Odložené výročie

Takmer presne pred rokom oslávila okrúhle 60. narodeniny krásna, vážená a ctená dáma – Stredná zdravotnícka škola v Skalici. V čase silných protiepidemických opatrení zanikli snahy o dôstojné oslavy výročia a všetky aktivity, ktoré ich mali sprevádzať. Svedectvom ostane brožúra, ktorú škola vydala a ktorá predstavuje predovšetkým jej súčasný život a organizáciu. Predovšetkým o bližších pohľadoch do vnútra školy, o skúsenostiach, minulosti, budúcnosti, úspechoch a plánoch, je rozhovor, ktorý na tomto mieste prinášame. O ochotu podeliť sa s nami o svoje myšlienky a postoje sme poprosili dve najpovolanejšie – riaditeľku SZŠ Mgr. Ľudmilu Bábikovú a jej predchodkyňu PhDr. Emíliu Potúčkovú.

Na úvod by bolo zaujímavé dozvedieť sa, pani Bábiková, ako ste sa dostali k zdravotníctvu. Vy ste začínali ako pedagóg na základnej škole.
ĽB: Už od detstva som sa chcela stať učiteľkou po vzore môjho otca, ktorý, mimochodom, väčšinu svojho profesijného života pôsobil v Skalici a Skalicu miluje dodnes. Po absolvovaní prírodovedeckej fakulty v Bratislave som nastúpila ako učiteľka matematiky a chémie na Základnú školu na Vajanského v Skalici. Tieto roky boli pre mňa veľmi dôležité. Stretla som tu skvelých, skúsenejších kolegov, od ktorých som sa veľa naučila. Napriek tomu, že som si po absolvovaní vysokej školy myslela, že viem úplne všetko. Po šiestich rokoch na základnej škole som odišla na materskú dovolenku. Keď som sa plánovala do zamestnania vrátiť, úplnou náhodou som objavila inzerát, v ktorom Stredná zdravotnícka škola v Skalici hľadala učiteľa matematiky, chémie a informatiky. Veľmi ma oslovil. Na inzerát som zareagovala a na miesto učiteľky v Strednej zdravotníckej škole v Skalici ma prijali. Vtedy som ani len netušila, že sa niekedy stanem riaditeľkou tejto školy. Prijímal ma vtedajší riaditeľ školy pán RNDr. Anton Dinka, výrazná skalická osobnosť. Veľmi si vážim, že som ho mohla bližšie spoznať a spolupracovať s ním.

Riaditeľka PhDr. Emília Potúčková
(2004-2014)
Riaditeľka Mgr. Ľudmila Bábiková
(2014-doteraz)

Takže, sa z vás stala „zdravoťáčka“ takto jednoducho, cez inzerát?
ĽB: Zdravotníctvo je oblasť, s ktorou každý z nás prichádza do veľmi úzkeho kontaktu od malička a nadobúda k nej chtiac-nechtiac nejaký vzťah. Ten môj sa tvoril veľmi pozitívny od útleho detstva, aj vďaka môjmu detskému lekárovi MUDr. Takácsovi a detským sestrám, ktoré v jeho ambulancii pracovali. Moja starenka pracovala ako pomocná sila v lekárni v Radošovciach a maminka bola dlhé roky zamestnaná ako administratívna pracovníčka na riaditeľstve senickej polikliniky, respektíve na riaditeľstve OÚNZ v Senici. Môj o rok starší brat je lekár. Oblasť zdravotníctva mi, teda, bola veľmi blízka.

Ako to bolo u vás, pani Potúčková?
EP: Už ako dieťa ma toto povolanie lákalo. Mala som často zlomeniny, takže rodičia chodili so mnou na ošetrenie do nemocnice v Myjave. A tam to začalo. Vôbec mi nevadilo, že mám zlomeninu, len, keď som sa mohla dostať do nemocnice. Pri jednej komplikovanej zlomenine zápästia si ma tam chceli dokonca aj nechať, čomu som sa ja veľmi potešila, no otecko povedal, že doma máme tridsať husí a kto by ich pásol. Tak som so slzami v očiach išla domov. Fascinovala ma vôňa nemocnice, sestričky pekne upravené (vtedy mali aj čepčeky) a ich príjemný prístup k pacientom. Túžba stať sa sestričkou ma nikdy neopustila. Dodnes moji kamaráti spomínajú ako som ich akože operovala a ošetrovala, keď sme pásli husi. V tom období nebolo bežné, aby dieťa z kopaníc išlo študovať na strednú školu. Moje sesternice zostali pracovať v družstve, no ja som sa môjho sna nevzdala a prihlásila som sa na Strednú zdravotnícku školu v Skalici. Keď ma na štúdium prijali, bola som najšťastnejší človek na svete. Vnútorný, silný pocit pomáhať iným som mohla začať realizovať. Chcela som po maturite pokračovať v štúdiu na lekárskej fakulte, ale tam som sa nedostala, aj napriek výborne zvládnutým prijímacím skúškam, nakoľko v posudku z MNV bolo, že moji rodičia vystúpili z jednotného roľníckeho družstva a sú protištátne živly.

Slávnostné otvorenie školy 15. 9. 1960
Slávnostné otvorenie školy 15. 9. 1960

Bolo vždy vašou métou stať sa riaditeľkou školy?
ĽB: Nie. Vôbec nie. Mojou métou bolo najmä byť dobrou učiteľkou. V roku 2004 sa riaditeľkou školy stala pani PhDr. Emília Potúčková a pán RNDr. Anton Dinka jej zostal pomáhať ešte dva roky ako jej zástupca. Keď sa pán Dinka chystal odísť do dôchodku, vtedajšia pani riaditeľka ma oslovila s ponukou funkcie jej zástupkyne. Veľmi som si tejto ponuky vážila a vnímala ju ako šancu posunúť sa ďalej a veľa nového sa naučiť. A tak to aj bolo. Riaditeľkou školy som sa stala po ôsmich rokoch vo funkcii zástupkyne, po odchode pani Potúčkovej do dôchodku. Ona sama ma k tomuto kroku veľmi povzbudzovala. Toto už som, samozrejme, vnímala ako veľkú výzvu a zodpovednosť. Nepovažovala som postup za samozrejmý a rozhodnutie uchádzať sa o miesto riaditeľky som veľmi zvažovala. Po niekoľkoročnom pôsobení na mieste zástupkyne som veľmi dobre vedela, že funkcia riaditeľa strednej zdravotníckej školy je náročná úloha.

EP: Vôbec nie. Nikdy. Keby mi to bol niekto niekedy povedal, tak mu neuverím a myslela by som si, že vtipkuje. Dokonca ani to, že budem niekedy učiť v škole, kde som študovala, ma nikdy nenapadlo. Zastupovala som vedúcu detského domova v Brezovej pod Bradlom, kde som pracovala ako detská sestra. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi po troch rokoch po skončení školy zavolali z vedenia školy, že ma spomedzi absolventov vybrali na pozíciu učiteľky odborných predmetov. Bol to pre mňa šok a poprosila som týždeň na rozmyslenie, nakoľko som bola už usadená a mala som rodinu. Ťažké rozhodovanie premohla túžba po ďalšom možnom vzdelávaní. Táto túžba sa mi splnila. Mala som možnosť študovať na LF a FF, čo ma úžasne obohatilo. No a tam to začalo. Po skončení štúdia som bola menovaná zástupkyňou riaditeľa školy. Túto funkciu som vykonávala desať rokov a potom som sa výberovým konaním stala riaditeľkou školy.

Bývalá a súčasná riaditeľka školy. Ste stále v kontakte?
ĽB: Samozrejme. Aktivity a skúsenosti mojej predchodkyne pani Potúčkovej so vzdelávaním v stredných zdravotníckych školách sú bohaté. Tiež som po mojom nástupe do funkcie využila jej pomoc a poprosila ju, aby aspoň na rok prijala miesto mojej zástupkyne. Potom ešte niekoľko rokov zostala v škole učiť ako externistka. Dodnes si rada vypočujem jej názory na určité situácie, či problémy. Vďačím jej za podporu, za dôveru, ktorú vo mňa vložila. Obdivujem na nej jej optimizmus, oddanosť rodine a ochotu vždy každému pomôcť. Pri tomto musím spomenúť, že rovnako sa vždy veľmi tešíme aj návšteve bývalého pána riaditeľa A. Dinku, ktorý nás dokáže pozitívne naladiť. Ja osobne si úprimne vážim všetkých bývalých zamestnancov, či už pedagogických alebo nepedagogických. Teší nás, keď školu navštívia oni alebo bývalí žiaci.

EP: Áno, so zdravotníckou školou som v neustálom kontakte. Veľmi rada sa tam vraciam, jednak pre kontakt s vedením školy na čele s riaditeľkou, ako aj s ostatnými pracovníkmi, nakoľko sa mi s nimi veľmi dobre pracovalo a máme stále pekné vzťahy. Ja vždy hovorím, že škola je môj druhý domov, nakoľko som v nej strávila štyri roky ako študentka a štyridsať rokov ako pedagóg.

Starostlivosť o chorých – učiteľka Podešlová (1973-1974)

Ako sa zmenilo zdravotnícke školstvo počas tých štyridsiatich rokov?
EP: Zmeny boli skutočne veľké a podľa mňa úplne zbytočné, ba dokonca v neprospech zdravotníctva. Zo začiatku to vyzeralo veľmi sľubne a to tak, že na stredných zdravotníckych školách (SZŠ) bude všeobecná sestra, na vyšších odborných zdravotníckych školách bude diplomovaná sestra a na troch fakultách na Slovensku môže sestra dosiahnuť magisterské vzdelanie. Všetko však skončilo inak. Začalo sa presadzovať, že sestra musí mať vysokoškolské vzdelanie a zdravotnícke školy išli do úzadia, čo bola podľa mňa obrovská chyba. Myšlienka, že z gymnázia pôjde niekto študovať ošetrovateľstvo na vysokú školu bola taktiež utópiou. Vždy som presadzovala názor, a za tým si stojím i dnes, že to povedie k nedostatku zdravotníckych pracovníkov. No, a moja predpoveď sa splnila. Kým boli na SZŠ odbory zdravotná a detská sestra, bolo to prestížne povolanie, takže nebolo možné uspokojiť všetkých záujemcov o toto štúdium. Absolventi boli výborne pripravení a robili dobré meno doma i v zahraničí. Dostávali sme spätnú väzbu od zdravotníckych zariadení po roku absolventskej praxe a hodnotenia boli vždy veľmi dobré. Zmenou odboru na zdravotníckeho asistenta a znížením kompetencií, poklesol záujem o toto povolanie, čo sa teraz prejavuje nedostatkom zdravotníckych pracovníkov. Keby sa neboli robili tieto nezmyselné zmeny, mohol byť stále dostatok sestier. Konečne sa niekomu otvorili oči. So zvýšením kompetencií a zmenou odboru na praktickú sestru sa záujem o štúdium zlepšil. Nebolo ľahké sa v tom orientovať. Neustále legislatívne zmeny a boj za záchranu zdravotníckeho školstva nebol vôbec ľahký. Často som si pripadala úplne bezmocná a chcela som to vzdať.

Koniec roka 1979
Vyučovacia hodina SJL – učiteľka Bízková v roku 1985

Aký je váš názor na zdravotnícke školstvo v súčasnosti? Kam smeruje?
ĽB: Nemôžeme nepočuť o nedostatku pracovníkov vo väčšine zdravotníckych profesií. Nie je tomu inak ani v oblasti ošetrovateľskej starostlivosti. Upozorňujú naň odborníci a často je predmetom mnohých politických diskusií. Počas uplynulého školského roka, ktorý bol pre nás veľmi náročný, sme mali kontrolu z Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (okrem našej školy bola vykonaná na ďalších trinástich stredných zdravotníckych školách na Slovensku.) Cieľom bolo zistiť efektívnosť a účinnosť stredného školstva v oblasti zdravotníctva. My to pozorujeme dlhodobo a samotná kontrola preukázala, že systém stredného zdravotníckeho vzdelávania je veľmi komplikovaný. Na riadení výchovno-vzdelávacieho procesu v SZŠ sa okrem Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstva zdravotníctva SR (MZ SR) zúčastňujú samosprávne kraje, úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v sídle kraja, stavovské organizácie a ďalší. MZ SR sa podieľa na metodickom a odbornom riadení vzdelávania. Na jeho úrovni je nutné zadefinovať dlhodobé ciele a úlohy tak, aby sa minimalizovalo riziko nesystémových rozhodnutí a krokov, ktoré negatívne ovplyvňujú stabilitu v oblasti stredného zdravotníckeho vzdelávania. Je potrebné naplno využiť kapacity stredných zdravotníckych škôl, ich veľmi kvalitné personálne a materiálno-technické kapacity na zabezpečenie dostatku absolventov, schopných stať sa plnohodnotnými členmi zdravotníckych tímov, podieľajúcich sa na poskytovaní kvalitnej ošetrovateľskej starostlivosti.

Dnes už profesia zdravotná sestra neexistuje? Nahradili a doplnili ju nové odbory?
ĽB: Dnes zdravotnícke povolania určuje zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Medzi nimi skutočne povolanie zdravotná sestra nenájdeme. Nájdeme tam povolanie sestra, na výkon ktorého je potrebné ukončiť vysokoškolské štúdium v odbore ošetrovateľstvo, minimálne ako bakalár, alebo vyššie odborné štúdium v odbore diplomovaná sestra na strednej zdravotníckej škole. V strednej zdravotníckej škole pripravujeme absolventov v odbore zdravotnícky asistent, respektíve praktická sestra, pre zdravotnícke povolanie, ktoré je určené tiež týmto, vyššie spomínaným zákonom. V súčasnosti existuje veľká polemika a diskusia na odbornej i politickej úrovni o tom, ktorý názov je správnejšie používať, či zdravotnícky asistent alebo praktická sestra. Podľa môjho názoru aj táto nestabilita sa môže negatívne podpisovať na záujme o štúdium na stredných zdravotníckych školách. Ďalším študijným odborom, ktorý ponúkame je odbor masér. Oba študijné odbory sa realizujú najmä v dennej forme štúdia, ktorá je určená pre absolventov základnej školy. Realizujeme však aj pomaturitné kvalifikačné štúdium vo večernej forme, v oboch študijných odboroch. Štúdium v učebnom odbore sanitár realizujeme len vo večernej forme štúdia. Je určené pre absolventov stredných odborných škôl, ktorí už získali stredné odborné vzdelanie ukončené záverečnou skúškou.

Čo povolanie sestra a muži? Mení sa situácia?
EP: V minulosti sme mali určenú kvótu, koľko chlapcov môžeme prijať, aj keď to bol odbor sestra. Títo chlapci mali výborné uplatnenie a boli do zdravotníckych zariadení žiadaní. Z mnohých chlapcov, ako aj z dievčat, sa stali aj vynikajúci lekári, lekárky. Ja si myslím, že aj naďalej budú chlapci v zdravotníctve žiadaní a budú mať dobré uplatnenie.

ĽB: Chlapci nie sú ani v súčasnosti žiadnou výnimkou. Nájdeme ich v každom ročníku. Napríklad medzi terajšími prvákmi medzi praktickými sestrami máme päť chlapcov. Ich prítomnosť v škole a, samozrejme, v zdravotníckych zariadeniach je veľmi dôležitá.

Na čo ste hrdá, čo sa vám za vášho riaditeľovania podarilo, a naopak, čo je vám ľúto, že zostalo iba pri plánoch?
EP: Som veľmi rada a ešte aj dnes sa z toho teším, že sa nám podarilo zaviesť v škole študijný odbor masér. Bolo to síce trojročné úsilie, avšak, chvalabohu, sa to nakoniec podarilo. Čo ma mrzí, že nebolo možné zaviesť študijný odbor zubný asistent a odbor asistent výživy, nakoľko nebolo možné zabezpečiť personálne obsadenie vyučujúcich a odborného garanta.

ĽB: Stredná zdravotnícka škola v Skalici prešla obdobím, kedy bol o ňu zo strany žiakov enormný záujem. Ten však po roku 2002 poklesol z dôvodu zmeny sústavy odborov. Zrušilo sa vzdelávanie všeobecných sestier, ktoré boli kľúčovým odborom na stredných zdravotníckych školách. Žiaci sa začali pripravovať v odbore zdravotnícky asistent. S poklesom žiakov bojovali aj moji predchodcovia a prirodzene aj mojím hlavným cieľom bolo zvýšiť záujem žiakov základných škôl o zdravotnícke povolanie, zatraktívniť štúdium v škole. Tento cieľ sa nám ako-tak darí plniť aj napriek neustále klesajúcej demografickej krivke. Počet žiakov dennej formy štúdia neklesá, skôr mierne narastá. Veľmi ma teší už desaťročná tradícia účasti v programe Erasmus+, predtým Leonardo da Vinci, ktorý umožňuje našim žiakom a učiteľom sa zúčastňovať na zahraničných odborných stážach v zdravotníckych zariadeniach a zariadeniach sociálnych služieb. Tu získavajú nové pracovné skúsenosti, ktoré prinášajú naspäť do školy. Verím, že tieto skúsenosti im pomôžu aj v ich budúcom pracovnom živote. Do školy sa tak darí vnášať prvky internacionalizácie, ktorá je podporovaná aj veľmi prínosnou spoluprácou so Strednou odbornou školou priemyselnou, hotelovou a zdravotníckou v Uherskom Hradišti, s ktorou sme zrealizovali niekoľko projektov bohatých na výmenné pobyty žiakov a učiteľov, vzdelávacie aktivity, výmenu informácií a skúseností medzi učiteľmi a vedením oboch škôl. Mojím ďalším cieľom je modernizovať budovu školy. Aj toto sa celkom darí. Podarilo sa vymeniť okná na celej budove. Tepelný komfort budovy, hlavne na najvyššom poschodí, kde je školský internát, sme zvýšili zateplením celej povaly. Zrealizovali sme úplnú rekonštrukciu a modernizáciu školskej kuchyne a čiastočne školskej jedálne. Je vypracovaná, a na stavebnom úrade stavebným povolením schválená, projektová dokumentácia na zateplenie a rekonštrukciu fasády budovy školy. Pracujeme na obnove jednotlivých učební. Postupne v nich bol vymenený školský nábytok. Veľmi dbáme o vybavenie tried didaktickou technikou, interaktívnymi tabuľami, dataprojektormi. Každý vyučujúci disponuje svojím vlastným notebookom. Všetka výpočtová technika sa v škole po častiach pravidelne vymieňa. V súčasnosti je pripravený projekt na modernizáciu materiálno-technického vybavenia odborných učební a na zabezpečenie bezbariérovosti budovy vybudovaním výťahu. Pri vypracovaní a realizovaní týchto projektov máme veľkú podporu zriaďovateľa školy – Trnavského samosprávneho kraja. Veľkú hrdosť pociťujem aj pri tom, že sme sa vedeli vysporiadať s pandémiou ochorenia COVID-19. Okrem veľmi rýchleho prechodu na dištančné vzdelávanie, naša škola plnila úlohy spojené s bojom proti tomuto ochoreniu. V škole bolo zriadené kontaktné centrum, testovacie odberové miesto pri celoplošnom testovaní v novembri a vo februári a od marca je v telocvični zriadené veľkokapacitné očkovacie centrum. Podiel školy na ich fungovaní je veľký. Nič však z toho, čo spomínam, sa nemôže podariť realizovať jednotlivcovi. Ide o spoluprácu mnohých – vedenia školy, učiteľov, zamestnancov, žiakov, rodičov a ostatných partnerov školy, ktorých je veľmi veľa. Všetkým by som rada aj touto cestou srdečne poďakovala.

Vyučovanie v odbornej učebni, predmet masáže v študijnom odbore masér
Školské kolo súťaže prvej pomoci

Čo vás bavilo a napĺňalo viac – učenie, či vedenie školy?
EP: Na túto otázku je veľmi jednoduchá odpoveď. Milovala som učenie, hlavne prax v nemocnici, čo ma vždy fascinovalo. Ako riaditeľka som mala skrátený úväzok. Priznám sa, že som sa na hodinu vždy tešila a keď som videla výsledky môjho pôsobenia na žiakov, tak to bol pre mňa hnací motor k tomu, aby som to riadenie nevzdala a správne riešila mnohé krízové situácie, aj keď ma to stálo veľa bezsenných nocí.

ĽB: Napĺňajú ma obe tieto role. Neviem si však predstaviť byť riaditeľkou školy bez toho, že by som učila. Byť v triede so žiakmi je pre mňa veľmi dôležité.

Čo je pre vás obe vo funkcii riaditeľky najľahšie a čo najťažšie?
EP: Začnem od toho horšieho. Stále zmeny v legislatíve, odboroch, kompetenciách a veľmi búrlivé porady s nadriadenými, s ktorými sme sa často nedohodli, aj keď názory členov Asociácie zdravotníckych škôl SR boli správne, s dobrou víziou do budúcnosti. No, a teraz k tomu krásnemu a nezabudnuteľnému a to je ukončovanie štúdia. Pocit, ktorý človek prežíva, keď pred sebou vidí absolventov, ktorí pred štyrmi rokmi, na začiatku štúdia boli ešte deťmi, je úžasný a plný dojmov. Za štyri roky sa vytvoril taký silný vzťah, že často padali aj slzy.

ĽB: Aj pre mňa je najľahšie a najpotešujúcejšie podpisovať vysvedčenia úspešných absolventov a sledovať ich radosť a najmä vidieť ich spokojných v zdravotníckej praxi, buď hneď po škole alebo po absolvovaní vysokej školy. Ťažšie chvíle prichádzajú, samozrejme, tiež. Väčšinou sú spojené so zvyšujúcou sa byrokraciou. Aj keď v mnohých oblastiach sa nám ju podarilo znížiť. Napríklad veľmi oceňujem elektronické vedenie pedagogickej dokumentácie.

Príprava žiakov na realizáciu projektu Participatívny rozpočet

Pani Potúčková, z čoho máte radosť, čo sa podarilo riaditeľke Bábikovej?
EP: Je to všetko, čo tu pani súčasná riaditeľka sama spomínala. Robila mi osem rokov zástupkyňu, takže veľmi dobre poznám jej kvality. Problematiku zdravotníckeho školstva dobre ovláda, takže vedela, že riaditeľovanie nebude ľahké a preto ma veľmi teší, že sa na to dala. Uchopila vedenie pevne do rúk. Pokračovala v mnohých projektoch, ako napríklad Erasmus, vylepšila materiálne vybavenie školy a taktiež sa venovala rekonštrukcii budovy školy a jedálne. Urobila toho veľmi veľa, ale to je otázka skôr na ňu, nie som kompetentná ju hodnotiť, ale som na ňu veľmi pyšná. Želám jej a celému kolektívu veľa síl pri rozvoji zdravotníckeho vzdelávania.

Aký je váš názor na zdravotnícke školstvo a uplatnenie sestier v zdravotníctve dnes, aké plusy a mínusy vnímate, keď porovnávate súčasnosť s dobou vášho pôsobenia?
EP: Je to trocha chaotické, lebo stále sa dejú nejaké zmeny. Čo sa týka zdravotníckych škôl, tie stále pripravujú kvalitných zdravotníckych pracovníkov. Pri dnešnom nedostatku zdravotníckych pracovníkov majú absolventi zdravotníckych škôl stále veľké uplatnenie. Čo sa týka minulosti, odborné vzdelávanie bolo rozsiahlejšie a viac do hĺbky v jednotlivých zdravotníckych odboroch ako teraz. V oblasti informatiky to bolo zasa slabšie, takže dnešní absolventi nemajú problém ani v tejto oblasti.

Nedá sa nespýtať: Znela a znie v škole stále aj skaličtina?
EP: V škole znela nielen skaličtina, ale aj záhoráčtina, tvrdá myjavská reč, no hlavne na chodbách a mimo vyučovania. Naša škola je totiž internátna, preto sú tam žiaci z rôznych regiónov. Na hodinách sme sa snažili viesť žiakov k používaniu spisovnej slovenčiny, aj keď to nebolo vždy ľahké.

ĽB: Naša škola má regionálnu pôsobnosť. Máme žiakov zo širokého okolia, na chodbe je, teda, možné počuť rôzne nárečia. Skaličti na v škole, samozrejme, zaznieva. Myslím si však, že by mohla zaznievať oveľa viac.

Budova SZŠ na Lichardovej ulici v Skalici

Pani Potúčková, spomeniete si na niektorých svojich slávnych kolegov a dajakú veselú historku z vašej dlhoročnej prítomnosti v školstve?
EP: Spomínam a to dosť často. V ostatnom čase často myslím na prvého riaditeľa a zakladateľa školy RNDr. Silvestra Michala. Mala som možnosť viackrát sa s ním stretnúť a tieto stretnutia vo mne zanechali veľa múdrosti a povzbudenia. Želám mu veľa zdravia a spokojnosti. S láskou a veľkým rešpektom spomínam na pani profesorku Fordinálovú, triednu učiteľku Hránkovú, bývalého riaditeľa PaedDr. Hollého, môjho predchodcu RNDr. Dinku, pani docentku Hulkovú, pani vychovávateľku Jedličkovú, pani Mgr. Fuňákovú, pani Mgr. Kvasničkovú a vlastne na všetkých pedagógov, s ktorými sa mi úžasne pracovalo. Bez nich by som sama nič nedosiahla. Úsmevnú historku, na ktorú nikdy nezabudnem, som prežila na začiatku môjho pôsobenia v škole. Keďže som bola absolventkou (vtedy bola zborovňa pre študentov tabu), pri nástupe do zamestnania som zostala stáť na chodbe a nemala som odvahu vstúpiť do zborovne. Vtedy sa budúci kolegovia zachovali úžasne. Vyšli von a po dlhšom prehováraní ma dotiahli dovnútra. No, a ďalší šok pre mňa bol, keď mi pán učiteľ Nejedlík pri podaní ruky povedal: Ja som nejaký Dezider, tykajme si. To už bolo nad moje sily, len som tam stála a nevedela som sa pohnúť. Zo šoku ma prebrala Ing. Urbanová, ktorá mi rázne povedala: Tak si už konečne sadni, toto je tvoj stôl. No, a tak som tam zostala štyridsať rokov …

Ďakujeme za rozhovor.

Želmíra Macháčková
Foto: Archív SZŠ