalicki…“

(Svetová gymnaestráda, Helsinky 2015)