Na čekanej

Bil letňí slunečňí deň. Ňigde ňic. Aj vzduch bil na díchaňí ťaškí, nezdraví a smradlaví. K temu hrmot a hukot aut a všelijaké zvuki. Tak to teda né. Bilo rozhodnúté – navečer idem do Hája na čekanú na srnca. Zavolal sem kamarádovi Peťovi Bílikovi a dohodli sme sa, že pújdeme spolem. Zapísali sme sa pres počítač do knihi náfšťef revíra, lebo je to pro bespečnosť naša povinosť.
Já sem išel na poset číslo sedem a on na šestku. Bili sme ot sebja nadohled. Višel sem hore po žebríku, otevrel sem si okénka a narás viďím na stropje dvje osí hňízda. Natáhel sem si koženú rukavicu a hňízda vihoďil ven.

Nekeré osički sa snažili vráťit dom, ale uš nemjeli kam. Bilo sedem hoďin večer, všadi ťicho, enom sem-tam sa ozval ftáček aj cvrček. Rozbalil sem si polovňícki vercajch a nabil flintu, kerá má uš neco za sebú, tak jak já. Narás čuju bź, bź, bź. Uš sem vjeďel, gdo kolem mňa létá. Po osách ešťe sršeň! Táto u nás najvječí žijúcí osa je aš tri centimetre dlúhá a nebespečná. Ket pichne, velice to bolí a pro alergikú to može bit aj smrtelné. Aňi sem sa nehíbal, aňi sem nedíchal. Dvakrát vleťel doňútra, potom ešťe obleťel poset a bil preč. Asi ucíťil hašlerku, na kerej sem si pochutnával. Za vihoďené osí hňízdo sa mi pomsťili našťesťí enom komári.

Enom srnec – gombík, nevhodní do chovu a kvúli kterému sme došli, jak napotvoru vúbec nevišel. F polovňíckej hantírce tak ríkame srncom, kerí majú na hlavje enom hrbolki alebo malé paroški a pri viraďovacím odstreli je kritérijem právje ťelesná kondícija a paroží. Toto bil mladí puberťák, nevhodní na chov, no velice vhodní do polovňíckého gulášu.

Potom síce neskúrej višla srna aj pjekní šesterák, ale to uš bila tma. Strílat potmje, ket to neňi istá smrtelná rana, sa ale nemá. Postrelenú zvjer je v noci ťaško dohledat a chce to ráno polovňíckého psa. Bliknuťím baterki sme si dali s Peťú znameňí, že ideme dom a rekli sme si, že pújdeme aj podruhé. Ale uš negde inde.

Píšu enom to, co sem v mojem živoťe viďel, čul a zažil.

Miloslav Tomšej st.,
Skaličan ťelem aj dušú