Niektorí ľudia vstúpia a jednoducho zanechajú stopu. Kdekoľvek a všade. Ani nezáleží na tom, ako dlho sú s tým miestom spojený. Niekedy stačilo, aby kráľ v dome prespal a dodnes, i vďaka tabuľke, cítime tú veľkosť prítomnosti. Pred krátkym časom bola na budove skalickej nemocnice odhalená pamätná doska doktorovi Pavlovi Straussovi, ktorý tu pôsobil ako chirurg, primár a riaditeľ rovné celé desaťročie, od roku 1946 do roku 1956.
MNOHO TVÁRÍ DOKTORA STRAUSSA
Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši, z oboch strán v židovskej rodine. Jeho otcom bol advokát Izidor Strauss a matka Vilma, rodená Kuxová, bola dcérou mestského lekára. Práve starý otec, MUDr. Bartolomej Kux ovplyvnil jeho profesionálne smerovanie najviac. V inom životopise by bola zmienka o židovskom pôvode celkom nepodstatná, no u neho nie, pretože práve tento fakt súvisí s jednou časťou jeho veľkej osobnosti.
Jeho prvým učiteľom pri nástupe do školy bol ešte Maďar, ale celé štúdium už absolvoval v novovzniknutom samostatnom Československu. Po vychodení obecnej školy v rodnom Mikuláši absolvoval Gymnázium M. M. Hodžu a zapísal sa na štúdium medicíny vo Viedni a zavŕšil ho v roku 1938 na nemeckej univerzite v Prahe. Ako študenta si ho, podľa Straussových vlastných spomienok, zobral na cesty istý starší zámožný muž ako spoločníka pre jeho znalosť rečí, civilizovaný výzor a dobré vystupovanie. Tak dostal možnosť precestovať a poznať Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko, Dánsko, Švédsko a Nórsko. Už počas štúdií napísal svoje prvé dve zbierky básní a spomienky z ciest po Švajčiarsku vyšli tesne po vojne.
V roku 1938 nastúpil na ročnú vojenskú prezenčnú službu a v roku 1939 bol na vlastnú žiadosť preložený z nemocnice v Plzni do plukovnej nemocnice v Ružomberku. Po odchode z armády krátko pôsobil ako lekár v Palúdzke pri Liptovskom Svätom Mikuláši. Počas pražských štúdií prešiel obdobím hľadania miesta pre svoju dušu a názory, ktoré však začalo ešte v období jeho puberty. Pochádzal zo židovskej rodiny, no jeden starý otec bol nepraktizujúci, druhý dokonca skeptik. Sám mladý Strauss bol veľmi citlivý na sociálnu nespravodlivosť a cez negatívne vlastnosti svojich súkmeňovcov lákal ho príklad chasidských rabínov. Na gymnáziu však koketoval s komunizmom a v umení bol zase pod silným vplyvom surrealizmu, poetizmu a dadaizmu. Počas služby v ružomberskej vojenskej nemocnici sa zoznámil s rodinou Munkovou, v ktorej boli konvertiti a mali na neho veľký vplyv. Sprístupnili mu katolícku literatúru a po zložitom procese napokon v roku 1942 sám na katolicizmus konvertoval.
Zľava: MUDr. J. Strauss, Helena Lovecká, MUDr. P. Lovecký, Agnesa Vyskočilová
V roku 1944 narukoval ako vojak slovenskej armády opäť do nemocnice v Ružomberku. Tu ho zastihlo Slovenské národné povstanie. Prešiel do poľnej nemocnice v Korytnici na povstaleckom území a po potlačení povstania odišiel do hôr. Bol však zajatý gestapom a krátko väznený. Pred skončením vojny bol v sústreďovacom tábore v Novákoch a neskôr sa skrýval v kláštore v Trnave. Počas druhej svetovej vojny bol kvôli svojmu židovskému pôvodu prenasledovaný a len kvôli zázračným udalostiam unikol deportácii do koncentračného tábora.
Po oslobodení nastúpil ako chirurg do onkologického ústavu v Bratislave. V ďalšom roku sa stal primárom chirurgického oddelenia nemocnice v Skalici a neskôr riaditeľom celého ústavu. V tom čase absolvoval študijný pobyt v Zürichu u profesora A. Brunnera. V Skalici pôsobil do roku 1956, kedy bol pre svoje pevné postoje vo viere a neochotu podriadiť sa politickému tlaku pozbavený miesta a preložený do Nitry, kde mu bolo len minimálne umožnené operovať. Tu zotrval až do dôchodku v roku 1982, ako degradovaný lekár a umlčaný spisovateľ. Niekoľko kníh mu síce vyšlo počas politického oteplenia v šesťdesiatych rokov, no rad nepublikovaných až pred smrťou a neskôr. Celkom 26 titulov.
Zaslúženej pozornosti sa MUDr. Pavol Strauss dočkal až vo svojich takmer osemdesiatich rokoch po revolúcii v roku 1989. Získal viacero ocenení, medzi inými čestný doktorát filozofických vied Univerzity Pavla J. Šafárika v Košiciach. Zomrel 3. júna 1994 v Nitre. In memoriam mu bol za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry udelený Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Od roku 2005 udeľuje Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Cenu Pavla Straussa významným osobnostiam kultúry a umenia a jeho meno nesie aj pastoračné centrum univerzity. Vďaka Spolku priateľov Pavla Straussa boli v rokoch 2010 až 2012 vydané jeho zobrané spisy v desiatich zväzkoch.
SVEDKOVIA MINULOSTI
Každému sa raz môže pritrafiť, že začne pozostávať len z minulosti, povedal kdesi práve Pavol Strauss. Napriek tomu, že práve on sa, vďaka dielu na niekoľkých frontoch, niečoho takého obávať nemusel, sú spomienky jeho blízkych, priateľov, spolupracovníkov i znalcov pre súčasnosť veľmi cenné.
MUDr. Jozef Strauss, syn
Vy ste vlastne rodený Skaličan …
Narodil som sa v Skalici 30. 10. 1949 v dome na Štúrovej ulici. Vždy, keď idem do Skalice alebo cez ňu prechádzam, idem sa pozrieť aj k môjmu rodnému domu a keď môžem, poprechádzam sa rázovitými skalickými uličkami. Idem na Kalváriu, k rotunde sv. Juraja a na železničnú stanicu, ktorá sa od mojich čias veľmi nezmenila. Môj vzťah ku Skalici vyplýva z toho, že je mojím rodným mestom. Prežil som tu krásne detstvo do siedmich rokov života, začal som tu chodiť do školy. Na toto obdobie veľmi rád spomínam, najmä na kúpanie na Baťáku a korčuľovanie na skalických lúkach, na detské boje ulice proti ulici, v zime snehovými guľami a v lete blatom.
Jediná možnosť lyžovania v Skalici bola na Kalvárii a najväčší frajeri sa spúšťali z Vrchničky úzkym priestorom okolo kríža. Z dnešného pohľadu je to už všetko smiešne, ale z detskej perspektívy to vyzeralo ako v Kitzbüheli. Povestné boli futbalové zápasy. Začínali pred naším domom, kde jedna bránka bol náš vchod do domu a druhú tvorili stromy pred kuchynským oknom Kulčárovcov. Zápas skončil po nešťastnom trestnom kope, kedy lopta rozbila okno a skončila v kuchyni pani Kulčárovej. Po kontumácii zápasu sme sa presunuli na lúku pri dome Loveckých. Zážitkov, ktoré ma silne viažu ku Skalici, mám množstvo.
Aký mal vzťah ku Skalici Váš otec?
Otec prežil v Skalici najplodnejšie profesionálne roky, 1946 až 1956. Vybudoval tu v nemocnici veľmi kvalitné chirurgické oddelenie. Vykonával na tú dobu veľmi náročné operácie, ktoré sa v mnohých nemocniciach začali vykonávať až v 90-tych rokoch. Publikoval asi dvadsať veľmi hodnotných vedeckých prác a robil aj experimentálnu prácu. Ako riaditeľ nemocnice začal stavať hlavnú budovu nemocnice prakticky do terajšej podoby. Skalicu a Skaličanov mal nesmierne rád. Keď v roku 1956 musel nútene odísť do Nitry, Skaličania ho vyprevádzali a na jeho počesť v každom dome svietila za oknom sviečka. Aj v neskoršom období sa do Skalice rád vracal, navštívil svojich priateľov a zastavil sa v skalických búdach.
Nasledujete profesijne svojho otca?
Otcova profesia si vyžadovala jeho prítomnosť v práci po väčšinu dňa. Jeho častú absenciu doma som si kompenzoval frekventovanými návštevami nemocnice – najviac na chirurgii, ale aj na iných oddeleniach. Boli to hviezdne časy nemocnice, kedy tam boli zamestnaní milosrdní bratia a rádové sestry „križiačky“. Všetci ma poznali a trpezlivo mi odpovedali na moje nekonečné otázky. Dodnes mám jasné spomienky na operačnú sálu, na amputáciu dolnej končatiny a niektoré iné operačné zákroky. Pamätám si aj na pôrodnú sálu, kde moje všetečné otázky prekročili prah trpezlivosti personálu a po prvýkrát v živote boli porušené moje ľudské práva, keď ma vyhodili za dvere. Uvedomoval som si, akou veľkou autoritou bol otec nielen pre mňa, ale aj pre personál – a hlavne pre pacientov.
Vtedajšiu atmosféru v nemocnici vytvárali hlavne rádové sestry a milosrdní bratia svojou láskavosťou, trpezlivosťou, vysokou profesionálnou erudíciou. Preto ma ako dieťa šokovalo a dlho som nevedel pochopiť, keď týchto dobrotivých ľudí v 50-tych rokoch z jedného dňa na druhý odvliekli do neznáma, keď boli násilne zrušené kláštory. Už ako dieťa som si uvedomoval, aké dôležité je lekárske povolanie, ak ho niekto robí s láskou a veľkou empatiou k pacientom. Na nemocnicu mám aj kuriózne spomienky. Často som chodil na novorodenecké oddelenie, lebo sa mi páčili bábätká a ja som strašne túžil po mladšom súrodencovi.
Jedno z detí si matka dlho nebrala a primár sa raz nedopatrením preriekol, keď, vraj, donesiem písomný súhlas od matky, tak si ho môžem vziať. Po niekoľkotýždňovom škemraní mi ho matka dala, ale hneď telefonovala do nemocnice, že to nemyslí vážne. Nepočítala s tým, že vtedajšie telefonické možnosti boli pomalšie ako moja jazda na bicyklíku do nemocnice. Tam som v nestráženej chvíli vložil potvrdenie do postieľky a bábätko som si vzal. Prichytili ma s ním až na vrátnici. A to bolo druhé porušenie mojich ľudských práv. Ďalšia kuriózna situácia bola, že som nosil dlhé vlasy, lebo mojej mame sa páčili. Vtedy som si neuvedomoval, že som predbehol Beatles, lebo uštipačné poznámky otcových sekundárov, ktorí ma začali volať Evička, ma rozhnevali.
Na chirurgii pracoval, ako pseudoanestéziológ a holič v jednej osobe, jeden milý ujo, ktorého som toľko domŕzal, až to nevydržal a ostrihal ma ako sa na chlapca patrí. Keď som prišiel domov, slušne som zazvonil pri bráne a moja mamka sa ma spýtala: „Čo chceš chlapček?“ Vtedy som po prvýkrát pocítil mužskú pýchu. Tieto kuriózne príhody popisujem preto, lebo skutočne som veľa času trávil v nemocnici v otcovej prítomnosti. Intuitívne som k nemu priľnul a bolo pre mňa absolútnou samozrejmosťou vybrať si povolanie lekára. Spočiatku som bol detským lekárom, no ako persona non grata bývalého režimu som skončil na obvode pätnásť kilometrov od Nitry, kde som nemal možnosť sa odborne ani ľudsky realizovať a preto som nastúpil do vtedy neatraktívneho odboru rádiodiagnostika. Ale to už je ďalšia kapitola môjho života.
Archív MUDr. Jozefa Straussa
Akým bol Váš otec otcom?
Už som spomínal, že ocko bol pracovne veľmi vyťaženým človekom. Aj doma, hoci maximálne unavený z práce, bol vyhľadávaný mnohými ľuďmi, ktorí ho prišli požiadať o pomoc, či už medicínsku alebo o pomoc v životných a ľudských problémoch. Napriek tomu sa nám deťom ocko venoval, koľko len mohol. Času na nás mal málo, ale trávil ho s nami vždy veľmi intenzívne. Keď som bol starší, ocko sa čoraz viac menil aj na môjho najlepšieho priateľa. Miloval som rozhovory s ním. O živote, o svete okolo, o životných problémoch, o teologických a filozofických témach. Bol pre mňa obrovskou odbornou i ľudskou autoritou. Neskôr prišla do rodiny moja manželka, ktorú s láskou prijal a po narodení našich detí sa zmenil na milujúceho starého otca. S úľubou som sledoval, s akou radosťou pozoruje vývoj svojich vnučiek a ako sa dokáže prispôsobiť ich detskému svetu.
Otec mal mnoho priateľov medzi veľkými osobnosťami. Spomínate si na návštevy niektorých?
Jasne si spomínam na ateliér vynikajúceho akademického maliara, krajinkára Júliusa Koreszku, ale aj na povestné skalické búdy, kde sa moji rodičia často stretávali s priateľmi pri dobrom vínečku. Spomínam si na stretnutia v búde známeho speváka Dr. Janka Blahu. Naša rodina bola veľmi spriaznená aj s rodinou známeho herca Gustáva Valacha, s ktorou sme trávili aj spoločné dovolenky. Obrovskou oporou v ťažkých päťdesiatych rokoch (a vlastne aj navzájom) bola predovšetkým rodina Loveckých, ďalej rodina pána profesora Sosnu zo Skalice, rodina Kulčarová zo Skalice a rodina MUDr. Štefana Vidlára z Holíča. Mnoho významných osobností potom otec stretával aj počas svojho života v Nitre.
Ako vnímate, že po Vašom otcovi je pomenovaná cena i pastoračné centrum?
Je pre mňa veľkou cťou a potešením, že nielen ja, ako syn, ale aj iní ľudia vnímajú osobnosť môjho otca ako výnimočnú. Mnohí z týchto ľudí, ktorí si ho takto uctili, ho ani osobne nepoznali, ale spoznávajú ho prostredníctvom jeho literárneho diela, ktoré po sebe zanechal. Cena Pavla Straussa je udeľovaná naozaj veľmi významným slovenským osobnostiam. Držiteľom tejto ceny je napríklad kardinál Ján Chryzostom Korec, herečka Emília Vášáryová, básnik Milan Rúfus, husľový virtuóz Peter Michalica, či MUDr. Siman – známy detský chirurg, ktorý ako prvý na Slovensku oddelil siamské dvojčatá (pri udeľovaní ceny mu obe dievčatká prišli zaspievať).
Nakoľko môj otec bol hlboko veriacim človekom, jeho viera ovplyvnila mnohých, mnohých priviedla ku konverzii a aj jeho literárna tvorba bola nábožensko-filozofická a kristocentrická. Je pre mňa veľmi potešujúce, že po ockovi bolo pomenované aj pastoračné centrum v Nitre. Centrum je nielen po ňom pomenované, ale na jeho pôde sa uskutočňujú mnohé podujatia, venované osobnosti a dielu Pavla Straussa.
Archív MUDr. Jozefa Straussa
Prezradíte nám nejakú príhodu s otcom, ktorá nebola publikovaná?
Tých príhod bolo mnoho. Hádam spomeniem niektoré drobnosti. Napríklad, keď som ako stredoškolák doniesol nie práve najlepšie vysvedčenie, chvíľu naň hľadel a potom mi povedal: „ Vieš čo? Choď do kuchyne a dobre sa najedz, lebo z brucha ide rozum.“ Alebo: Chodil som do hudobnej školy a učil som sa hrať na husliach. So svojím profesorom hudby som si viac menil poštové známky ako študoval hru na husliach (obaja sme boli filatelisti).
V jeden večer mi podal otec noty jednej z Beethovenových sonát a požiadal ma, aby sme si spolu zahrali, on na klavíri a ja na husliach. Otca aj Beethovena som tak vyviedol z miery, že pokusov o spoločné hudobné vystúpenia sa už potom nadobro vzdal. Domnievam sa, že som musel strašne „škrúkať“. Keď prišla nejaká nepríjemná návšteva, otec ma obvykle požiadal, aby som išiel cvičiť hru na husliach. Väčšina to nevydržala (aspoň tí s hudobným sluchom) a rýchlo sa od nás porúčali.
Agnesa Vyskočilová, spolupracovníčka, zdravotná sestra
Ako dlho ste pracovali s pánom primárom Straussom?
Keď som v roku 1951 skočila školu v Trenčíne, mala som 19 rokov a dala som si žiadosť o zamestnanie do Skalice. Chcela som ísť na chirurgiu a bolo mi vyhovene. Pán primár ma prijal, mal v tej dobe asi štyridsať rokov. Volal ma Agneška moja . Mala som šestnásť, keď môj otec zomrel a tak bol pre mňa druhým otcom. Bol starostlivý a vždy sa zaujímal o ľudí. My sme boli prvé civilné zdravotné sestry. Do tej doby do školy chodili iba rehoľné sestry. Pracovala som pod jeho vedením päť rokov, ktoré boli mojimi najkrajšími rokmi zdravotníckeho života. Najprv som robila sestričku na oddelení a potom, keď plánovali vylúčiť rehoľné sestry, tak začali prijímať sestry s krátkodobými kurzami a mňa povýšili na vrchnú sestru.
Ako ste vnímali jeho odvolanie zo Skalice?
Keď preradili doktora Straussa zo Skalice do Nitry, bola som tiež vylúčená a preložená. Bol to šok. Jedného dňa prišli z komunistickej strany funkcionári na oddelenie, poslali všetkých preč, zamestnancov aj pacientov, a povedali mu, že sa nedá nič robiť, že musí ísť zo Skalice do Nitry. Prišlo to z čistého neba, blesk zo dňa na deň. Jeden deň pracoval v Skalici a druhý už v Nitre.
Doktor Strauss bol výrazná osobnosť. Aký bol šéf?
Ako šéf bol skvelý. Bol empatický, citlivý, ľudský. Na oddelení pracoval istý MUDr. Klimeš z Liptova, tykali si a keď na mňa primárovi žaloval, tak mu žartom povedal: „Ja mám vrchnú iba jednu a doktorov mám ako čertov a musím sa jej zastať.“ Veľmi sme si rozumeli, ale s personálom si celkovo veľmi rozumel. Na vizite mal ku každému slovo. Rozosmial vždy celú izbu, dokonca aj starenku, ktorá nepočula a nevidela. Bol to mimoriadny človek.
Poznali ste sa profesijne, no zasiahol váš vzťah aj do osobného života?
Chodila som k nim opekať, do vilky kde bývali. Pani Straussová bola milá a robievala vynikajúcu kávu. Zelenú pražila a mlela sama, voňala aj cez okolité domy. Bola to pre mňa veľká pocta.
Spomínate si na situácie, v ktorých Vás prekvapil?
Som od Trenčína, nikoho som tu nepoznala, a bývala som v nemocnici na ubikácii nad starou lekárňou. Mala som deň narodenín, dvadsať rokov. U nás doma sa neslávilo, len sa poželalo, kytička, … Nebola som zvyknutá na oslavy a ani ma nenapadlo sláviť. Ráno som prišla do práce, všetci boli veselí a naraz sa otvorila inšpekcia, kde bola pripravená hostina, fľaša vína a ja som ostala ako obarená … Prichystal mi obrovské prekvapenie. Bol človek, ktorý svojich neopúšťal. Napríklad, robila som ako šport bezmotorové lietanie a mala som to rovnako rada ako svoju prácu, i keď to vyžadovalo veľa času.
Chodila som na preteky, neskôr som dokonca bezmotorové lietanie učila. Na jedných pretekoch som pristála v teréne a zostala som vonku celú noc, zmrznutá, nevyspatá. Druhý deň som išla súťažiť a mala som haváriu. Mala som otvorenú zlomeninu členku a v nemocnici v Bratislave dokonca uvažovali o amputácii nohy. Volala som pánovi primárovi, vtedy už do Nitry, či by ma mohol prísť pozrieť, keď bude mať cestu okolo. Na druhý deň už bol za mnou v nemocnici a ešte dnes vidím tie rozmačkané koláčiky, ktoré mi priniesol. Neverím, že mal cestu, určite si ju urobil kvôli mne.
Prof. Eva Blahová, rodinná priateľka
Doktor Pavol Strauss bol jedným z veľkých mien medzi priateľmi Vášho otca Janka Blaha.
V päťdesiatych rokoch 20. storočia pôsobil MUDr. Strauss v Skalici, kde našiel veľa výborných kolegov, ale aj priateľov mimo medicíny. Jedným z nich bol i môj otec, s ktorým mali veľa spoločných záujmov. V prvom rade to bola hudba, výtvarne umenie, literatúra i poézia. Obaja boli vybavení znalosťou niekoľkých cudzích jazykov a veľmi zbehlí vo všeobecnosti v kultúre.
Ako ste vnímali pána primára Vy osobne?
V mojich spomienkach vidím pána primára v bielom plášti, s krásnymi tmavými vlasmi, okuliarmi, ktoré pôsobili veľmi seriózne, ale cez ne sa usmievali láskavé oči. V čase jeho pobytu v Skalici doba nebola veľmi veselá, no u nás v búde bola i vďaka nemu vždy dobrá atmosféra a nálada. Vysoko si cením jeho povahové vlastnosti a pevný charakter, ktorý nikdy nezradil.
Doktor Strauss bol nielen lekárom, ale bol veľmi kultúrne činný. Ktorú časť jeho osobnosti ste vnímali viac?
O tom, že je literárne činný, som vedela, aj, vlastne, že píše tzv. do šuplíka. Žiaľ, taký osud mali vtedy viacerí literáti, ako napríklad Dilong. Mrzí ma, že jeho diela vyšli až po jeho smrti. Jeho knihy, poézia, filozofické úvahy, vety, slová sú však stále aktuálne a nestratili na svojej sile a pravdivosti … Jeho mnohostranný talent udivoval.
Viaže Vás k nemu aj nejaká osobná spomienka?
Aj po rokoch som mu nesmierne vďačná, že sa neúnavne staral o moju drahú mamičku, ktorú niekoľkokrát úspešne operoval … Som veľmi rada, že v skalickej nemocnici vzniká galéria významných osobností, ktoré tu pôsobili, pracovali a zanechali významnú stopu pri budovaní a šírení dobrého mena tejto nemocnice na severe Záhoria. Teší ma to o to viac, že pri zveľaďovaní a dobudovaní skalickej nemocnice bol tiež veľmi aktívny a cieľavedomý môj stareček MUDr. Pavel Blaho.
MUDr. Pavol Lovecký, priateľ
Vaše rodiny sa dobre poznali, boli ste priateľmi, môžete nám priblížiť tento vzťah?
Bývali sme na jednej ulici, chodili sme do jedného kostola, k Milosrdným bratom. Chlapci boli o niečo mladší, ale hrali sme spolu futbal a na indiánov. Niekedy, keď išli na dajakú spoločenskú akciu rodičia Straussovci, tak chlapci boli u nás v opatere. Moja mama trpela na žalúdočné vredy a pán primár ju úspešne operoval. Otec sa zasa bavil s pánom primárom o filozofických a historických témach. A tiež ako chlapci sme vybojovávali česť Štúrovej ulice voči chlapcom z Bernolákovej. Väčšinou to boli mohutné slovné prekáračky a vyhrážanie sa, že prídu starší súrodenci a vyprášia ich. Potom sme sa ťahali o reťaz, ktorou sme ich chceli sputnať, ale nám ju ukoristili a to bol problém, lebo to bola reťaz na obracanie prasaťa pri zabíjačke. Preto sa to potom riešilo zmierlivým vyjednávaním, aby sme obe strany nedostali výprask od rodičov.
Aký vplyv mal pán primár Strauss na Váš osobný život?
Pán primár bol veselý človek, ktorý sa zabával situačným humorom, niekedy aj sarkastickým. Nechápal som, prečo chodí denne na svätú omšu a veľmi sústredene sa modlí. Videl som, že to s Pánom Bohom myslí vážne a úprimne, aj za cenu nepochopenia a výsmechu, a to ma fascinovalo.
V akom kontakte ste boli po jeho odchode zo Skalice do Nitry?
Po odsťahovaní do Nitry sme boli v písomnom styku, najmä s pani Straussovou, ktorá túto nespravodlivosť ťažko znášala. Ja som bol u nich potom ešte asi dvakrát na prázdninách. Ďalšie návštevy boli sporadické, naopak oni chodili do Skalice veľmi radi, akoby pookriať a načerpať síl do ďalšej životnej borby.
Pavol Strauss bol i básnikom, bolo to cítiť i v jeho práci lekára?
Pán primár svoju prácu miloval. Ako básnik a estét sa vyhrával s jednotlivými diagnózami a pri práci to často aj komentoval, aby poučil tých, čo boli okolo, ale aj pre seba, aby sa uistil, že takto je to najlepšie. Večer čo večer sadal za písací stôl a myšlienku, problém, alebo dobrý nápad, vyriešený problém, si zapísal, aby potešil seba a tých, čo to raz budú čítať.
Prezradíte nám nejakú veselú príhodu s ním?
Keďže pán primár bol málokedy doma, buď mal službu alebo príslužbu, vtedy sanitka prichádzala preňho. Preto nám bol vzácny pri hre alebo vychádzke. Raz, ako sme kamsi išli, hovorí svojmu mladšiemu synovi, ktorý stále zaostával za ostatnými: „Jojo, ako to chodíš? Veď ty máš stále jednu nohu vzadu.“ On sa zastavil a ďalej skackal, ale jedna noha bola stále vzadu. A vtedy som si uvedomil, že aj ja tak chodím a vlastne všetci. Ale Jojo už išiel s nami a nezaostával.
Na záver sme si dovolili citovať slová, ktoré predniesol práve MUDr. Lovecký pri príležitosti 25. výročia Straussovho úmrtia: Jeho veľký duch prenikol až za hrob a dnes pretrváva v Spolku priateľov MUDr. Pavla Straussa, ktorý zúročuje jeho celoživotnú bohatú múdrosť pre ďalšie generácie. Spomínajme a buďme hrdí na mimoriadneho človeka, ktorý sa cítil byť jedným z nás!