Zdroj: internet Dr. Pavel Blaho
Dr. Pavel Blaho patrí k veľkým postavám skalickej a svojim spôsobom i slovenskej histórie. Bol jej veľmi často v dôležitých chvíľach priamo na dotyk. Pri odhaľovaní jeho pomníka v roku 1937 vtedajší premiér československej vlády Milan Hodža zdôraznil, že práve Skaličan Dr. Blaho „bol šťastným prvým, ktorý na základe novej štátnosti na území Skalice vyhlásil suverenitu Československej republiky“. Pavel Blaho nesporne tiež stojí na počiatku jedného z významných rodov, tentokrát predovšetkým so silnou hudobnou tradíciou a výraznými úspechmi v tomto smere. Rozhovor s jeho vnučkou Helenou Jurasovovou-Blahovou (1933), tanečnou pedagogičkou a dlhoročnou riaditeľkou a choreografkou detského folklórneho súboru Vienok, sa odohral v skalickej búde Dr. Pavla Blahu, ktorú pre neho navrhol nestor slovenskej architektúry Dušan Jurkovič.
Vy sama ste žili a žijete veľmi aktívny a tvorivý život, nemusíte sa teda vyhrievať v sláve svojho príbuzenstva. Faktom však je, že ste súčasťou veľmi významného rodu Slovenska a slovenskej histórie. Otec prvý slovenský operný spevák, matka prvá slovenská operná profesionálna umelkyňa, obaja národní umelci. Starý otec poslanec uhorského snemu, filantrop, lekár, publicista, osvetár, politik, no predovšetkým hrdý národný buditeľ. Ako to ovplyvnilo Vaše povedomie a život?
Toto všetko, čo ste vymenovali, vnútorne veľmi ovplyvnilo mňa a tým i celý môj život. Som na tento rod pyšná.
Narodili ste sa niekoľko rokov po smrti svojho starého otca. Pamätáte si však dobre svoju starenku. Rozprávala Vám ona niekedy o starom otcovi Pavlovi Blahovi ako o manželovi a hlave rodiny?
Práve starenka mi o našej rodine a rode rozprávala najviac. Pavel Blaho mal mnoho aktivít, takže nebol stále doma. Mali troch synov a starenka bola stále sama, čakala na neho a vychovávala deti sama. Stareček nemal veľa peňazí, ale pritom stále niekoho hostil, pozýval zaujímavých ľudí. Avšak napokon sa starenka o nich musela postarať. Bývala v dome, v ktorom som prežila detstvo. V zime však bývali v dome, kde je dnes Záhorské múzeum a na Vianoce ma tam učila koledy. Bola tam ordinácia, byt, kuchyňa, bývala tam Nely nény, a obchod s potravinami Sloboda.
Viete ako sa starý otec so sta-renkou zoznámili? Z akej rodiny ona pochádzala? Byť životnou partnerkou tak výraznej verejnej osobnosti nebolo určite vôbec ľahké.
Prastareček býval v Potočnej ulici a vedľa nich bývali Okánikovci, teda aj starenka. Pavel Blaho bol starší a študoval medicínu, keď starenka, ktorá vtedy mala ešte len sedemnásť rokov, ochorela a išla za ním po pomoc. No, a tak sa to medzi nimi začalo.
Helena Jurasovová, vnučka Pavla Blahu
Pavel Blaho mal deväť súrodencov, z ktorých však prežil len on a sestra Anna. Mama skoro zomrela a otec ich vychovával sám.
Dr. Pavel Blaho veľmi miloval svoju matku. Tá bola rodená Belayová. Po nej zdedil spevácky talent. Vlastne, priniesla do rodu hudobné gény, ktoré sa bohato rozmnožili. Už ona chodila po svadbách spievať. Zomrela pomerne mladá a Pavel za ňou veľmi smútil. Svedčia o tom aj listy v knihe Štefana Janšáka Život Dr. Pavla Blahu.
Máte so svojim starým otcom spojené priamo nejaké miesta, predmety, zmienky?
Jedno z takých miest je krb priamo tu v búde. Môj tata Janko Blaho mi raz hovoril: „Náš tata, teda stareček, bol v prvom rade politik. Na nás nemal čas, nás vychovávala maminka Gizinka. Ale zobral nás troch bratov sem do búdy na niekoľko týždňov, varil nám na tomto starom krbe, ktorý je tak úžasný, že sa v ňom dá aj údiť mäso alebo klobásy. Dokonca tu dokázal pre nás uvariť trnkové gule.“ Vždy, keď naň pozriem, tak si na to zmyslím.
Vlastníte niektoré z osobných vecí Pavla Blahu?
Táto búda, v časti Zloďejovce, bola pravdepodobne postavená, podľa letopočtu nájdeného na preši, v roku 1864. Mnoho z toho, čo tu teraz je – stoličky, lavica, mnohé zo zariadenia – si pamätá Pavla Blahu i rad osobností, ktoré ho navštevovali. Je tu aj značkovač, ktorým si vypaľoval na sudy svoje meno. Hornú časť búdy postavil Dušan Jurkovič až v roku 1905, tak ako dnešný kultúrny dom. Pôvodné sú tu aj maľby na stenách. Maľovala ich maliarka Mária Mažarová z Moravy. Môj otec Janko Blaho spomínal, že keď maľovala na rebríku, tak jej pozeral pod sukne. Mal vtedy štyri roky.
Mal Pavel Blaho aj nejaké hobby? Bol napríklad športovcom, zberateľom, tvorcom?
Jeho veľkou láskou bola záhrada. Vlastne, bol svojim spôsobom zberateľ, lebo jeho záhrada bola plná vzácnych odrôd ruží. Bol náruživý pestovateľ a dokonca priviezol z Ameriky magnóliu. S jeho záhradou súvisí aj jedna pamätná príhoda: Moja matka bola polovičná Maďarka a polovičná Moraváčka z mlynárskej rodiny z malej dediny od Moravských Budějovíc. Ako devätnásťročnú ju Oskar Nedbal prijal do Národného divadla, ako sólistku speváčku. Môjho otca Janka Blahu stretla pri práci. Okolo roku 1926 sa prišla predstaviť do Skalice a, teda, aj do blahovskej záhrady. Dr. Pavel Blaho, ktorý ju privítal, zhodnotil, že je to tá pravá a odstrihol pre ňu tú najkrajšiu a najvzácnejšiu ružu, čo nikdy pre nikoho neurobil. Tým gestom ju prijal. Mal však aj veľkú zbierku miestnej starej keramiky, ktorá vznikla tak, že mu ňou platili chudobní sedliaci za liečbu. Dnes je tento súbor v skalickom múzeu.
K okruhu priateľov Vášho starého otca i Vášho otca patrilo mnoho známych a významných osobností. Spomínate si osobne na niektoré z nich?
Dr. Ľudovít Okánik bol rodina a spomínam si, že som bola aj na jeho pohrebe. Ivan Dérer bol náš sused. K starečkovým priateľom patrili M. Hodža, Adolf Heyduk, Leoš Janáček, Arnošt Frolka, Joža Úprka, Cyril Mandel, P. O. Hviezdoslav, ktorý je odfotený aj so starenkou Blahovou, Štefánek. Osobne som poznala Dušana Jurkoviča, s ktorým sme v Bratislave bývali na jednej ulici. Jeho žena Boženka ma učila vyšívať. V Skalici som chodila k Jurkovičovým sestrám, ktoré bývali na rohu a kde sa tiež stretávalo mnoho osobností. Dnes je ten dom už zbúraný, ale spomínam si ako bol plný výšiviek. Priateľmi Pavla Blahu však bolo mnoho obyčajných ľudí, z ktorých mnohých liečil a spolu s Gizinkou boli krstnými rodičmi vyše tridsiatim deťom. Medzi nimi bol aj Baťov najstarší syn.
Nájdeme veľmi mnoho informácií o práci a odkaze Pavla Blaha, ale relatívne veľmi málo o ňom vieme ako o človeku. Zomrel veľmi mladý. Čo bolo príčinou prudkej zmeny jeho zdravotného stavu?
Šrobár stál pri jeho smrteľnej posteli a keď sa ho pýtal ako sa cíti, Pavol Blaho odpovedal: „Ako nahý v tŕní.“ Všetci ho totiž opustili a jeho verný súpútnik Ferdiš Juriga preklial jeho i celý náš rod. Len kvôli tomu, že sa ich názory rozišli. Ten Juriga, ktorý ako farár mal sám päť nemanželských detí. Aj keď sa mu vraj neskôr, po smrti, ospravedlnil, teda ja už asi prekliata nie som. Bolo to neustále napádanie Jurigom, ktorý dokonca dal Pavla Blahu na súd, že sa obohatil na úkor štátu. Súd Dr. Blahu síce zbavil obvinenia, ale mnoho vecí sa už nevrátilo. Všetko sa podpísalo aj na jeho zdraví a psychickej odolnosti. Okrem toho, napriek tomu, že bol lekár, na seba nemal čas a diagnostikovanie vážnej choroby prišlo príliš neskoro. K tomu aj doba, ktorá ešte nemala dnešné medicínske možnosti.
Dr. Pavol Blaho bol pôvodcom i realizátorom katolíckeho Spolkového domu. Vraj do Spolku sám veľa investoval a po jeho smrti rodina tento dom splácala.
Jurkovič bol pozvaný do Skalice, aby navrhol Spolkový dom, ale bol za to platený. Starý otec do toho asi vložil mnoho svojich peňazí a po jeho smrti boli rôzne nezrovnalosti, o ktorých vedela už iba starenka Gizinka.
Váš starý otec bol aj iniciátorom gazdinskej školy. Súčasťou nového školského areálu bol aj záhradný park, kde stojí jeho bronzová socha. Nie je veľa starých otcov, ktorí majú sochu. Chodievate ho pozdraviť a pozrieť sa mu do očí, k čomu ste vlastne inak nikdy nemali príležitosť?
Nedávno sa objavil film, na ktorom je zachytené odhalenie sochy Dr. Pavla Blahu. Ja som v ňom snáď jediná žijúca. Som tam štvorročná s veľkou mašľou. Ja si to osobne nepamätám, ale teraz vidím ako tam sedí moja maminka Helenka, starenka, Neli nény, otec Janko Blaho, strýc Pavel Blaho,… Neviem, čo by som mu povedala, ale určite by som mu zaspievala tú jeho obľúbenú Hrach sa mi neuroďil, len samé lopatečki …
Bol lekár, politik, novinár, poslanec, Slovák – buditeľ národa, Čechoslovák, budovateľ spolkov a družstiev, agrárnický poslanec, otec, manžel. Čím bol však v prvom rade?
Lekárom bol predovšetkým v Luhačoviciach, lebo v Skalici ľudia peniaze nemali a tak často liečil zadarmo. Dr. Pavol Blaho nebol v skutočnosti asi veľmi dobrý politik, pretože nebol radikál a bol hlavne človek. Stále bojoval za ľudí a národ. Posielal dokonca chlapcov na štúdiá. Mimochodom, pri tom, koľko robil pre Skalicu a Skaličanov, je hanba, že sa nestal poslancom Uhorského snemu za Skalicu, ale za Moravský Svätý Ján. No, v prvom rade, čím prevyšoval ostatných – bol vynikajúci spevák. Pavel Blaho dokázal ľudí svojim spevom neuveriteľne upútať. Práve on naspieval pesničky môjmu tatovi a podnietil vznik slávneho záhoráckeho spevníka Dr. Janka Blahu. V súčasnosti sa predovšetkým vďaka iniciatíve hudobného skladateľa Vladimíra Godára pripravuje jeho reedícia, na ktorej pracuje muzikológ Peter Michalovič.
Aký je Váš vzťah ku Skalici dnes? Je stále miestom Vášho detstva?
Pri rozvode mojich rodičov si tata, ako právnik, dal podmienku, že každé prázdniny strávim celé v Skalici a cez vojnu som tu chodila jeden rok aj do školy. Tým som sa stala navždy polovičnou Skaličankou. Skalica je však miestom nielen môjho detstva. Mojím veľkým kamarátom bol známy Ferenc Buchta, ktorý bol aj mojim neoceniteľným informátorom o miestnom folklóre. On a jeho syn Ludva Buchta mi ukazovali tance, chodila som s nimi po svadbách a na tom základe sa rodila moja diplomová práca.
Chodievate do Skalice aj mimo oficiálnych príležitostí? Máte tu stále starých priateľov?
Naša rodina má ku Skalici veľmi pozitívny vzťah, no Skalica k nám až taký nie. Chodievam sem veľmi často a dáva mi to silu. Stačí mi pohľad na vinohrady, prírodu, kostol. S tatom sme v detstve chodili často na hrob Pavla Blahu.
Mala som na záver pripravenú otázku, či ešte stále dokážete rozprávať po skalicky a či ešte stále naše nárečie používate. Teraz už je vlastne zbytočná, pretože v skaličtine napokon prebehol celý tento rozhovor.
Keď v Skalici vystúpim z vlaku alebo auta, tak automaticky prepínam do nárečia. Aj v obchode alebo, keď sa prihováram mladým. Avšak hlavne s mojimi blízkymi, s ktorými by som po slovensky ani nemohla – ako Alenkou Starou, ktorú tiež opravujem, aby hovorila po skalicky správne, naším nárečím rozprávam s Petrom Michalovičom aj celou rodinou Kleiblovou. Veľa priateľov mám v spoločnosti Slovácký krúžek a Skaličané v Bratislave a ja si veľmi považujem, že ma berú tak, ako keby som bola rodená Skaličanka. A ja sa tak aj cítim.