V záplave pamätných, medzinárodných a svetových dní sa jeden takmer stráca – 23. január Medzinárodný deň patriotizmu.
Svojím obsahom je asi jeden z najväčších v celom kalendári a predsa je nemožné dopátrať sa prečo práve tento deň, odkiaľ vyšiel impulz a vôbec odkedy tento sviatok existuje. Je tak opatrný a nenápadný, že ste si ho možno doteraz nevšimli. Tak opatrne a nenápadne sa k nemu totiž vyjadrujú aj médiá.
ČO TAKÉ SA SKRÝVA POD SLOVOM PATRIOT?
Patriot a patriotizmus je veľké slovo, skrývajúce toľko emócií, že sa dá inštalovať na správne miesta, kde treba dosiahnuť na malej ploche veľa vyjadrení o láske k vlasti a miestu, odkiaľ pochádzame, o ochote brániť ho a chrániť (čo nie je zďaleka to isté). Dokonca, je to akosi samočistiaci pojem až do tej miery, že nie je veľmi používaný a je takmer nezneužívaný. Láska k vlasti je totiž bezpodmienečná a nemení sa ani s orientáciou vlády, ktorá je práve v tej ktorej chvíli tam hore. City smerujú k územiu ako domovu. Netreba si ich však ani zamieňať za krásy našej zeme z propagačných materiálov cestovných kancelárií. Patrioti sú aj v krajinách, ktorých väčšinu pokrýva púšť, džungľa, či lávové polia. Verte, že to nemá na lásku k vlasti žiadny vplyv. Je to len náš pokrivený pohľad na ich vlasť, pretože my sme sa tam nenarodili, nevyrástli a nie je naša. Napokon, ako povedal pred vyše 2000 rokmi Seneca – Nikto nemiluje vlasť preto, že je veľká, ale preto, že je jeho.
ČO NA TO HOLLYWOOD?
Dobrou ilustráciou toho, že patriotizmus môže mať a má, podľa toho v akom svetle okolností sa vyskytne, tiež veľmi rôzne odtiene, sú filmy, ktoré nesú tento výraz v názve. Sú vlastne natoľko odlišné ako naše predstavy o obsahu tohto pojmu. Taký patriot Steven Segal bráni svoju vlasť pred domácimi extrémistami, ktorí sú vlastne tiež odhodlaní do morku kostí brániť rovnakú vlasť ako Segal. V tom je problém, lebo ako ďalej vysvitne, nie všetky podobné prejavy a názory sú vlastenectvom. Vlastenectvo niekde začína a niekde končí. Nemá hranice veľkosti, ale názorov. Vlastne, proti svojim bojuje aj vlastenec Mel Gibson. Mierumilovný osadník sa mení na bojovníka za nezávislosť, čo jeho pôvodná vlasť pod britskou korunou vidí ako vlasti-zradu. Nehovoriac o tom, že Gibson bojuje za novú vlasť, ktorú pomáhal svojej starej vlasti ukradnúť domorodému obyvateľstvu. Ešte je tu napríklad Vysoká hra patriotov s Harrisonom Fordom, ale Írska republikánska armáda má tiež o obsahu tohto pojmu dosť iné predstavy.
O ČOM JE, TEDA, REČ?
Slovníky pre výraz patriotizmus dávajú do rovnosti pomenovania vlastenectvo, láska k rodisku, oddanosť vlasti, dokonca občiansky nacionalizmus. Obsahuje „ … hrdosť na jej minulosť a prítomnosť, úsilie chrániť záujmy vlasti. Vlastenec je človek, ktorý cíti národnú hrdosť. Prejavom vlastenectva je napríklad spievanie štátnej hymny.“
Vo všeobecnosti sa nám prejavy lásky k vlasti viac-menej zúžili na tú hymnu u fanúšikov. Jej spievanie je demonštratívny rituál, ktorý dostáva silu bojového pokriku. Problémom je, že jej posolstvo stráca obsah a napomáha tomu fakt, že mnoho spievajúcich sa nikdy nezamyslelo nad textom a mnohí ten text napriek svojmu vlastenectvu ani nepoznajú. Šampionáty športov dokážu vlnku patriotizmu zdvihnúť aspoň na krátke obdobie, kedy národ vyvesí vlajky aj na spätné zrkadlá áut (ako nostalgicky pri tom vyzerajú pokojné a hrdé švédske vlajky pred chatami v Štokholmskom zálive!). Dôvod je len momentálny a tak, ako hrdosť prišla, tak sa po skončení súťaže odkladá spolu s vlajkami do skrine.
Vlasť a štát viac-menej splynuli do jedného obrazu, ktorým vlasť silne utrpela. Strata dôvery v štát ako inštitúciu rozkladá citový vzťah k nemu zvnútra. V tom mal jasno už Tomáš Akvinský, ktorý rozlišoval medzi prítomným životom a blaženou vlasťou, teda, ak budeme sarkastickí, niečím, čo v tomto živote nezažijeme. Ako hovorí iný klasik: Miloval by som vlasť, keby mi dala.
KAM SA PATRIOTIZMUS PODEL?
Globalizácia, voľný pohyb, migrácia a ďalšie javy, úzko súvisiace s našou geopolitickou situáciou, zatláčajú patriotizmus, s jeho obsahom aj významom, do úzadia. Už sa takmer nevyskytuje v rebríčkoch našich osobných hodnôt, ani vo verejných prieskumoch tohto typu. Pokrivili sa aj dôvody prečo byť patriot. Obyčajné „lebo milujem túto zem“ nahrádza hľadanie argumentov „prečo“. V ostatných desaťročiach sa konalo niekoľko kampaní na pozdvihnutie národného povedomia (čo však viac súvisí s nacionalizmom). Priveľmi sa to nepodarilo. Stále omieľame spomínané krásy krajiny, o ktoré sme sa však nezaslúžili, alebo slávne mená spoluobčanov, ktoré však dosiahli svoje úspechy buď celkom inde alebo bez jej podpory. Snažíme sa zviezť aspoň kúsok na ich sláve a prifúknuť naše malé dejiny. Napriek tomu nie sú horšie ako iné a ich veľkosťou sa nemeria veľkosť nášho patriotizmu. Otázkou ostáva, či vôbec vieme, kto sme. Okrem kampaní bolo, minimálne dvakrát, snahou v širokej debate, či dokonca súťaži, nájsť jeden symbol, ktorý by si Slovensko mohlo zavesiť vedľa svojho názvu. Výsledok? Nenašiel sa.
NACIONALIZUS
Kým vlastenectvo je záležitosťou citov, nacionalizmus má v sebe silnú prímes racionálnych argumentov. Hlavný rozdiel je v tom, že už nehovoríme o zemi, ale o národe. Tak sa stalo, že mnoho slovenských osobností bolo svojho času uhorskými patriotmi, no súčasne slovenskými nacionalistami. Tézy o uhorskom vlastenectve nájdeme pred rokom 1918 aj v programoch Slovenskej národnej strany a Slovenskej ľudovej strany. V mnohonárodnostnej monarchii to bolo prirodzené. Uhorský patriotizmus paradoxne zničili maďarskí nacionalisti a snahy o násilné pomaďarčovanie nemaďarských národov v kráľovstve. Rast nacionalizmu u týchto národov bol výsledkom jednoduchej fyzikálnej rovnice o akcii a reakcii. V 19. storočí sa stal nacionalizmus skutočne ľudovou záležitosťou.
Hnutie bolo naplnené a vyšperkované slávnosťami, vlajkami, hymnickými piesňami, tvorbou národnej až bohatierskej literatúry, verejnými zhromaždeniami a vyhláseniami. Spoločným menovateľom bola téza, že národy si majú vládnuť sami a tak sa napokon ukázalo, že ani rozpad monarchie nebol konečným stavom a vývoj napokon koncom 20. storočia spel k vytváraniu jednonárodných štátov. Tak sa rozpadol Sovietsky zväz, Juhoslávia i Československo. Problémom nacionalizmu je, že sa správa ako vratká plocha – raz sa nakláňa celkom vľavo, raz celkom vpravo, no nikdy nie je v pokoji a vyvážená. A tak má nacionalizmus veľmi blízko k tomu, aby sa prešmykol do šovinizmu a fašizmu. Chce to len vhodnú dobu a okolnosti. Potenciál je však vysoký.
ŠOVINIZMUS
Len v krátkosti, aby bolo jasno. Šovinizmus je vyhrotený reakčný nacionalizmus, ktorý okrem nekritického pohľadu na vlastný národ ešte aj verí, že ten náš národ je lepší ako ostatné. Z toho vyplýva, že nie všetky národy majú rovnaké práva a rovnakú cenu. Šovinizmus sa stal odôvodnením pre mnoho hrozných vecí, ako sú útlak, genocída, kolonizácia, zotročovanie i vojny. Napríklad dve svetové. U nás nie je, našťastie, tento postoj o čo oprieť a ťažko by to bral svet vážne. My sme jednoducho len tak isto rovnocenní ostatným, ako oni nám. Napriek tomu sa vyhranených podôb šovinizmu dotýkame a sú dokonca súčasťou našich dejín – panslavizmus, pangermanizmus i rasizmus, …
FAŠIZMUS
Výraz fascio (zväzok) sprvu označoval skupiny radikálnych revolucionárov, ktorých cieľom bolo akosi vylepšiť svoj národ a motto Veľkej francúzskej revolúcie Sloboda-rovnosť-bratstvo vymeniť za „Poriadok-autorita-spravodlivosť“. Keď sa myšlienky chopil Hitler, vymenil spravodlivosť za cieľ. Cieľom bolo vybudovanie ríše pre jeho národ. Národ bol povýšený nad jedinca. Hitlerove prejavy sú plné vízií o veľkosti národa a jeho budúcnosti. Keby človek nepoznal súvislosti, vývoj a ako to dopadlo, ťažko by mu niekto uprel jeho lásku k národu a vlasti. Možno až vo chvíli, keď nadviažeme kontakt s mimozemskou civilizáciou, tak tieto posadnutosti stratia zmysel a na prvé miesto sa dostane spoločné vedomie, že sme ľudia.
LOKÁLPATRIOTIZMUS NAMIESTO ZÁVERU
Stratou ukotvenia v širšom meradle vlasti sa láska k otčine oblúkom vracia celkom presne do oveľa užšieho priestoru. Kladný vrúcny vzťah k regiónu, miestu svojho pôvodu, rodisku má podobu lokálpatriotizmu. Možno práve tu je jeho i naša budúcnosť. Samozrejme, aj tu sa prejavuje jeho nekritickým vyzdvihovaním, no často to v súčasnosti máva nádych recesie. Nič to nemení na tom, že práve v tomto najužšom vzťahu človeka a domoviny, dokáže toto puto najviac prehlbovať. Bez ohľadu na často nepriaznivé dejinné udalosti, politické zriadenia či príslušnosť k štátnym útvarom, stále si ľudia odovzdávajú tradície (i keď už dávno stratili pôvodný zmysel), hovoria svojim jazykom, či nárečím (i keď vôbec nie je úradným), vydávajú knihy s príbehmi z obyčajného života, no práve tým neobyčajne originálneho a prirasteného rovno k tomuto kúsku zeme. Alebo vydávajú časopisy, akým je Skalický Obzor, pretože ďaleko jednoduchšie je patriotom sa stať, ako ním prestať byť, keď už ním človek v hĺbke srdca je.