Aj keď bol slávny nositeľ tohto mena po väčšinu svojho života na filmovačkách po celom svete, jeho korene v Skalici ostávajú stále živé a rodnej zemi sa chodil nasať kedy sa len dalo. So Skalicou ho rovnako pevne spájali priateľstvá. Na jedno z nich spomína fotograf Ján Pardubský.
ZAČALO SA TO NARODENÍM
Vo vojnovom roku 1941 sa nás narodilo v Skalici 99. Môj kamarát Fera Tomík bol odo mňa mladší o osem mesiacov, no odkedy sme sa stali priateľmi si už nepamätám. Viem však, že fotografia nás zaujala už v základnej škole. V tej dobe ešte nejestvovali žiadne krúžky, je však celkom možné, že skautský časopis Vpřed, ktorý sme si kupovali u pani Teslíkovej, v nás prebudil záujem o tento zaujímavý koníček. Návod ako fotografovať, vyvolať negatív a urobiť fotografiu sme určite získali odtiaľ. Problém nastal s fotoaparátom, lebo vtedy nebol prístupný každému tak ako dnes. Vlastnili ho len v „lepších“ rodinách, no ja som bol z rodiny robotníka so šiestimi deťmi a Fera Tomík z roľníckej rodiny.
Je zrejmé, že naši rodičia na takú investíciu peniaze nemali. Neviem ako získal fotoaparát on, ale ja som si šetril na fotoaparát Pionier za 65 korún po 25 halieroch dosť dlho. Keď si dobre spomínam, Fera mal ruský Ľjubiteľ, ktorý bol o triedu lepší, lebo to už bola zrkadlovka. Fotili sme sa navzájom, podnikali sme dobrodružné výpravy do vtedy prístupného a značne zdevastovaného kostola jezuitov. U Palu Soviša, spolužiaka zo Širokej ulice sme vyvolávali filmy v tanieroch z kuchyne jeho matky. Návod nás poúčal, že k tejto práci môžeme použiť červené svetlo a tak sme v komore, kde bola bečka s kvasenou kapustou a iné potraviny, obalili žiarovku červenou pionierskou šatkou. Tá sa nám však prepálila, filmy sa osvetlili a sčerneli a v škole sme ťažko vysvetľovali kde sa nám podeli šatky. Naše začiatky boli komplikované aj tým, že sme ťažko získavali peniaze na filmy, fotopapier a chemikálie.
NA RÁZCESTÍ
Počas stredoškolských štúdií sa naše cesty rozišli. Ja som sa na mojej škole naučil fotografiu a aj základy práce s dokumentárnym filmom a Fera pokračoval na ŠUP-ke, no aj neskôr ma pri návratoch do Skalice navštevoval a zásoboval historkami. Z jeho zážitkov uvediem aspoň dva, aby ostali medzi ľuďmi.
HISTORKY ZO SVETA
Raz spomínal, ako so skupinou spolužiakov z pražskej FAMU cestovali na pozvanie družobnej umeleckej školy do Alma-Aty v ázijskej časti vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Ich cesta na juh krajiny bola pri ich bohémskej povahe zložitá a dlhá. Pre turistov naleštená Moskva ich nezaujímala, vybrali si perifériu a fotografovali skutočné podmienky v akých žili bežní Rusi, a tie boli, mierne povedané, nelichotivé a tak každú chvíľu skončili vo väzení. Podozrievaví a ostražití Moskovčania ohlásili „inostrancov“ milícii, ktorá ich promptne zadržala. Vyšetrovali ich prečo fotografovali a kto ich na to naviedol. Trvalo dva alebo tri dni než sa všetko vysvetlilo. Záver bol napokon kuriózny – prišla nejaká súdružka z ministerstva kultúry, vyviezla ich taxíkmi na Leninské hory a širokým gestom im ukázala, že odtiaľ môžu fotografovať Moskvu, koľko len chcú.
Keď však v Leningrade (terajšom Petrohrade) počas bielych nocí fotografovali atraktívne dvíhanie mostov, znova sa našli udavači a partia znova skončila „ v ťurme“. Junáci nevedeli, že túto, pre turistov zaujímavú atrakciu bola fotografovať zakázané. Mosty boli strategické objekty najvyššej kategórie a fotografovanie cudzincami bolo asi ohrozením bezpečnosti štátu. Inokedy sa do veľkých problémov dostali po vstupe do zakázanej zóny, kde chceli fotografovať bájnu horu Ararat. Podobne absolvovali celý pobyt a nakoniec boli radi, že sa vrátili domov. Vrátili sa však s prázdnymi kuframi, lebo všetko oblečenie rozpredali mladým komsomolcom, túžiacim po západnej móde.
TAKMER VOJNOVÁ OBEŤ
Ešte oveľa vážnejší koniec však mohla mať celkom iná historka. Keď americká produkcia nakrúcala v Davli pri Prahe známy film Most pri Remagene, Fero Tomík bol angažovaný ako jeden zo siedmich kameramanov, a to bol ešte len študent. V Davli bol železný most, veľmi podobný tomu na rieke Rýn v Nemecku, o ktorý prebiehali na konci vojny ťažké boje – o jeho získanie a udržanie medzi americkou a nemeckou armádou. Filmovací priestor bol plný komparzu, v nemeckých a amerických uniformách, a aj ťažkej vojenskej techniky. Do toho 21. augusta 1968 vpadli do Československa vojská Varšavskej zmluvy pod sovietskym velením, aby potlačili kontrarevolúciu a zabránili vstupu západných armád na naše územie. A v tom však neďaleko hlavného mesta Prahy nečakane narazili na nemecké a americké vojská! Vyplašení ruskí vojaci boli vyzbrojení ostrou muníciou, zatiaľ čo filmový komparz mal nefunkčné zbrane. Len zázrakom neprišlo k nevídanému masakru. Než okupanti pochopili situáciu, zažil Fera Tomík spolu s kolegami pod ostro nabitými samopalmi ťažkú životnú traumu.
NÁVRATY DOMOV
Hoci priateľ Fera prežil väčšinu života mimo rodnej Skalice, bol Skaličan telom a dušou. Ako potomok generácií roľníkov si ctil vzťah k pôde a v jeho prípade k dedičnému vinohradu. Keď mu v Petržalke ukradli auto, odmietal si kúpiť nové a radšej cestoval do Skalice vlakom. Stávalo sa, že pri jeho príchode sme sa stretli a on mal už starosť o to, či mu pokrývač opravil na dome v Potočnej ulici strechu, ako sľúbil, ako to vyzerá vo vinohrade a kopu iných starostí, ktoré si už doviezol zo sebou. Celý víkend dokázal venovať robote. Apeloval som na neho, aby už spomalil v tempe a i keď toho stíhal neuveriteľne veľa, namietal, že musí ešte vydržať až deti doštudujú, lebo po odchode manželky bol na to sám.
Bol až neuveriteľný pedant. Keď sme u neho posedeli pri víne alebo slivovičke, všimol som si, že mal v kuchyni zoradené päťlitrové poháre s vymlátenou fazuľou. Aj s tým si dal robotu, v jednom pohári bola fazuľa biela guľatá, v druhom biela dlhá, v ďalších žltá, čierna, strakatá – podľa neho to tak malo byť.
Jeho profesionálny život a prácu, ktorú pri popularizácii fotografie vykonal, zhodnotia povolanejší. Pre mňa bol verný a spoľahlivý kamarát a patriot. Skaličan, Fera Tomík.