Ak by sa ma dnes niekto opýtal, čo je náročnejšie – či samotné pešie putovanie alebo jeho literárny prepis – odpovedala by som bez zaváhania, že literárna tvorba je nepomerne ťažšia, ako údel pútnika na ceste vyznačenej mušľami a smerovkami. Neviem, či je to dar, či vlastne inými slovami „prekliatie“, ak sa niekedy skutočne cítim ako „kravička“, ktorá všetku dennú pašu potrebuje v sebe nanovo prežuť a až následne ju dokáže stráviť. Dar, lebo ak sa tvorba vydarí, osloví mnohých, ktorí majú rovnaké zážitky aj pocity a prinesie im umelecký zážitok. Prekliatie, lebo žiadny tvorivý človek, napriek svojmu úsiliu, koncentrácii a často aj zanedbávaniu iných, pre praktický život nemenej dôležitých vecí, si nikdy nie je stopercentne istý uspokojivým výsledkom. Napriek tomu však viem, že tvorivá nečinnosť vnútorne ubíja.
ZA ZNAMENÍM MUŠLE
Od mojej pútnickej cesty do Santiaga de Compostela uplynuli už viac ako tri roky, no túžba, sprevádzaná aj občasným smútkom za pútnickými zážitkami, vo mne stále žijú. Na rozdiel od mnohých iných pútnikov, ktorí sa o všetko pekné i zložité, čo na svojej ceste zažili a skúsili podelia so svojimi najbližšími či na internete, u mňa, v tichosti domova a skalických vinohradov definitívne dozrela túžba premietnuť svoje pocity do literárnej podoby. A práve vďaka písanému slovu som mohla nielen samotnú púť do Santiaga, ale aj úryvky svojej osobnej životnej cesty, prežívať znovu a opakovane.
VŠETKO ZAČÍNA DOMA
Pešia pútnická cesta si vyžadovala krátku prípravu, skôr logistickú ako turistickú. V logistike som sa mohla oprieť iba o vedomosti získané z internetu, osobne som nepoznala nikoho, kto viac ako tridsaťdňovou francúzskou cestou do Compostely prešiel. Vopred som si vyhľadala mapku s vyznačením tridsiatich dvoch etáp s podrobným popisom prírodných aj architektonických zaujímavostí, výškovými rozdielmi jednotlivých trás, aj s návodmi, kde sa dá najesť či prenocovať. Samozrejme, vedela som, že nič sa dopredu naučiť nedá, treba si to skúsiť. Veď každý má svoje tempo, zaujíma ho možno niečo iné. Hľadala a našla som aj cenné rady, čo si na mesačnú cestu zabaliť do ruksaku, aby mi nič dôležité nechýbalo a zároveň každodenný náklad na pleciach nebol priťažký. A trošku som sa spoliehala aj na to, že postrekovač, ktorý nosím na chrbte pri ošetrovaní vinice je predsa len o niečo ťažší …
CESTA DELENÁ SLNKOM
Napriek týmto cenným radám som si po prílete do francúzskeho mesta Anglet nebola ničím istá a sebou už vôbec nie. Bolo mi jasné, že moja výbava, či už mentálna alebo vecná, mi bude celkom nanič, ak nebudú pri mne zároveň stáť „všetci svätí“ alebo aspoň niektorí z nich. Nuž, priznám sa, odovzdala som sa do rúk pomyselným duchovným správcom cesty, tulákom, cestovateľom, pútnikom. Napokon, čo je púť, ak nie osobná skúsenosť pútnika samého so sebou? Moja púť, či cesta do Compostely, bola nejeden deň odmenená neskorými večernými západmi slnka, ktorá ma svojou magickou silou lákalo ísť stále ďalej na západ, k cieľu, kde v závere cesty večerné lúče, ktoré sa nakrátko predrali spoza dažďom nasýtených oblakov, pozlátili veže katedrály svätého Jakuba – Santiaga. A akoby sa mi málilo, tie isté lúče ma nasledujúci deň volali aj ďalej, k nedozernej hladine oceánu, spoza ktorej prežiarili bizarné oblaky.
KÝM VYSTAČIA SILY
Neviem, čo to je, čo núti človeka ísť stále ďalej, akoby chcel dohnať vzďaľujúce sa jesenné slnko. To isté slnko, ktoré s príchodom večernej nostalgie pozorujem zo skalického vinohradu, slnko, ktoré sa stráca kdesi za vŕškami Hustopečskej pahorkatiny, slnko, ktoré pomaly a takmer nebadane mení svoju ročnú dráhu na oblohe. Možno je to ono, ktoré ma stále volá na cesty, ísť ďalej, nezostávať uväznený na mieste, ísť svojou životnou cestou, ktorá je zároveň púťou. Ísť, až kým človeku vystačia sily.
Milica Bunčáková