Tak si myslím, že nevieme žiť vieru

Každý poznáme chvíle, kedy nás život zrazí k zemi, chvíle, kedy nemáme silu postaviť sa a kráčať ďalej. V tých momentoch máme pocit, že všetko sa končí. Koniec. Tu a teraz!
Niekde vo vnútri však vieme, že nič nekončí, aj keby sme si to dokonca možno želali. Niečo v našom vnútri nás núti znova sa postaviť. Tak hľadáme, o čo by sme sa mohli oprieť. Hľadáme barličku. Barličku, ktorá leží vždy vedľa nás. A tou je viera. Zoberieme ju, oprieme sa o ňu, zdvihneme sa a kráčame životom ďalej. Občas ju odložíme a keď je nám ťažko, znova sa o ňu oprieme. Občas nám ju niekto zoberie, občas niekto zlomí. A tak idúc životom, zbierame a opierame sa o rôzne viery v rôznych podobách. V skutočnosti však existuje iba jedna. Nosíme ju priamo v sebe. Viera, ktorú nikto nezlomí a ktorá nás vždy postaví na nohy. Viera v seba sama. Lebo boh je v každom z nás.

S úctou
učiaca sa Želmíra Macháčková