Pavol Fürstenzeller – človek, o ktorého sa rozrástla Skalica

25. 11. 1925 Šaštín – 1. 12. 2012 Skalica

V prvý deň posledného mesiaca roku 2022 si pripomíname desiate výročie odchodu významnej osobnosti nášho mesta, učiteľa, folkloristu a člena FS Skaličan, športového nadšenca, skalického maliara a pedagóga výtvarnej výchovy, člena Klubu výtvarníkov v Skalici Pavla Fűrstenzellera. Vo svojom živote hral mnoho úloh. O všetkých sa dosť popísalo a dosť sa o nich medzi ľuďmi vie. Ešte po rokoch majú tí, ktorí sa s ním stretávali pri niektorej z jeho rozmanitých činností pred očami a v čerstvej pamäti jeho živú, optimistickú tvár. Rovnako rozmanité sú spoločné spomienky blízkych súpútnikov niektorej z častí jeho života. Niektorých sme si dovolili osloviť niektorých a prinášame aspoň zlomky toho, čo im utkvelo v pamäti.

Stal sa Skaličanom, aj keď sa v Skalici nenarodil a nemal povestné štyri generácie na cintoríne. O jeho skaličanstve však nikto nepochyboval, pretože Skalica bola jeho srdcovka. Bol výraznou postavou života mesta a miloval ho a zviditeľňoval. Pre to všetko mu venujeme v Obzore priestor.

PÁN UČITEĽ FIFINA

Já si mislím, že každí človjek si nerás spomene na svojích učitelú, či už vdobrém alebo vezlém. Ve Skalici sme mjeli šťesťí na moc dobrích učitelú a paňi učitelki. Aj ket bili prísňí, bili k nám láskaví a hodňe nám do života dali. Jedním ztich, kerí mja védli moc rokú, bil pán učitel Pavel Furstenzeller. Prvňího septembra 1953 došel do našej trídi na osemročňí školi u kina (fčíl je tam stredňí odborná škola) mladí černovlasí fešák a povidal: „Som Pavol Fűrstenzeller, budem vašim triednym učiteľom a budem vás učiť matematiku. Moje meno si nezapamätáte, všade mi hovoria Fifina.“ Bil fťipní, družní a nepokazil žádnú srandu. Od samého začátku sme ho mjeli ráďi. Matiku učil velice zrozumitelňe a ochotňe sa pres prestáfki hrával s nama na dvori. Aj jeho kolegé ho mjeli ráďi. Nás ze školi vipusťil po závjerečňích skúškách z ósmej trídi v júni 1954. Rozešli sme sa do škol, do učeňá, do roboti, ale na pána učitela sme nezanevreli a nezapomjeli.

Palinek sa stal aj mojím kolegú na školi a raďil mje a védel k temu, abich bil aj já dobrí učitel. Po rokoch sem bil aj jeho riďitel. Pamatuju si, ket začal študovat vítvarňí visokú školu, tak sem ráno pred viučovaňím držal moju pravú ruku na stoli a on plácal z jakejsi hlini její model, kerí mosel ve školi odevzdat. Pritem sme rozebírali súbor a plánovali co dál.

Spomínám si na ňeho velice často. Bil to múj učitel, kamarád a kolega.

Anton Dinka st.

SRDCOM SKALIČAN

Vojnový ročník 1941 bol silný ročník. Keď sa v roku 1953 v našej prvej cé mešťanskej školy (v budúcom roku sme boli už siedmaci) objavil na začiatku školského roku nový učiteľ, bolo to silné prekvapenie. Naši učitelia, väčšinou narodení ešte koncom predošlého storočia, boli ctihodní a pred dôchodkom. Stál pred nami mlaďoch v krátkych nohaviciach s uhrančivým pohľadom a ľavou rukou v sadre. Boli sme čisto chlapčenská trieda, približne dvanásťroční, a počtom niečo vyše 40 duší. Výškovo sme s novým pánom učiteľom mali rovnakú mieru. Aj to, ako sa nám predstavil, bolo originálne: „Budem vás učiť, volám sa Pavol Fürstenzeller a pretože viem, že si to vy hvizdohájci nikdy nezapamätáte, môžete mi hovoriť Fifina, ale nie v škole!“ To vyrazilo dych aj najväčším grázlikom v triede. Tak vznikol jeho pseudonym pre Skaličanov na celý jeho život medzi nami. Fifina sa vyslovovalo s úctou, lebo jeho nositeľom bol učiteľ generácií s veľkým U a človek s veľkým Č. Už vtedy poznal knižku Zdenka Galušku Slovácko sa súdí a historkami stařečka Pagáča odľahčoval svoje vyučovacie hodiny.

Bol tanečník, konferencier a obľúbený ľudový rozprávač, kde sa často do Julinky pri svojich vystúpeniach navážal, čo ona s prehľadom znášala. Stal sa však i choreografom v kritickej situácii pre súbor Skaličan. V roku 1960 usúdili „hore“, že súbory Skaličan a Pláňava je treba zlúčiť do jedného a to aj urobili. Pochovalo to skoro oba kolektívy, lebo každý sa vo folklóre realizoval v inej oblasti. Pláňavu to prakticky zrušilo a Skaličan mal na mále. Niektorí tanečníci a muzikanti prestúpili do Skaličanu a zdôrazňujem, že boli úspešní.

V tej mizérii zostavil Pala Fifi tanečno-hudobné pásmo Regrúti, ktoré sme v priamom prenose televízie zo štúdia v synagóge pri Martinskom dóme v Bratislave predviedli 30. októbra 1960. Ja som na druhý deň, 1. novembra, narukoval ako regrút na Zelenú horu pri Nepomuku, známu majorom Terazkym. Pre súbor to televízne vystúpenie znamenalo nový štart a v ďalších rokoch sa dostal medzi najlepšie amatérske súbory Slovenska, s právom reprezentovať v zahraničí, čo znamenalo, že členovia mali možnosť ohúriť Anglicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Belgicko, … Pod týmto úspechom je podpísaný Pala Fifin, hoci ďalšie roky už žiadny tanec nepostavil. Robil to, čo ostatní, ale stal sa ikonou Skaličanu.

Keď sa mu narodil vysnívaný syn Palinek, tak sme to po skúške súboru u Františkánov náležite oslávili. Keď sme sa už za svetla nad ránom vracali domov, tak prešťastný Pala objavil za Ratúzem v podchode, kde vtedy býval trh, ženy, ktoré si privstali, aby mali výhodné stoly. Chodil od jednej k druhej, objímal ich s ponukou: „Ďefčata, kebi ste chceli sina, tak Nešporova dva.“ Tam totiž býval.

Náš vzťah sa z učiteľa a jeho žiaka dostal do polohy spolupracovníkov. Roky robil externe výtvarníka pre kultúrny dom, kde som pracoval. Kolega v súbore, ale hlavne kamarát skoro 65 rokov. Keď nás učil, tak nejaký preplesk za naše lotrovinky bol bežný, prakticky výchovný, žiadna tragédia sa nekonala. Tvrdil mi občas, že som po takom výchovnom úkone vyhlásil, že „až narostu, tak vám to vrátim!“ a nastrčil som tvár – to by mi musela ruka odpadnúť. Pobavili sme sa, pospomínali. A na záver jeho pedagogické pokarhanie: „Nač máte vi, somári, hlavu? Abi ste mjeli na čem nosit čepicu? – Tú máte aj na misleňí!“ Taký bol nezabudnuteľný Pavol Fürstenzeller, hoci šaštínsky rodák, avšak Skaličan. Náš Fifina.

Ján Pardubský

COS POROBIL, PAVELENKU PAVLE …

… že ťa vezú zvázaného vkozle.
Ukradel sem na Mijavje koňa
a fčíl mja ti spropadenci hóňá …

Tak sa začíná pjesňička, kerú sme spívali ve Skaličaňe a ďicki, ket bila príležitosť zahrát a zaspívat ju našému milému Palinkovi Fűrstenzellerovi – Fifinovi. Palinek bil jedním ze zakladatelú súboru Skaličan a zostal vňem aš do smrťi. Prvňíkrát sem ho viďel na vistúpeňí v roku 1954 v Kruhu. Tenkrát ešte v programje súboru Skaličan nebili tance, enom spjevácké pásma a on jak „stríc Pala“ tento program uváďal a viprávjal veselé príhodi. Bilo radosť počúvat jeho viprávjaňí a pjekné pjesňički. Hrála cimbálová muzika s primášem dochtorem Krupkú, sála bila plná a ludé načšeňe tléskali, zasmíli sa a Fifina tak vešel do povjedomjá né enom žákú. A tak začala Palinkova éra konferanciera súboru.

O neco neskúr sa spjeváci a spjeváčki naučili aj tancovat dvje pásma – Veselo na Záhorí a Rozlúčka z regrútama. Stali sa základem repertoáru. Stríc Pala aj tancoval. Pri prvňím potlesku ďicki rekel prúpovítku: „Uš mje jedenkrát tléskali, ket sme hráli ve Gbelech fotbal, dostal sem po papuli. “ Od roku 1962 sem začal f súbori okrem spívaňá ve funkciji choreografa a védel sem nácviki tancú. Palinek mjel na starosťi zestavovat program. Vjeďel jak udržat ďiváka ve strehu a abi mjel program gradáciju. Mohel sem sa na ňeho spoléhnút. Oba sme mjeli najvječší záujem, abi bilo fšecko, jak má bit. Nerás sme sa aj pohádali a aj dvje hoďini neviprávjali, dél sme to nevidržali.

Nacvičil sem s tanečňíkama súboru remeselňícké tance a Palinek vňem začínal jak šefcofskí majstr. To bila taková hra, gde sa chalaňi viučovali za šefcú. On to vjeďel tak zahrát a zaviprávjat, že si získal obďif odborňíkú na folkór, jak Nosáľa, Kubánku a dalších. Nekedi fšedesátích rokoch sme bili ze súborem f Čechách na Mjelňícku. Tam nás uvédli jak súbor ze Seňice. Palinka to nahňevalo a rekel, že mi sme ze Skalice a ze Seňicú máme společňí enom to, že nám zebrali okres. Súdruzi v Seňici sa tak urazili, že Palinkovi zakázali konferovat. Tak sem ho vimjeňil já a to zostalo mje. No ze súborem neprestal, zostal jeho členem až do smrťi a já dofčílka.

Anton Dinka st.

MALIARSKY BÁSNIK SKALICE

Pavol Fűrstenzeller bol všeličím, dokonca aj aktívnym športovcom, brankárom a neskôr aj trénerom v hokejovom družstve. Nečudo, že jeho živý spoločenský naturel sa prejavil aj po jeho vstupe do Klubu výtvarníkov ako jeho zakladajúceho člena. Čoskoro sa stal aktívnym hovorcom, propagujúcim činnosť klubu na verejnosti. Zúčastňoval sa výstav a stretnutí umelcov Záhoria, ktoré sú poriadané vždy ku vzniku Záhorskej galérie v Senici od jej založenia v roku 1984. Mal zmysel pre výstavnú prezentáciu svojich obrazov so živým osobným kontaktom maliara s verejnosťou na slávnostných otvoreniach výstav. Spomínam si ako usporiadal svoju samostatnú výstavu priamo u seba v dome na dvore s príznačným názvom Na plote. Dvor bol plný spievajúcich a tancujúcich návštevníkov, veď on sám bol aktívnym členom súboru Skaličan už od svojho príchodu do Skalice v roku 1954 z rodného Šaštína.

Dlhoročným trpezlivým rozvíjaním svojho talentu i techník sa stal v osemdesiatych rokoch minulého storočia členom profesionálneho združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Bratislave. Jeho maliarska a kresliarska tvorba, zameraná hlavne na krajinomaľbu, bola realizovaná olejom, akvarelom, ale aj temperou, v kresbe osobitne tušom a ceruzkou. Obsahovo sa orientoval zvlášť na mesto Skalicu, jej historické a architektonické pamiatky, ale i prírodné, najmä vinohradnícke okolie. Druhou maliarskou láskou bola vrchárska krajina myjavských a brezovských kopaníc, pričom sa venoval aj figurálnej tematike, nevynímajúc portréty. Je potešiteľné, že svoje odborné tvorivé vedomosti rád odovzdával žiakom, z ktorých viacerí študovali na umeleckých školách. V skalickom klube sú viacerí členovia jeho žiakmi. Teší nás, že jeho osobný a tvorivý odkaz takto žije ďalej a môže byť povzbudením aj pre generácie nasledovníkov.

Štefan Zajíček

PAVOL FÜRSTENZELLER MLADŠÍ O TATKOVI

Váš otec sa narodil v Šaštíne. Z čoho sa zrodil jeho skalický patriotizmus?
Keď som bol malý, často sme spolu prechodili celý Šaštín a spomínal, kde sa čo dialo, keď tam vyrastal on. Vedel veľmi krásne a pútavo rozprávať a hlavne – nevymýšľal si. Už tam mu kamaráti hovorili Fifina a to si doniesol aj do Skalice. Otec sám hovoril: Narodil som sa v Šaštíne, ale som Skaličan. On miloval Skalicu. Ale do konca života si neosvojil skalické idu, budu, hovoril stále šaštínskou záhoráčtinou idem a budem.

Svojou prácou a tvorbou bol nesporne originálny. Bol rovnako svojským spôsobom aj otcom?
Nie len ako otec, ale vôbec ako človek bol vnútorne dosť zložitá osobnosť. Na jednej strane bol veľmi citlivý človek, ale nevedel plakať. Ani na pohrebe svojej dcéry. Neskôr som však náhodou zistil, že jej chodil hrávať na fúkaciu harmoniku na hrob. Nevedeli sme o tom, ani mama, ani ja. To bol spôsob, ako sa s tým vyrovnával. Na druhej strane bol dosť výbušný. Ako keď škrtne zápalka a už horel. Ale na mamku nepovedal krivého slova. On nekričal. Len, keď sa mu niečo nepáčilo, začal si pískať. Zvýšil hlas len na mňa, občas i ruku, i keď priznávam, že spravodlivo. Ja, keď som niečo vyviedol (a že toho bolo), tak som si to odniesol v škole a mal som to potom na tanieri aj doma. Vždy bol však spravodlivý.

Bol známym maliarom regiónu a tým ste dnes už aj Vy. Ako ovplyvnila umelecká časť jeho osobnosti Vás osobne?
Maľoval odkedy si pamätám, ale prvý ateliér si urobil až v roku 1985, keď išiel do dôchodku. Namaľoval stovky obrazov. Z veľkej časti Šaštín a Skalicu. Zo Skalice namaľoval snáď každý kút. Vyrážal na skladacom bicykli so skicárom, fotoaparátom a rybárskou stoličkou, krížom mestom i po celom okolí. Raz skicoval vo vinohrade a išiel okolo nejaký pán. Ťahal ho na pohárik vína a napokon z neho vyliezlo: „Pán učitel, ked robíte takéto krásné vjeci, nepoďíváte sa mi na to žúdro? Nehoďilo bi sa tam ňeco?“ A na druhý deň tam tatka bol a maľoval mu žudro. Keď som začal maľovať, nikdy mi nedirigoval ako mám čo robiť. Len niekedy tak poznamenal, že by niečo urobil inak. On svoje diela prísne podriaďoval zlatému rezu a ak to nebolo presné, tak ho to znepokojovalo.

Váš otec patril, a aj naďalej bude patriť, k výrazným postavám Skalice. V čom to podľa Vás spočívalo?
Mal rád pesničky, miloval kroj a keď sa stretol s ľuďmi ako pán doktor Krupka a pán doktor Chaloupka, s ktorým bol veľký kamarát, tak sa začal stále viac a viac venovať folklóru. Začal sa angažovať v súbore Skaličan, ale vtedy vlastne súbor ešte neexistoval. Sám zháňal po školách záujemcov a tak súbor založili. Do súboru doviedol veľa mladých ľudí, okrem iných aj Antona Dinku staršieho, s ktorým boli do konca jeho života veľký kamaráti. Svojho času sa zoznámil s pátrom Alojzom, ktorý k nám chodieval aj potom, čo už pôsobil inde. A ten založil ochotnícke divadlo. Otec do neho, samozrejme, vstúpil a tam sa zoznámil aj s mojou mamou. Okrem toho bol veľmi známy ako učiteľ, k tomu populárny maliar. Bol dokonca dorasteneckým majstrom Slovenska v stolnom tenise. Keď študoval v Malackách, boli tam majstrovstvá, jeho telocvikár ho prihlásil a on to vyhral. Bolo v ňom, v jeho vnútri, mnoho osobností. Tatka by bol asi výraznou postavou ktoréhokoľvek mesta, v ktorom by žil.

Za rozhovor ďakuje
Želmíra Macháčková