Priezviskom Šátek sa sériu článkov o skalických priezviskách patrilo začať. Z úcty k človeku, ktorý po sebe zanechal okrem iného obrovskú stopu pri osvetľovaní bielych miest v histórii Skalice a regiónu – ThDr. Jozefovi Šátkovi. Vďaka nemu a jeho pozostalosti v skalickom štátnom archíve, som sa odhodlal o skalických priezviskách písať.
Rozoberať pôvod a vznik priezviska Šátek je asi zbytočné, šátek – šatka sú veľmi jasne identifikovateľné a stále používané. V Skalici sa podarilo zistiť, že Šátkovci sem prišli z Uherského Hradišťa. Ján Šátek, prvé zaznamenané meno rodu, sem prichádza v roku 1741 a stáva sa servientom, čiže slúžiacim. Nastúpil pravdepodobne u jedného zo skalických zemianskych rodov Buchtič, Matuška, Sartori alebo Kenderéši, pretože práve z týchto rodov pochádzali krstní rodičia Jánových detí. 9. 1. 1746 sa Ján Šátek oženil so Skaličankou z predmestia, Alžbetou, rod. Karlíčkovou (resp. Kadlíčkovou). Pri jednom zázname krstu detí ju však farár zapísal aj ako Alžbetu Elišku, a to po jej otcovi, ktorý sa krstným menom volal Eliáš. Zápis sobáša nám súčasne prezradil odkiaľ Ján Šátek pochádza, aj to, že v Skalici vtedy slúžil už päť rokov.
Jeho syn, ktorý sa rovnako volal Ján, bol pokračovateľom vetvy, smerujúcej až k nášmu ThDr. Jozefovi Šátkovi. Dátum Jánovho narodenia sa nám nepodarilo nájsť a vzhľadom na neďaleké rodisko jeho otca je možné, že sa narodil v Uherskom Hradišti, či niekde na pol ceste. Ján Šátek ml. sa oženil s Katarínou, rod. Trnkovou, s ktorou mal syna Michala. Presný dátum krstu Michala sme v skalických matrikách nenašli, ale jeho sobáš s Kristínou, rod. Martinčičovou už áno. Konal sa 28. 1. 1821 a zo zápisu sme sa dozvedeli iba kedy sa približne Michal narodil (*1800) a že jeho otcom bol Ján. Michal Šátek a Kristína, rod. Martinčičová (*1802) mali dcéru Alžbetu (*16. 10. 1835). Tá bola matkou Štefana Šátka (14. 8. 1857 – 2. 3. 1890). Kto bol jeho otcom nevieme, pretože sa narodil slobodnej, ani nie 22-ročnej Alžbete a krstnými rodičmi mu boli starí rodičia Michal a Kristína Šátkovi.
Štefan Šátek, starý otec Dr. Jozefa Šátka, sa 28. 1. 1883 oženil s Alžbetou, rod. Lukáščikovou (*1864). Postupne sa im narodili traja synovia – Ján (1884 – 1916), Pavol (14. 4. 1886) a Jozef (23. 2. 1888). O Pavlovi nemáme žiadne informácie. O Jozefovi zaznamenal sám ThDr. Šátek, že hral v roku 1909 ako ochotník Katolíckého kruhu v divadelnej hre Bludár. Vraj bol vynikajúcim komikom. Pred prvou svetovou vojnou bol učňom v Blahovej mliekárni a bol vyslaný aj na odbornú školu do Plzne. Prvú svetovú vojnu prežil so zranením a za prvej republiky bol železničiarom. Neskôr sa stal prívržencom ľudákov a za Slovenského štátu bol členom gardy.
Ján Šátek počas prvej svetovej vojny narukoval a domov už sa nevrátil. Podľa všetkého ako 32-ročný padol, no jeho meno sa nenachádza v žiadnej databáze vojakov padlých v prvej svetovej vojne. Ako mládenec hrával na harmonike, v Katolíckom kruhu i na svadbách. Bol vincúrom dekana Ľ. Okánika. A práve Ján s jeho manželkou Teréziou, rod. Zelenkovou (25. 3. 1891) sa stali rodičmi Jozefa (10. 2. 1910 – 25. 2. 1978). Zosobášili sa v Skalici 15. 11. 1908 a okrem Jozefa mali deti Máriu a Jána. Starými rodičmi Jozefa Šátka z matkinej strany boli Martin Zelenka (3. 11. 1856) a Alžbeta, rod. Valentová (6. 10. 1859), ktorí pochádzali zo Skalice a tu sa 16. 2. 1879 aj zosobášili.
Tak sme sa dostali až k ThDr. Jozefovi Šátkovi, nášmu vzdelanému a vedomosťami podkutému kňazovi, historikovi a hudobníkovi. O jeho živote písali mnohí skalickí literárni i cirkevní historici, učitelia i muzikológovia. Jeho život a dielo mapujú dokonca diplomové práce a odborné štúdie a vplyv tohto významného Skaličana sprevádzal už od prvých vysokoškolských rokov aj mňa. Je zbytočné opakovať, čo o ňom napísali moji predchodcovia, ale ako regionálny historik som najviac obdivoval jeho niekoľkostostranové dielo Holíčsko-šaštínske panstvo za Czoborovcov, ktoré, bohužiaľ, zostalo v rukopise a čaká na svoje knižné vydanie. V ňom prináša veľké množstvo informácií, ktoré by pravdepodobne bez jeho aktivity zostali v prepadlisku dejín a nikdy by sme sa ich nedozvedeli.
ThDr. Jozef Šátek svoje detstvo polosiroty vo vlastných spomienkach veľmi neprezentoval. O sebe a svojom detstve napísal: „Podarilo sa mi vyštudovať skalické gymnázium vďaka kondíciam, ktoré som dával slabším žiakom a vďaka štipendiu. Navštevoval som hudobnú školu v Skalici a naučil sa hrať na husle, violu, cello a klavír. Hrával som divadlá a vystupoval som ako hudobník v orchestri, v triách, kvartetách i sólovo na husle. Popri tom som miništroval u milosrdných bratov a vo farskom kostole. Po maturite som vstúpil do seminára a bol poslaný na teologické štúdia do Štrasburku.“
Po návrate zo Štrasburku mal primičnú omšu v Skalici. Stal sa kaplánom v Topoľčanoch, odkiaľ odišiel cielene na návrh biskupa Bubniča do rožňavskej diecézy, aby sa naučil maďarsky a nemecky. O svojom farárskom pôsobení sám napísal: „Ako kaplán som pôsobil najskôr v Topoľčanoch, Rapovciach a Mníšku nad Hnilcom. Potom som prešiel do Bratislavy – Nového Mesta (1936). Počas tohto pôsobenia som urobil profesorskú skúšku a doktorát z teológie v Prahe. Ako výpomocný katecheta som vyučoval na bratislavských stredných školách. Od roku 1939 som bol kaplánom v Bratislave u Najsv. Trojice, od roku 1942 v dóme sv. Martina.
Neskôr som popritom vyučoval gregoriánsky spev na bohosloveckej fakulte a na konzervatóriu. Bol som aj literárne činný, písal som menšie články do časopisov (Bratislavský katolík, Katolícke noviny), referáty z hudobného života do Slováka a zo súkromnej záľuby som zbieral materiál k dejinám Skalice. Po druhej svetovej vojne som začal suplovať cirkevné dejiny na fakulte, písal som historické články do Historického zborníka Matice slovenskej a do Slovanskej Bratislavy. V roku 1948 som sa stal asistentom na bohosloveckej fakulte a ako habilitačnú prácu som napísal Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. V roku 1950 ma profesorský zbor navrhol Povereníctvu školstva na profesora, ale Štátny úrad pre veci cirkevné moju profesúru neodobril. Keďže som bol síce menovaný asistentom, ale ani dekrét, ani plat som nedostal, odišiel som v septembri 1950 do rodičovského domu v Skalici a vypomáhal som v duchovnej správe ako duchovný v kostole milosrdných a popritom som mal príležitosť bádať v skalickom mestskom archíve. Tu som strávil čas až do roku 1952.
Miestnej organizácii KSČ nebol môj pobyt príjemný. Preto mi zakázali najskôr prístup do mestského archívu a na jeseň 1951 mi cirkevný tajomník Petrovič oznámil, že nemám štátny súhlas a nesmiem vykonávať duchovenské funkcie. Začas som bol organistom milosrdných a so súhlasom biskupa som si hľadal miesto v niektorom archíve. Medzitým Štátny úrad pre veci cirkevné mi zrušil dekrét Povereníctva školstva, ktorým som bol ustanovený za asistenta na bohosloveckej fakulte a keďže v archíve ma nikde neprijali, dal som sa k dispozízii ordinariátu. A tak som bol znovu ustanovený do duchovnej správy. Prispelo k tomu i to, že v lete roku 1952 som sa dobrovoľne zúčastnil na nočnej mlatebnej brigáde na JRD a ONV už bolo aj ochotné súhlasiť, aby som dostal štátny súhlas v Skalici, ale biskup ma poslal inde. Najprv som bol vikárom in spiritualibus v Šúrovciach (1952 – 1954), potom správcom fary v Brestovanoch (1954 – 1956), v Borskom Mikuláši (1956 – 1960) a v Jedľových Kostolanoch (1960 – 1970).“
V roku 1970 bol Jozef Šátek menovaný za profesora všeobecných a československých cirkevných dejín na CMBF v Bratislave. O dva roky skôr mu bolo udelené čestné občianstvo mesta Skalice a dnes je po ňom pomenovaná jedna z nových ulíc v meste. Priezvisko Šátek sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 114-krát v 35 lokalitách. Najviac mužov s priezviskom Šátek sa nachádzalo v Nových Zámkoch a to 23, nasledovala Skalica s 13, Komárno s 8, Palárikovo so 7, Semerovo s 5, Dubnica nad Váhom a bratislavská Petržalka so 4 a Žilina, obce Farná a Kamenín, s 3 nositeľmi priezviska Šátek.
Priezvisko Šáteková sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 82-krát v 30 lokalitách. Najviac žien s priezviskom Šáteková bývalo v Nových Zámkoch a to 22, nasledovali Komárno s 9, Semerovo so 6, Palárikovo s 5, Levice so 4, Detva a bratislavská Petržalka s 3 a Šaľa, Kalinčiakovo a Moča s 2 nositeľkami priezviska Šáteková. V Českej republike bolo priezvisko Šátek v roku 2016 zastúpené v 135 prípadoch. Najviac v Prahe 19, nasledoval Kolín so 17 nositeľmi tohto priezviska. Ďalšie lokality už mali zastúpenie pod desať, v poradí Hustopeče (9), Teplice (6), Kladno (5), Pelhřimov (5), … Uherské Hradište, odkiaľ pochádzajú predkovia skalických Šátkovcov malo v roku 2016 troch nositeľov priezviska Šátek.
Vladimír Petrovič,
genealóg a historik