Tvár Ferdinanda Vosátka pripomína len spoločná fotografia družstva požiarnických dobrovoľníkov pred starou zbrojnicou.
Na ľavej strane pomníka padlých na Potočnej ulici v Skalici je meno Vosátko F. Celé meno je Ferdinand Vosátko. Skrýva sa za ním vysoký, príťažlivý muž s tmavými vlasmi a modrými očami, skalický obuvník a otec šiestich detí. Môj pradedo.
STRATENÝ VOJAK FERDINAND VOSÁTKO
Narodil sa v roku 1872 v rodine senického krajčíra Ferdinanda Vosátka. Pochádzal z dvanástich detí, z ktorých sa dospelosti dožili len on a jeho sestra Mária. Po vyučení za obuvníka odišiel ako tovariš získavať skúsenosti do sveta. Vtedy sa tomu hovorilo, že ide na vander. Mladý Ferdinand išiel na vander do Ruska. Pred odchodom uzatvoril s priateľmi stávku, že sa celý čas počas vandru nebude holiť. Slovo dodržal a z vandru sa domov vrátil s bradou po pás. Bol veselej povahy, rád spieval a žartoval. Onedlho po návrate z vandru sa na tancovačke v Skalici zoznámil s Máriou Jurečkovou, s ktorou uzavrel manželstvo. Bývali v domčeku č. 101 na Horných majeroch, dnešnej Strážnickej ulici a vychovávali spolu šesť detí. Na živobytie si Ferdinand zarábal precíznou prácou. Sedel za verpánkom, šil alebo opravoval topánky, pri práci rád žartoval a spieval. Najčastejšie jeho obľúbenú „Stavjali tesari zedňíkom lešeňí …”. Pre svoju veselú povahu a svedomitú prácu bol medzi ľuďmi obľúbený. „Ferdišku, už mám tie čižmy hotové?“ – volal na neho sused. „Ešte šijem rukávy, o chvíľu už budú,” – žartoval. Skaličania ho poznali ako svedomitého remeselníka.
S jeho prácou bol spokojný aj gvardián – predstavený františkánskeho kláštora. Stalo sa, že raz, bolo to práve na Veľký piatok, niesol opravené topánky pre mníchov do františkánskeho kláštora. Aké bolo jeho prekvapenie, keď uvidel, že sa tam práve konala zabíjačka. „Nech sa páči ku stolu, pán Vosátko, len sa ponúknite”, – nabádal ho gvardián. „Ako by som mohol, veď je veľký pôst!” – zdráhal sa prijať pozvanie poctivý katolík. Gvardián ho poučil: „Nie je hriech, synu, čo vojde do úst, ale čo z nich vyjde von.” Obdaroval ho bohatou výslužkou, aj dobre zaplatil. Odvtedy ho každý rok volali pomáhať františkánom na zabíjačke. Bol aj členom dobrovoľného požiarneho zboru a vášnivým holubárom. Keď najstaršia dcéra Mariška dosiahla vek dvanásť rokov, odišla, ako bolo vtedy u chudobných dievčat bežné, slúžiť do zámožnejších rodín. Chlapci sa chodievali učiť remeslu.
Tri roky po narodení najmladšieho syna Pištu mu v roku 1912 na ťažkú chorobu manželka Mária zomrela. Zostal s deťmi sám. O dva roky začala 1. svetová vojna. V roku 1916 rozhodli na ratúzi – mestskom úrade v Skalici, ktorý v tej dobe viedol richtár Karel Szobori, že musí ísť na front aj Ferdinand Vosátko, hoci má doma päť polosirôt. Vtedy sa najstaršia z detí Mariška vrátila zo služby a o mladších piatich súrodencov sa starala. Z frontu písal domov listy. Naposledy napísal, že žije a príde domov. To bola ale posledná informácia, ktorú deti o svojom otcovi dostali. Ani po skončení vojny sa nedozvedeli, čo sa s ním stalo. Bol nezvestný a pravdepodobne padol na ruskom fronte alebo zomrel na týfus, ktorý bol vtedy v tej oblasti rozšírený.
V roku 1919 bol vyhlásený za mŕtveho. Ostalo šesť sirôt, bez matky aj bez otca – živiteľa. Aby nemuseli ísť do “sirotinca”, starala sa o mladších súrodencov vtedy 19-ročná Mariška, až kým chlapci neodišli do učenia a dievčatá do služby. Tento príbeh o svojom otcovi mi rozprávala moja babka, matka mojej mamy. Ona bola tá Mariška Vosátková. Neskôr sa vydala za Jaroslava Klabačku, holiča a kaderníka, ktorý sa prisťahoval do Skalice z Uherského Brodu. Po pradedovi Ferdinandovi neostala ani fotografia. Jeho príbuzní sa nikdy nedozvedeli, kde vlastne leží, pravdepodobne niekde v spoločnom hrobe v Rusku. Ostalo len meno na ľavej strane pomníka padlých: Vosátko F.